Paradigma vo filozofii

Paradigma vo filozofii
Táto krátka práca by sa mala pokúsit odpovedat na otázku prítomnosti, ci
neprítomnosti paradigmy vo vývine filozofie. Vychádzat budeme prevažne z Kuhnovej
koncepcie paradigmy, ktorú vypracoval v knihe Štruktúra vedeckých revolúcií
1. Zodpovedat túto otázku v prostredí spolocenských vied môže byt velmi tažké. Kuhn,
ktorý prvý poukázal na problém paradigmy vo vedách, tvrdí: "...prekvapil ma pocet a
rozsah nezhôd medzi vedcami z oblasti spolocenských vied v otázke povahy
legitímnych vedeckých problémov a metód."
2. Naša snaha bude stažená aj dalšou závažnou skutocnostou. Kuhn, ktorý rozpracúva
problém paradigmy vo vede, urobil tak po dôkladnom štúdiu a oboznámení sa s
históriou vedy. My však stojíme na zaciatku nášho štúdia filozofie. Preto ani táto práca
si nekladie za ciel vyriešit problém paradigmy vo filozofii definitívne. Skôr ju chápeme
ako nácrt riešenia, ktorý ostane otvorený pre dalšie doplnenia a spresnenia, ci dokonca
zásadné zmeny.
Ako prvé treba azda objasnit pojem paradigmy. Thomas Khun v Štruktúre vedeckých
revolúcií prvý krát formuluje paradigmu: "Paradigmy pokladám za všeobecne uznávané
výsledky vedeckého výskumu, ktoré istý cas slúžia spolocenstvu odborníkov."
3. Slovník cudzích slov z roku 1979 pozná iba gramatický význam paradigmy. Pod
heslom paradigma cítame: "vzor (napr. sklonovací, casovací)."
4. Slovník cudzích slov z roku 1997 už chápe paradigmu o nieco širšie: "príklad, vzor (v
teórii o vedách) súhrn všetkých chápaní vednej disciplíny v urcitom casovom úseku."
5. Co je teda obsahom pojmu paradigma a ako ju treba chápat? Je to skutocne urcitý
vzor, zaužívaný spôsob myslenia a nazerania na problémy v jednotlivých vedách.
Paradigma je vede implicitná. Vo väcšine prípadov vôbec nebýva vyslovená, explicitne
formulovaná. Paradigma urcuje co sa v danom vedeckom odbore bude skúmat, co je
relevantný objekt skúmania. Na aké fakty sa bude výskum zameriavat. Dalším
dôležitým aspektom paradigmy je jej sociálny rozmer. Paradigma je vždy viazaná na
urcitú vedeckú komunitu. Títo vedci sa riadia paradigmou, rozvíjajú vedu v kontexte
tejto paradigmy. Treba spomenút, že sa taktiež bránia akýmkolvek snahám o
nabúrane, ci zmenu paradigmy. Ak by k takejto zmene došlo, ich výskum aj s už
dosiahnutými výsledkami by sa stal neužitocným, nakolko bol rozvíjaný v kontexte už
neplatnej, ci prekonanej paradigmy.
Aká je genéza paradigmy? Kuhn hovorí o takzvanom predparadigmatickom štádiu
vedy. V tomto štádiu bádanie neovplyvnuje žiadna paradigma.
Paradigma vzniká ked sa vytvorí teória, ktorá sa všeobecne rozšíri a je akceptovaná
väcšinou odborníkov v danom vednom odbore. Paradigma takto zacne urcovat, co a
ako sa bude skúmat. Prebieha výskum v rámci tejto paradigmy, zistujú sa pravidlá,
výsledky skúmaní.. Ked sa paradigma vycerpá zvycajne prichádza na scénu nová.
"Vycerpanie paradigmy" môže nastat z dvoch dôvodov. Prvým je nová prevratná teória,
ktorá prekoná starú a vytvorí tak novú paradigmu. Druhý dôvod, ktorý je vlastnejší
spolocenským vedám, je, že sa v rámci paradigmy nedochádza k adekvátnym
výsledkom. Preto sa pozornost vedcov upriami na inú oblast, prejde do inej paradigmy,
kde je možné ocakávat výsledky vedeckého snaženia. Ako príklad nám môže poslúžit
upriamenie pozornosti antickej filozofie na cloveka, kedže pokusy o nájdenie arché
(pralátka, prahmota) boli velmi protirecivé. Pre rozriešenie nasledujúcich problémov sa
nám zdá nevyhnutné ukázat ako rozlišujeme vo vývine vedy jednotlivé paradigmy.
Predpokladáme, že toto rozlíšenie môžeme robit hlavne na základe faktov, ktoré
vedecká komunita skúma, a urcuje ich paradigma. Tento predpoklad treba pokladat za
prítomný pri každom pokuse o rozlíšenie, ci vymedzenie paradigmy v tejto práci.
Chceli by sme sa dotknút dvoch dalších problémov. Najprv možnosti koexistencie
viacerých rôznych paradigiem v jednej vede a rovnakom case. Potom procesu prechodu
z jednej paradigmy do druhej. V oboch nastolených problémoch by sme si dovolili s
Kuhnovým riešením nesúhlasit. Nemožnost koexistencie rôznych paradigiem, v jednej
vede a rovnakom case, by bolo možné pripustit v oblasti exaktných vied. V
spolocenských vedách sa nám to zdá problematické. Nesúhlasíme s názorom, že by sa
všetky vedecké komunity na celom svete museli v jednom case zaoberat tým istým
druhom problémov, že by svoj výskum museli rozvíjat v tej istej paradigme. Zvlášt to
neplatí o filozofii. Khun dalej tvrdí, že prechod z jednej paradigmy do druhej nikdy nie
je kontinuálny (azda aj preto hovorí o tzv. vedeckých revolúciách). Toto, domnievame
sa, opät platí pre exaktné, nie však spolocenské vedy. Totiž filozof, zaoberajúci sa
gnozeologickými problémami na konci gnozeologickej paradigmy a zacínajúci obracat
svoju pozornost na jazyk, môže sa istý cas pohybovat v oblasti oboch problémov. Môže
riešit problémy gnozeologické a lingvistické zároven.
Vo filozofii, ako aj vo väcšine spolocenských vied, sa navyše vyskytuje další závažný
problém. Tým problémom sú tažkosti pri pokuse o jednoznacné, všeobecne platné
vymedzenie paradigiem vo vývine filozofie.
Pri objasnovaní tohto problému sa nemožno vyhnút dalším, ktoré sú s ním úzko späté.
Sú to problémy pri vzniku paradigmy, vztah jednotlivých filozofických škôl jedného
obdobia a paradigmy, a nakoniec sa znovu budeme musiet dotknút už spomenutého
problému existencie viacerých paradigiem súcasne. Najprv objasníme ako vnímame
problém vzniku paradigmy vo filozofii. Ak prijmeme Kuhnovu tézu o vzniku paradigmy
rozšírením a všeobecnou akceptáciou teórie väcšinou predstavitelov vedy, zákonite
narazíme na problém. Z dejín filozofie vieme, že hoci si všetky teórie nárokujú
všeobecnú platnost, u žiadnej táto platnost nie je akceptovaná. Vždy sa nájdu
zástancovia inej teórie. Tento problém pramení z nemožnosti experimentálnej
verifikácie záverov filozofie. To však neznamená, žeby vo filozofii žiadne paradigmy
nevznikli. Tu narazíme na další problém. A síce vztah filozofických škôl k paradigme.
Mohlo by sa zdat, že jednotlivé školy sa pohybujú v prostredí vlastnej paradigmy.
Paradigma je však pojem širší ako filozofická škola. Paradigma totiž môže zahrnat, a
zvycajne aj zahrna, viac filozofických škôl. Školy totiž dochádzajú k rozlicným záverom,
no oblast bádania majú totožnú. Znovu sa vynára už spomínaný problém koexistencie
viacerých paradigiem vo filozofii v jednom case. Domnievame sa, že principiálne nie je
nemožné, aby sa súcasne rozvíjal výskum vo viacerých paradigmách. Nie je problém,
aby jedna univerzita rozvíjala lingvistickú filozofiu a iná sa zaoberala ontológiou.
Podme sa teraz pokúsit urobit samotné vymedzenie paradigiem vo vývoji filozofie. Z
prednášky Miroslava Marcelliho vieme o troch paradigmách, ktoré sa vo všeobecnosti
prijímajú ako hlavné pre vývin filozofie.6 Prvou takouto paradigmou je klasická
paradigma, alebo inác ontologická paradigma. Filozofi v nej skúmali najmä ontologické
otázky, teda co je. Dalšou by bola paradigma poznania, alebo gnozeologická
paradigma, ktorá nastupuje v 19. storocí. Tu sa skúma co a ako môžem poznat.
Tretou, ktorá trvá dodnes, je lingvistická paradigma. Skúma hlavne problémy jazyka,
jeho štruktúru, spôsob akým jazyk formuje svet. Aj táto paradigma sa však pomaly
vycerpáva a zdá sa, že nastupuje nová paradigma, ktorá sa zaoberá otázkou konania.
Takéto vymedzenie paradigiem vo vývine filozofie sa zdá v podstate správne. A
skutocne ak by sme skúmali dejiny filozofie, každý skúmaný problém by sa dal zaradit
do jednej z týchto paradigiem. Skutocne narazíme na tri obdobia filozofického myslenia
charakterizované týmito paradigmami.
Toto vymedzenie paradigiem sa nám však zdá príliš všeobecné, možno až
zjednodušujúce. Domnievame sa, že vo vývine filozofie sa vyskytujú viaceré
ciastkovejšie paradigmy myslenia. No zatial má toto naše tvrdenie len charakter
domnienky. Ako sme už spomenuli v úvode, stojíme na zaciatku štúdia filozofie, nie
sme teda ešte schopní tieto ciastkové paradigmy bližšie vymedzit. Preto nateraz
prijímame vyššie spomenuté vymedzenie troch základných paradigiem vo vývine
filozofie.
Snažili sme sa nacrtnút chápanie paradigmy a spôsob jej vymedzenia vo filozofii. Ako
sme uviedli, sme presvedcení, že vo vývine filozofie je možné rozpoznat urcité
paradigmy. Vymedzenie, ku ktorému sme došli nepokladáme však za konecné a úplné.
(V tomto vymedzení napríklad vôbec nie je zahrnutá filozofia východných kultúr.) Preto
ho nechávame otvorené pre dalšie doplnenia a korekcie. Veríme však, že sa nám
podarilo naplnit zámer tejto práce, a síce nacrtnút spôsob chápania a vymedzenia
paradigmy vo filozofii.