Pedagogika 17

11/ VÝCHOVA A VZDELANIE V OBDOBÍ HUMANIZMU, RENESANCIE A OSVIETENSTVA
/ F.RABELAISE, J.H.PESTALOZZI, S.TEŠEDÍK/


RENESANCIA A HUMANIZMUS

Hnutie sa prakticky šíri z Talianska v 14.stor.a znamená návrat k antike v oblasti umenia, vedy a vzdelania a rozštiepenie cirkvi.
Štrukturálna premena sa dotýka všetkých oblastí života. Je to vlastne epocha nového umania.
V 14. a 15.stor. sa do popredia dostáva veda a technika; súvisí to aj s množstvom nových objavov : kompas, strelný prach, kníhtlač, vreckové hodiny.
Rozmach hospodárskeho života.
Zmeny v politickom a ekonomickom svete ako aj v sociálnej oblasti.
Centrá sa stávajú predovšetkým mestá..
V renesancii sa zrodil pojem národný. Kultúra a politický život nadobúdajú národný charakter.

Utvára sa nový obraz života a nový postoj človeka – snaha po autonómii osobného JA - individuality, a toto všetko vysvetľujú pojmy humanizmus, renesancia.
Humanizmus = vedecko-pedagogická stránka
Renesancia = literárno-umelecká stránka;

Základnou tendenciou tohto obdobia ja zosvetštenie, chuť do života a radosť zo sveta.
Nové prežívanie sveta je v podstate novým hodnotením. Človek má úplne patriť životu a má všestranne rozvíjať svoju individualitu.

Obdobie zakladania univerzít.
Pedagogická cesta vedie od naučenie reči cez čítanie k štylistickým kompozičným cvičeniam.
Na základe zozsiahlých diel o novom vyučovaní vytvorili gymnaziálnu pedagogiku.
Výchova a vyučovanie sa považujú za osobité umenie. Odsúdenie „tvrdej“ školskej výchovy v stredoveku.

Renesancia a humanizmus so svojim nadšením pre jazyky a kultúru pozdvihli latinčinu na predpoklad osobného vzdelania.
Začali vznikať rozdiely medzi vzdelanými a nevzdelanými, čo vyvrcholilo v priebehu 16.stor., k čomu prispelo aj učenie latinčiny. Tí ktorí nehovorili latinsky boli „učencami“ opovrhovaní. Za chybu a nedostatok sa považovalo aj samotné nezvládnutie tohto jazyka a robenie chýb pri jeho používaní.
Pohŕdanie jazykom ľudu sa prejavilo aj zanedbávaním jeho vzdelania.
Vzdelávanie sa akademizovalo, stávalo neprístupným pre nižšie stavy.









OSVIETENSTVO

Spoločensko-politický smer, ktorý vznikol koncom 17.stor v Holandsku, rozvíja sa v Anglicku, najväčší rozmach dosahuje vo Francúzsku.
Predstavitelia sa snažia o odstránenie nedostatkov existujúcej spoločnosti; o zmenu jej morálky, politiky ako aj spôsob života , a to pomocou šírenia myšlienok o dobre, spravodlivosti a vedeckých poznatkov.
Základ tohto vedomia je predstava o určujúcej úlohe ľudského vedomia vo vývoji človeka.
Nebral sa do úvahy význam ekonomických podmienok vývoja.
Snahou bolo všemožne odstrániť vplyv cirkevnej feudálnej ideológie.
Výrazne sa presadzuje liberalistické chápanie človeka ako svojbytnej osobnosti.
Presadzuje sa viera v rozum a rozumného indivídua ako aj zosvetštenia života.
Štát sa pokúša oddeliť od cirkvi.
Výrazný vplyv štátu na politiku, školy, hospodárstvo stavia kniežatá do úlohy vychovávateľov, ktorý chce svojich poddaných „osvietiť“ a urobiť ich dospelými a šťastnými.
Z poddaného sa postupne stáva občan štátu.

Pozornosť z vyšších stavov sa prenáša na obyčajného, drobného človeka, ktorý nadobúda väčší význam.
Novou veľkou mocou je meštianstvo – nositeľ kultúry a vzdelania.
Narastá túžba po vzdelaní.
Zmysel života sa prenáša k tomu čo je jednoduché, krásne, voľné.

Vo výchove ide o minimálny záujem o blaženosť na druhom svete, pozornosť sa upriamujé výlučne na svet pozemský.
Všetko čo nie je racionálne sa pokladá za detinskú vieru a poverčivosť.
Rozhodujúcim je orientácia na ľudstvo a jeho zmysel Hlavnou myšlienkou je „osvietiť“ všetkých ľudí.
Poznaním sa ľudia stávajú lepšími a dospelými.

Začína ľudová osvietenská literatúra, čo vedie k šíreniu vzdelania medzi obyčajným ľudom.
Rozširuje sa vzdelanie v počítaní, čítaní.


Školstvo v období osvietenstva

Rozvoj myšlienky ľudového vzdelávania, ale zároveň aj snaha prispôsobiť vzdelávanie veku dieťaťa.
Po prvýkrát sa veľký význam pripisuje hygiene, telesnej a sexuálnej výchove; vyžaduje sa manuálna zručnosť.
Presadzovala sa aj sekularizácia školstva, ktorá mala za cieľ výlučne štátnu školu.
Rozvoj vzdelávania učiteľov; prvé náznaky pedagogickej vedy.
V 18.stor. bola úplne vybudovaná štátna škola.
„Všeobecný vidiecky školský poriadok“ priniesol prvý poriadok ľudového školstva s ustanovením všeobecnej školskej povinnej dochádzky, duchovného dozoru, učebného plánu a s myšlienkou vzdelávania učiteľov v seminároch.