Pešťbudínske vedomosti

Pešťbudínske vedomosti boli slovenské politické noviny. Vychádzali v rokoch 1861 – 1870 v Pešti 2-krát týždenne. Boli to noviny prívržencov Memoranda národa slovenského (memorandistov, čiže Starej školy slovenskej). Ich priamym pokračovateľom boli Národnie noviny.

Roku 1861 sa objavili politické noviny Pešťbudínske vedomosti s podtitulom: Noviny pre politiku a literatúru. Razom zaujali popredné miesto v slovenskom novinárskom svete a zatlačili do úzadia ostatné tlačové orgány. Ich tvorcami boli bývalí spolupracovníci Ľudovíta Štúra a J. M. Hurbana v predrevolučných rokoch.

Najvýznamnejším podnetom pre ich založenie boli uhorské voľby do snemu, od ktorých si slovenskí národovci veľa sľubovali. Verili, že sa ich kandidáti stanú poslancami, ktorí potom na pôde snemu rozvinú účinnú spoluprácu, hlavne s Rumunmi a s Chorvátmi, vedenými Rajačićom, generálom Stratimirovičom a biskupom Strossmayerom. Nádeje na zvolenie slovenských kandidátov do snemu, nestrácali napriek tomu, že roku 1860 v prvom kole stoličných volieb nezískali takmer nijakých významnejších prívržencov pre svoju politiku. Slovenskí kandidáti nemali nádeje na zvolenie do snemu už aj preto, lebo župné zastupiteľstvá a úradníci štátnej správy, ktorí “chceli mať zásluhy v maďarizačnom hnutí", ich považovali za odporcov maďarskej vládnucej triedy a robili im všemožné prekážky. Veď práve stoličné zastupiteľstvá roku 1860 i neskoršie mali viacej, ako polovicu členov nevolených virilistov (najväčších poplatníkov - zväčša šľachticov) a medzi druhou polovicou (volenými členmi), si hravo získali celý rad svojich ľudí, ktorí im išli po ruke.

Príprav na založenie druhých slovenských politických novín sa zúčastnili hlavne Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, Ján Palárik, Andrej Radlinský, ale aj Ján Mallý-Dusarov, J. M. Hurban, Pavel Dobšinský a iní. Palárik v Priateľovi školy a literatúry sa takto obrátil roku 1860 na slovenských národovcov: „Veteráni slovenského národa, čo tam okolo dávnovekého Budína na brehoch Dunaja v prospech národa svojho dni trávite - starajte sa o časopis a podajte nám čo najskôr radostnú zprávu o ňom, túžbou nevýslovnou ho čakáme a celý národ obetavo Vám všetky komôrky na pomoc otvorí!“.

Mimoriadnu iniciatívu pri založení Pešťbudínskych vedomostí prejavili hlavne tí Slováci, ktorých maďarské vládnuce kruhy po vydaní októbrového diplomu pozbavili verejných funkcií a dali do disponibility. Začala sa organizovať veľká zbierka na kauciu budúcich novín. Prvým tu bol Franko Sasinek, ktorý zložil 100 zlatých a za ním ostatní, Kozáček 1700 zlatých, Palárik a Radlinský 2500 zlatých, Dobrjansky 600 zlatých, Ján Francisci 500 a František Lopušný 400 zlatých. To bol základ, na ktorom sa začala budovať slovenská politická tlač. Najviac sa však o získanie peňazí na kauciu zaslúžil Andrej Radlinský, ktorému sa podarilo vymôcť si súhlas, aby fond Spolku sv. Vojtecha bol venovaný tomuto účelu.

Ján Francisci charakterizoval prípravy k založeniu politických novín, ktoré si vyžiadali toľko úsilia, trpezlivosti a obetí, len veľmi stručne: “V porozumení s bývajúcimi v Pešťbudíne aj s prespolnými slovenskými mužmi, ihneď hlásil som sa o vtedy ešte potrebnú koncesiu k vydávaniu slovenských politických novín, a to pod menom Pešťbudínske vedomosti, u peštianskej polícii; koncesiu som bez ťažkostí obdržal…".

19. marca 1861 vyšlo prvé číslo Pešťbudínskych vedomostí, ktorých vydavateľom a zodpovedným redaktorom bol Ján Francisci. Od 22. septembra 1863 (76. číslo III. ročníka) tieto úlohy preberá Mikuláš Štefan Ferienčík. Noviny vychádzali v Budapešti dva razy do týždňa v univerzitnej tlačiarni v rozsahu nečíslovaných strán. Táto zriedkavosť vydávania bol vo vzťahu k aktuálnosti spravodajstva ich hlavným nedostatkom. V rušnom politickom živote Uhorska zostávali preto na pokraji udalostí a ich spravodajstvo bývalo často zastarané. Chýbali im tiež pevne ustálené rubriky. Častejšie sa v nich opakovali len úvodníky, Domáce zprávy, Politické zprávy, Krajinský snem, Politický obzor, Drobné zprávy, Oneskorená pošta, Zaslané oznamy, údaje o viedenskej, či peštianskej burze a inzeráty. Noviny bývali stratové a počet ich predplatiteľov bol okolo 400 a 600. Preto sa muselo na ich udržanie organizovať niekoľko celonárodných zbierok.

Osobitný význam mal podčiarnik Pešťbudínskych vedomostí zvaný Besednica - čo bolo slovenským pomenovaním fejtónu. Práve Besednica spolu s úvodníkom tvorila pilier celých novín, ktorý bol občas posilnený aj politickým komentárom. V tomto podčiarniku, ale aj v ostatných slovenských novinách a časopisoch po roku 1861, sa často objavovali útvary /beletristických novinových žánrových foriem, ale aj krátke literárne útvary, akými bola literárna črta, noveletka, arabeska, humoreska, anekdota a fejtón - Besednica. Tieto formy obohacovali vývoj slovenského novinárstva po žánrovej i obsahovej stránke.

Redaktori Pešťbudínskych vedomostí, v porovnaní so štúrovskými politickými novinami, sa nemohli opierať o taký široký aktív dopisovateľov a preto ich spravodajstvo zo slovenských krajov bolo chudobnejšie. Tento nedostatok nemohli nahradiť preberaním nepôvodných správ z druhej ruky - z cudzích, hlavne z peštianskych, viedenských a pražských novín. Pešťbudínske vedomosti mali aj nepravidelnú literárnu prílohu, nazývanú tiež Besednica kvartového formátu, ktorá však obsahovala prevažne nenáročné literárne príspevky, určené neškoleným ľudovým čitateľom. Tieto nedostatky novín sa ani za dlhý čas nepodarilo odstrániť, napriek neobyčajnej obetavosti a pracovitosti ich redaktora Mikuláša Štefana Ferienčíka.

Bolo to aj preto, že na prácu v redakcii bol v podstate sám, kým napr. Slovenskje národňje novini pred dvoma desaťročiami mali okrem hlavného redaktora aj troch stálych redaktorov a celý rad sústavných spolupracovníkov.

Napriek týmto ťažkostiam a nedostatkom Pešťbudínske vedomosti boli najdôležitejším orgánom celého národného hnutia a tribúnou politiky slovenskej buržoázie v rokoch 1861-1870. Ony majú zásluhu na formovaní, propagovaní a obrane memorandového programu, na vytvorení Matice slovenskej, slovenských stredných škôl, na volebných bojoch do uhorského snemu i na presadzovaní národných a sociálnych požiadaviek, z ktorých najzávažnejšia bola požiadavka vytvorenia Slovenského okolia podriadeného priamo niektorému členovi habsburského panovníckeho domu. Niet významnejšej udalosti v slovenskom verejnom živote, na ktorej by tieto noviny nemali svoj značný podiel.

Ani tieto noviny nemali koncepčnú zahranično-politickú rubriku a chýbali im tiež vlastní spravodajcovia zo zahraničia. Ich vnútropolitické spravodajstvo zo slovenských krajov bolo tiež chudobnejšie, ako tomu bolo v Slovenských národných novinách.

Po presťahovaní redakcie z Budapešti do Turčianskeho Sv. Martina roku 1870 vystupovali už pod názvom Národnie noviny (Národné noviny).