PEDAGOGIKA MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH

Vymedzenie pojmu a predmetu pedagogiky mentálne postihnutých


Pedagogika mentálne postihnutých je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním, vyučovaním mentálne postihnutých a mentálne postihnutých s viacerými chybami.
Predmetom pedagogiky mentálne postihnutých je aj skúmanie javov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia, psychopedická diagnostika a prognostika a napokon socializácia mentálne postihnutých.
Obsah pedagogiky mentálne postihnutých sa v oblasti edukácie ďalej špecifikuje z hľadiska kategórie postihnutia. So zreteľom na stupeň mentálneho postihnutia sa člení takto: hraničné pásmo mentálne retardácie, ľahká, stredná, ťažká a hlboká mentálne retardácia, podľa veku: na mentálne postihnutých v ranom veku, v predškolskom veku, v školskom veku, v adolescencii a v dospelosti.
V minulosti do kompetencie pedagogiky mentálne postihnutých spadali aj ťažkovychovávateľní – psychosociálne narušení, jedinci so špecifickými poruchami učenia, epileptici a jedinci s psychickými poruchami, chorobami. Postupne však prešli do odbornej kompetencie iných špeciálnopedagogických disciplín ( pedagogika psychosociálne narušených, logopédia, pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotných oslabených).
Pedagogika mentálne postihnutých čerpá súvzťažné poznatky z viacerých pomocných vedných disciplín. Okrem všeobecných (filozofia, etika, biológia, medicína, pedagogika, psychológia, sociológia a i.) sú to špeciálne disciplíny – pediatria, neurológia, psychiatria, patobiológia, patopsychológia, sociálna patológia, a všetky ostatné špeciálnopedagogické disciplíny – pedagogika zrakovo postihnutých pedagogika sluchovo postihnutých, pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených, pedagogika psychosociálne narušených, pedagogika jedincov s narušenou komunikačnou schopnosťou a liečebná pedagogika.

Druhy, stupne a príčiny mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie predstavuje mimoriadne širokú a variabilnú škálu druhov, typov, foriem a stupňov a ich kombinácií. Aj preto patrí psychopedická diagnostika, výchova, vzdelávanie, vyučovanie a socializácia mentálne postihnutých k najzložitejším a najťažším odvetviam špeciálnopedagogickej teórie a praxe.
Z etiologického hľadiska možno mentálne postihnutých začleniť do dvoch skupín:
1.)organicky, biologicky podmienená mentálne retardácia súvisí vždy s poškodením CNS – mozgu. Podľa vývinového štádia, v ktorom sa mozog poškodil, možno hovoriť oligofrénii a demencii.
a.)oligofrénia – (oligos – málo, fren – duša, myseľ, rozum) je stav zapríčinený štrukturálnou rozptýlenou poruchou mozgu v prenatálnom, perinatálnom alebo tesne postnatálnom vývinovom období, zhruba do druhého roku života dieťaťa ako dôsledok vplyvu rozličných etiologických faktorov. Po počatí ju môžu spôsobiť infekcie, zápaly, žiarenia, hypoxia, toxické látky, zápaly, úrazy, a pod. Oligofrénia sa prejavuje aj na vonkajšom vzhľade jedinca, jeho tvári, očiach, na postoji, pri lokomočných pohyboch, v hrubej i jemnej motorike a v správaní vôbec, takže oligofrenik je nápadný i laickému okoliu už svojím zjavom a konaním. Psychika – mentálna, rozumová, citová vôľová osobnostná a sociálna zložka.
b.)demencia – je proces postupného zastavovania alebo rozpadu normálneho vývinu, zapríčinených neskoršou poruchou mozgu, zhruba po druhom roku života dieťaťa. Príčiny spôsobujúce demenciu: zápalu mozgu, zápalu mozgových blán, úrazov mozgu, porúch metabolizmu, intoxikácie, detskej mozgovej obrny a pod. Demencia má progresívny charakter, tendenciu k postupného zhoršovaniu, prehlbovaniu symptómov, i keď tempo tohto procesu môže byť rozličné, po určitom čase sa môže progresívny proces spomaliť i zastaviť a, dokonca zlepšovať.

2.)sociálna podmienená mentálna retardácia – v extrémnom nevhodnom sociálnom prostredí s veľkou výchovnou zanedbanosťou môžu mentálne funkcie natoľko retardovať, že pre nepomer chronologického a mentálneho veku dieťa zastúpi až do pásma mentálnej retardácie. Nedostatok stimulačných podnetov na rozvoj mentálnych, citových a osobnostných funkcií je hlavným deprivačným faktorom, ktorý priamo ovplyvňuje mentálnu emocionálnu, osobnostnú a sociálnu úroveň dieťaťa, jeho vývin. Z hľadiska nápravy, výchovy a vzdelávania sú títo jednotlivci v mnohom odlišní od oligofrénov a dementáych v štruktúre a kvalite psychiky, osobnosti v správaní. Typológia vychádzajúca z typických prejavov správania mentálne postihnutých ich – zjednodušene – člení na tri skupiny:
a.)typ eretický – nepokojný, vzrušivý, nestabilný, impulzívny, v škole nevydržia dlhšie sedieť na mieste, vrtia sa, otáčajú, vyskakujú, všetko chytajú, kazia. Sú stálym ohniskom konfliktov v triede, v rovesníckej skupine, Eretici tak predstavujú zložitý výchovný problém.
b.)Typ apatický – strnulý, torpídny, nápadne pasívne deti s nedostatkom prirodzenej aktivity, spontánnosti,. Nápadná je ich nepohyblivosť, nečinnosť, malátnosť, lenivosť, pomaly chodia, pomaly vnímajú, myslia, hovoria. Málo si pamätajú, málo sa učia zmáločoho z naučeného vedia použiť.
c.)Nevyhradený typ – aj, aj

Všeobecne sa úroveň rozumových schopností člení tatko:
IQ nad 120 – vysoký nadpriemer (inteligencie)
IQ 110 –120 – mierny nadpriemer
IQ 100 – 110 vysoký priemer
IQ 90 – 100 nízky priemer
IQ 80 – 90 mierny podpriemer
IQ 70 – 80 hlboký podpriemer
IQ 50 – 70 ľahká mentálna retardácia debilita
IQ 35 – 50 stredná mentálna retardácia imbecilita
IQ 20 – 35 ťažká mentálna retardácia ťažká idocia
IQ pod 20 hlboká mentálna retardácia hlboká idiocia

Psychické osobitosti mentálne postihnutých

Mentálne postihnutie – mens – myseľ, je najširší, najvšeobecnejší, strešný pojem, používaný vo viacerých súvzťažných disciplínách, ktorý orientačne označuje prakticky všetkých jedincov s IQ pod 85, teda v rozmedzí od hraničného pásma mentálne retardácie po hlbokú mentálnu retardáciu.

Mentálna retardácia – mens – myseľ, retarde – meškať, zaostať, je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie. Prejavujúcom sa už v útlom detstve a spôsobujúcu aj poruchy sociálnych vzťahov, sociálneho prispôsobovania. K Základným príznakom mentálneho postihnutia patria nedostatky v poznávacej činnosti, v poznávacích procesoch. Podstatné odchýlky od normy sú: vnímanie, predstavy, pamäť, pozornosť, myslenie, reč, city, vôľa – vôľové konanie

Osobitosti edukácie mentálne postihnutých
Výchova mentálne postihnutých je čo najvšestrannejší rozvoj ich osobnosti s prihliadnutím na ich optimálne možnosti, dané povahou a stupňom postihnutia. Výchova mentálne postihnutých detí a mládeže sa uskutočňuje v rodine, v školách a zariadeniach pre mentálne postihnutých. Osobnosť mentálne postihnutého človeka je individuálnou jednotou somatického a psychického, jednotou duševných vlastností a procesov, zdedených vrodených alebo získaných daností prostredia.
Zložky výchovy:
telesná výchova,
zmyslová výchova,
rozumová a rečová výchova,
pracovná výchova,
estetická výchova
etická výchova

Záverom o výchove mentálne postihnutých treba podčiarknuť, že všetko je v podstate dané týmito jedincami – cieľ, úlohy, obsah, metódy, formy a prostriedky výchovy.

Vzdelávanie a vyučovanie mentálne postihnutých
Cieľom výchovy mentálne postihnutých detí a mládeže je dosiahnuť rozvoj ich osobnosti. Vyučovací proces v školách pre mentálne postihnutých sa vyznačuje osobitosťami, ktoré sú dané telesným, duševným, a sociálnym vývinom mentálne postihnutých žiakov.
Aplikácia doteraz prezentovaných všeobecných poznatkov na vzdelávanie – vyučovanie v školách pre mentálne postihnutých:
1.špeciálna základná škola – predtým pomocná škola
2.špeciálna základná – predtým osobitná škola
3.odborné učilište
4.všeobecné vyučovacie metódy
5.špecifické vyučovacie metódy


Individuálne didaktické prostriedky
úspešnosť, efektívnosť vyučovania závisí okrem organizácie a metód aj od didaktických prostriedkov. Ide o to, ako účelne učiteľ sprostredkuje žiakom informácie, aby ich títo prijali a pretransformovali ich vo svojom vedomí na použiteľné poznatky.
Možno to realizovať: slovným sprostredkovaním, nonverbálnym sprostredkovaním, pohybom, posunkami, mimikou, prostredníctvom učebných pomôcok,
Tieto prostriedky musia byť prispôsobené mentálnej úrovni, osobitostiam poznávania, učenia mentálne postihnutých.

Osobitosti socializácie mentálne postihnutých
Socializácia je začleňovanie jedinca – v našom prípade mentálne postihnutého do spoločnosti. Je to proces, v ktorom dochádza k postupnej premene mentálneho postihnutého človeka ako biologickej bytosti na bytosti spoločenskú.
4 stupne socializácie:
1.integrácia
2.adaptácia
3.utilita
4.inferiorita

Použitá literatúra:
Hudacova, E.A.Kol.: špeciálna pedagogia pre 3. ročník stredných škol. 1. vyd.2001. ISBN 80-08-03050-x