Pád komunizmu v Československu

Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 nastala v Československu tvrdá „normalizácia“. Dubček, Černík, Smrkovský a ďalší z reformného krídla KSČ boli do jari 1969 odsunutí na bezvýznamné miesta a moci sa chopilo tvrdé dogmatické krídlo KSČ na čele s Gustávom Husákom (v r. 1975 zvolený za prezidenta ČSSR), Štrougalom (predseda federálnej vlády), Biľakom, Lenártom, Šalgovičom a i. Bezcharakterný Gustáv Husák, ktorý dlhé mesiace podporoval reformné Dubčekovo krídlo komunistickej strany, sa po invázii stal zrazu odporcom reforiem a dral sa do priazne Leonida Brežneva pri ich stretnutí v Mukačeve 13. apríla 1969. Husák sa stal najnenávidenejšou osobou v českých krajinách i na Slovensku.
Normalizácia zasiahla mimoriadne kruto najmä Čechy. Poprední umelci, vedci, vysokoškolskí pedagógovia, ktorí podporovali Dubčeka, boli prekladaní na manuálne práce, nemohli získať iné zamestnanie ako robotníci, murári, kuriči... Zákaz publikovania postihol mnoho umelcov i spevákov. Do krajín demokratického sveta bolo takmer nemožné dostať povolenie vycestovať a tzv. „devízový prísľub“. Na hraniciach, potiahnutých ostnatým drôtom a zátarasmi, stáli ozbrojení vojaci so samopalmi v ruke.
Dôsledky politického vývoja sa tragicky odrazili aj v hospodárstve. Kedysi vyspelá krajina upadala na úroveň krajín tretieho sveta, zaostávanie nevýkonnej ekonomiky a izolovanosť od svetových trhov nedávali nádej na skoré zlepšenie. K moci sa dostali prestarnuté, neschopné kádre a presadili sa skostnatené metódy plánovania. Nastal prudký pokles výroby a dlhotrvajúca ekonomická kríza.
Celým Československom sa šírila beznádejná atmosféra útlaku.
Poľnohospodársku výrobu sa darilo udržiavať na fungujúcej úrovni iba kvôli prehnanej chemizácii a obrovským štátnym dotáciám, ktoré ruinovali štátny rozpočet. Ekonomika a štátny rozpočet šli úplne na doraz, nevytvárali sa nijaké zásoby, neinvestovalo sa do technológie a modernizácie výroby, všetko, čo sa vyprodukovalo, sa spotrebovalo. Komunistické sny o budúcnosti sa premenili na úpornú snahu prežiť z roka na rok.
Československá federácia, vyhlásená v Bratislave v októbri 1968 (dovtedy bolo Československo unitárnym štátom a Slovensko ako republika neexistovalo), zostala vďaka invázii Sovietov iba na papieri. Skutočná, demokratická federácia predpokladala demokratický režim a transparentnosť politiky. V normalizačných pomeroch sa o všetkom rozhodovalo v úzkom kruhu vedenia KSČ, ktorá nebola federalizovaná. Koncom roka 1970, ani nie 2 roky po vyhlásení federácie, prijalo Federálne zhromaždenie, ktoré už nebolo schopné odporovať diktátu KSČ, ústavné zákony č. 125 a 133, ktoré oslabili právomoci slovenských aj českých národných orgánov a zaviedli tuhý centralizmus.
Komunistický politický a ekonomický model založený na prísnej centralizácii a nerealistickom plánovaní, nebol perspektívny a nedal sa už ani podstatným spôsobom reformovať.
V januári 1977 ožila československá opozícia, ktorá bola zatlačená do nelegality, a vydala Chartu 77, ktorá konštatovala porušovanie ľudských práv, neexistenciu slobodných volieb a terorizovanie odporcov režimu. Komunistické orgány na to reagovali represiami, signatárov Charty sledovali, väznili a zastrašovali. V situácii, keď na každý pohyb striehla všemocná Štátna bezpečnosť (ŠtB), bol vylúčený vznik akejkoľvek legálnej opozície.
Zmena nakoniec prišla z východu. V marci 1985 nastúpil do čela komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov, ktorý takmer ihneď zaviedol glasnosť a perestrojku – o politických veciach sa už v ZSSR mohlo diskutovať nahlas (pravdaže, s istými obmedzeniami) a začal sa pomaly uvoľňovať aj tuhý režim. V lete 1987 šokoval Gorbačov celý svet vyhlásením, že ZSSR sa už nebude miešať do vnútorného vývoja ostatných komunistických krajín. Pri návšteve Československa v apríli 1987 síce nezašiel tak ďaleko, aby odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy, ale navrhoval aj československým komunistom uvoľnenie tvrdého režimu. Prestarnuté komunistické kádre boli z Gorbačova nemilo prekvapené a obľúbené heslo „Sovietsky zväz náš vzor“ dostalo pikantnú príchuť.
V tejto situácii začínali ožívať aj aktivity rôznych občianskych združení. Komunistická strana, opierajúca sa o ľudovú armádu, Verejnú bezpečnosť (políciu) a ŠtB, však mala v rukách ohromnú moc a nemala v pláne vzdať sa bez boja.
25. marca 1988 nechala brutálnym spôsobom rozohnať tzv. sviečkovú demonštráciu v Bratislave. Na to vstúpili do akcie českí aj slovenskí študenti, generácia, ktorej sa veľmi dotýkala nesloboda v krajine, strnulosť tuhého režimu a neochota komunistov k zmenám. Zorganizovali veľké demonštrácie 21. augusta 1988 (20. výročie okupácie vojskami Varšavskej zmluvy) i pri výročí vzniku Československa 28. októbra.
Zatiaľ najväčšími demonštráciami sa stal tzv. Palachov týždeň v Prahe v januári 1989. Celý týždeň trvali demonštrácie na výročie upálenia sa Jána Palacha, proti ktorým bezpečnosť opät brutálne zasiahla a mnoho študentov uväznila.
17. decembra 1987 nahradil Gustáva Husáka vo vedení KSČ Miloš Jakeš. V októbri 1988 odstúpil predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal, ktorého nahradil Ladislav Adamec. Odišiel aj neslávne známy minister zahraničných vecí Bohuš Chňoupek (ktorý označil Václava Havla za bezvýznamnú nulu) a k zmenám došlo aj vo vláde Slovenska – Jozefa Lenárta vo vedení komunistickej strany vystriedal Ignác Janák. Komunistické špičky chceli ukľudniť znepokojujúcu atmosféru v krajine, ale verejnosť sa tým nenechala oklamať. Miloš Jakeš, Adamec a Janák neboli o nič menšími stúpencami tuhého režimu. Bolo to iba povestné otáčanie sa v kruhu.
Ožívala však aj kultúra. V novinách a časopisoch sa už objavovali kritické články, výročie vzniku Československa bolo impulzom na publikovanie článkov o T. G. Masarykovi, M. R. Štefánikovi, demokracii a práve na slobodu.

17. november 1989

17. novembra 1989 uplynulo 50. rokov od brutálneho zásahu nacistických orgánov proti českým vysokým školám a študentom. Vtedy boli české vysoké školy zavreté, študenti odvlečení do koncentračných táborov, kde mnohí zahynuli. Toto tragické výročie si pripomenuli pražskí študenti veľkou demonštráciou. Na nej chceli vyjadriť aj svoju nespokojnosť s komunistickým režimom.
Pokojnú demonštráciu však bezpečnosť s obuškami, slzotvorným plynom a policajnými autami brutálne napadla, mnoho študentov zranila, zatkla a vypočúvala. Brutálny zásah, na ktorý dostala polícia pokyn od politických predstaviteľov, bol vysielaný na titulkách v zahraničných televíziách a pobúril verejnosť v Československu. Proti brutálnemu zásahu sa ešte v ten večer ozvali protesty, dokonca aj spomedzi komunistických funkcionárov. Dalo sa tušiť, že udalosť bude mať ďalekosiahle následky. Nasledovala reťazová reakcia. Vo všetkých väčších mestách v Československu sa konali demonštrácie odsudzujúce takéto násilie a žiadajúce jeho dôkladné vyšetrenie.
19. novembra 1989 vzniklo v Prahe Občianske fórum ako nová, silná opozícia. Na jeho čele bol známy disident, dlhé roky väznený dramatik Václav Havel. V Bratislave vzniklo 20. novembra združenie Verejnosť proti násiliu. Obidve združovali nekomunistických umelcov, hercov, študentov a verejne známe tváre.
Komunistické kádre boli zatlačené do kúta, ale to ešte neznamenalo, že opustia bojisko len tak. Kľúčovou udalosťou bolo mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ
24. novembra. ÚV KSČ zasadal do neskorých nočných hodín a zvažoval aj možnosť, či použiť na potlačenie občianskej aktivity armádu a bezpečnosť. Ukázalo sa, že táto možnosť už nezaručuje úspech, lebo komunisti sa už nemohli plne spoľahnúť na bezpečnosť a už vôbec nie na armádu. Rozhodli sa pre ústup. Z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ odstúpil Miloš Jakeš a nahradil ho Karel Urbánek. Ten však nebol vstave zvládnuť situáciu. Mohutné demonštrácie, ktoré sa denne konali v Prahe, Bratislave a v ostatných mestách, poháňali vývoj udalostí dopredu. Na manifestácii 25. novembra v Prahe na Letnej sa zúčastnilo okolo 750 000 ľudí. Do popredia sa dostal Václav Havel a predstaviteľ pražskej jari 1968 Alexander Dubček.
Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu zverejnili 25. novembra svoj program, v ktorom žiadali slobodu tlače, svedomia, podnikania, zrušenie vedúcej úlohy KSČ a vytvorenie skutočnej demokratickej federácie.
Vláda strácala nad situáciou kontrolu. Predseda vlády Adamec sa pokúsil vystúpiť na demonštrácii a prehovoriť k manifestujúcim, bol však „vypískaný“.
27. november 1989 bol ďalším veľkým dňom Československa. Dvojhodinový generálny štrajk v celej krajine sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie nenávideného Husáka a demokraciu. Pod dojmom úspešného generálneho štrajku sa predseda vlády Adamec rozhodol rokovať s Občianskym fórom. Prisľúbil zostavenie novej vlády „na širokom základe“, teda s pribratím predstaviteľov opozície. Parlament 30. novembra 1989 zrušil pod tlakom verejnosti 4. článok ústavy, ktorý uzákoňoval vedúcu úlohu komunistickej strany v štáte a spoločnosti, ako aj 16. článok, ktorý uzákoňoval marxizmus – leninizmus ako základný princíp vo výchove a vzdelávaní. Parlament súčasne ustanovil parlamentnú komisiu na vyšetrenie udalostí 17. novembra. Tlak verejnosti donútil aj dogmatického komunistu Viliama Šalgoviča, aby rezignoval na post predsedu Slovenskej národnej rady. Nahradil ho Rudolf Schuster.
Komunisti sa ešte pokúsili zastaviť lavínu. Odmietli odzbrojiť Ľudové milície a Adamcov návrh na novú vládu bol iba kozmetickou úpravou tej starej. To však vyvolalo nové pobúrenie verejnosti a opozícia takúto vládu odmietla.
Pod hrozbou nového generálneho štrajku Ladislav Adamec 7. decembra 1989 odstúpil a poverenie zostaviť novú vládu dostal jeho zástupca Marián Čalfa. Vláda, ktorú zostavil Čalfa, už nebola prevažne komunistická. Z 21 členov bolo 11 nekomunistov. Gustáv Husák vymenoval 10. decembra 1989 novú vládu, v ktorej boli hlavní predstavitelia opozície – podpredseda vlády Ján Čarnogurský, minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier a ďalší. Po vymenovaní vlády Husák rezignoval.
12. decembra vznikla aj na Slovensku nová nekomunistická vláda pod vedením Milana Čiča.
Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Národného zhromaždenia
a 29. decembra 1989 bol zvolený za prezidenta Československa Václav Havel.
V programovom vyhlásení novej federálnej vlády sa hovorilo o prechode Československa k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu. Vláda si dala ako podmienku na nasledujúce obdobie zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod sovietskych okupačných vojsk z Československa. V decembri 1989 boli otvorené hranice, odstránené ostnaté drôty a odvolaná armáda z pohraničných oblastí. Prúd Čechov a Slovákov sa nadšene nahrnul cez otvorené hranice do Rakúska a Západného Nemecka.
Zásadná zmena celého systému sa prejavila vo všetkých sférach ľudského života. Ľudia zažili skutočnú, nie iba deklarovanú slobodu tlače, zhromažďovania, náboženstva. Bola prijatá Listina základných ľudských práv a slobôd. Národné zhromaždenie vyhlásilo na 8. - 9. júna 1990 prvé slobodné voľby od roku 1946. Na Slovensku a v českých krajinách sa začali konštituovať kresťanskodemokratické a ľudové strany, komunistická strana sa zrútila a na Slovensku vznikla Strana demokratickej ľavice. V prvých slobodných voľbách, ktoré mali rekordnú 95%-nú účasť (nie zmanipulovanú, ako počas komunistických „volieb“) zvíťazilo v Čechách Občianske fórum (53,2%). Na Slovensku vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3%), druhé bolo Kresťanskodemokratické hnutie (19,2%). Občania teda aj v slobodných voľbách potvrdili, že si už viac neželajú vládu komunistickej strany. Federálnym premiérom sa stal Marián Čalfa, slovenskú vládu zostavil Vladimír Mečiar a utvorila ju VPN a KDH. Nová federálna vláda začala ihneď riešiť naliehavé ekonomické problémy, ktoré boli priamym dôsledkom plánovanej ekonomiky. Liberalizácia trhu v lete 1990 začala i zákonom o slobodnom podnikaní, boli prijaté zákony o veľkej privatizácii, ktorá sa mala uskutočniť kupónovou metódou. 22. februára 1991 vydalo Národné zhromaždenie zákon o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý mal napraviť krivdy komunistického režimu. Sovietske okupačné vojská odišli do polovice roku 1991 z Československa. Varšavská zmluva bola 1. júla 1991 zrušená. Nové demokratické smerovanie krajiny bolo potvrdené aj prominentnými návštevami – François Mitterand a Margaret Thatcherová v septembri 1990, George Bush v novembri 1990. V lete 1990 sa oficiálne zmenil aj názov štátu a symboly. Československú socialistickú republiku nahradil názov Česká a Slovenská federatívna republika.