Pedagogika 16

12/ PEDAGOGICKÉ NÁZORY A DIDAKTICKÝ FORMALIZMUS J.F.HERBARTA

/obdobie klasicisticko-idealistické/

Pre jeho psychológiu je smerodajné to, že formou, v ktorej sa duša udržuje pred poruchami, sú predstavy a že v podstate všetky duševné procesy sú procesmi predstáv.
Rôznymi konšteláciami predstáv vznikajú city, túžby a vôľové skutky.

Z tejto psychológie vyplývajú aj názory a závery pre jeho pedagogiku. Vzťah oboch určil v diele „Všeobecná pedagogika“ a „Náčrt prednášok z pedagogiky“.

Pedagogika má z etiky odvodiť cieľ výchovy a z psychológie cesty, zásady, výchovné a vyučovacie metódy.
Zdôrazňuje, že vychovávateľ sa nesmie opierať ani o konvenciu, ani o svoj vlastný pedagogický experiment a skúsenosť, ale potrebuje kriticko-vedeckú reflexiu o výchove.

Ak chceme pochopiť jeho pedagogiku musíme sa všimnúť aj jeho etiku.. Herbart zahrňuje učenie o dobre a krásne pod termín estetika.
Etiku sa pokúša založiť na najvšeobecnejších úsudkoch o hodnoteniach /“to sa páči“, „to sa nepáči“/.
Etika by mala posudzovať vôľové vlastnosti.
Uznáva 5 takýchto vzťahov na základe ktorých možno niečo vnímať „čo sa páči a čo nepáči“ a nazýva ich praktickými ideami : vnútorná sloboda; dokonalosť; žičlivosť/láska/; právo; spravodlivosť /alebo „odplata“/,

Týchto 5 praktických ideí prenáša aj na spoločenský komplex, čím získava 5 spoločenských ideí : idea právnej spoločnosti; idea systému odmeňovania; idea správneho systému; idea kultúrneho systému; idea duchovnej spoločnosti.

Dôležité je, aby týchto 5 ideí u človeka vyvolávalo cnosť. Ten, kto sa podľa nich riadi a v postoji a v konaní sa k nim aspoň približuje, koná mravne.
Táto charakterová sila a mravnosť je cieľom výchovy.

Na prvé miesto však kladie hľadisko charakteru. Na správaní a vôli mu záleží viac ako na vedomostiach. Vie, že existujú aj „mŕtve vedomosti“, aj čistá hra predstáv a žiada, aby všetky zmobilizované predstavy pôsobili skutočne do hĺbky človeka a stali sa mravnou silou. Túto tendenciu predstáv nazýva „záujmom“.
Výchovný cieľ formuluje ako mnohostranný záujem zasahujúci podľa možností do všetkých smerov, ktorý má zároveň zachovať jednotu osoby, t.j. má rozvíjať do mnohostrannosti.
Skutočným centrom pedagogického snaženia je oblasť predstáv.

Dôležitú úlohu má aj „myšlienkový kruh“, ktorý je dôlež.časťou výchovy.
Vyučovanie sa u neho stáva najdôležitejšou výchovnou činnosťou. Okrem vyučovania odlišuje aj ovládanie a disciplínu.
Ovládanie sa týka len vonkajšieho poriadku, bez ktorého výchova a vyučovanie nie sú možné.
Patrí tu : vonkajší pokoj; vonkajšia autorita učiteľa.
Disciplína sa zameriava na vnútro. Chce ovplyvniť bezprostredne tým, že apeluje na svedomie dieťaťa a prostredníctvom správneho osobného oslovenia orientuje jeho myseľ na mravné zásady.


Jadrom výchovy je vyučovanie.
Vo vyučovaní nejde o formovanie charakteru priamou cestou ako u disciplíny, ale cestou vytvárania „myšlienkového kruhu“.
Pri vyučovaní existuje vždy niečo „tretie“, čím sa učiteľ a žiak zaoberá, a síce vyučovací predmet.
Celé vyučovanie však musí byť presne a jasne orientované i na formovanie charakteru a nesmie uviaznuť len na sprostredkúvaní vedomostí a zručností.
Podľa neho neexistuje výchova bez vyučovania, ale ani žiadne vyučovanie ktoré by nechalo výchovu bez povšimnutia.

Úloha vyučovania :

- viesť k rovnomernej mnohostrannosti záujmov
- rozvíjať poznanie a spoluúčasť

žiak ma pochopiť skutočnosť nie len empiricky v jej jednotlivostiach, ale aj špekulatívne v jej súvislostiach, a napokon aj esteticky.

Myšlienkový kruh sa má rozširovať plánovite – na staré poznatky sa majú prijímať nové

Vyučovanie má : ukázať; spájať; učiť; filozofovať.

Rozlišuje vo vyučovaní a v procese duševného rastu:

1.pokojné vhĺbenie – stupeň zrozumiteľnosť
2.pokročilé vhĺbenie – stupeň asociácie
3. pokojné ujasňovanie – stupeň systému
4. pokročilé ujasňovanie – stupeň metódy

Pri každom preberaní učiva nalieha na zrozumiteľnosť jednotlivých častí, na artikulácii vyučovania.
Väčšie časti pozostávajú z menších, tak ako menšie z najmenších; dokonca aj v týchto treba hľadať 4 stupne vyučovania.