Pád do hriechu

Aj keď človek bol stvorený na Boží obraz ako dokonalý v dokonalom prostredí, Adam a Eva napriek tomu (86) zhrešili. Ako došlo k takej radikálnej a strašnej zmene?

Pôvod hriechu. Ak Boh stvoril dokonalý svet, ako mohol vzniknúť hriech?

1. Boh a pôvod hriechu. Môže byť Boh-Stvoriteľ aj pôvodcom hriechu? Písmo svedčí, že Boh je svojou podstatou svätý (Iz 6,3) a nieto v ňom nijakej nespravodlivosti. „Dokonalé je dielo jeho, lebo všetky jeho cesty sú správne. Je Bohom verným a nie vierolomným, on spravodlivý je a priamy.“ (5 Moj 32,4) Písmo hovorí: „Ďaleká je Bohu nešľachetnosť a Všemohúcemu neprávosť“. (Jób 34,10) „Boha nemožno pokúšať na zlé, a ani on nepokúša nikoho.“ (Jak 1,13) „Ty nie si Bohom, ktorý má záľubu v bezbožnosti.“ (Ž 5,5; 11,5) Božie pôvodné stvorenie bolo „veľmi dobré“. (1 Moj 1,31) Boh nielenže nie je pôvodcom hriechu, on je „pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“. (Žid 5,9)

2. Pôvodca hriechu. Boh mohol zabrániť hriechu hoc aj tým, že by bol stvoril vesmír plný robotov, ktorí by vykonávali len naprogramované úkony. Božia láska však vyžadovala stvoriť bytosti, ktoré budú slobodne odpovedať na jeho lásku. Láska však predpokladá možnosť slobodného rozhodovania.

Tým, že Boh svoje stvorenstvo obdaril týmto druhom slobody, bral na seba riziko, že niektoré stvorené bytosti sa od neho môžu odvrátiť. Nanešťastie, Lucifer, vznešená bytosť v anjelskom svete, spyšnel. (Ez 28,17; pozri 1 Tim 3,6) Keďže nebol spokojný so svojím postavením v Božej vláde, (Júda 1,6) začal závidieť miesto samému Bohu. (Iz 14,12-14) Tento padlý anjel v snahe ovládnuť vesmír zasial semeno nespokojnosti medzi svojich spoluanjelov a mnohých získal na svoju stranu. Následný spor sa v nebi skončil tým, že Lucifer, známy ako satan (odporca) a jeho anjeli boli z neba vyhnaní. (Zj 12,4.7-9; pozri tiež 8. kapitolu tejto knihy)

3. Pôvod hriechu medzi ľuďmi. Porážka v nebi satana neodradila. Rozhodol sa bojovať proti Bohu a proti jeho vláde podnietiť aj iných. Jeho pozornosť upútalo práve stvorené ľudské pokolenie. Ako mohol zviesť Adama a Evu na odboj? Žili v dokonalom svete, Stvoriteľ im poskytol všetko potrebné. Ako mohli vôbec byť nespokojní a nedôverovať tomu, ktorý bol zdrojom ich šťastia? Odpoveď dáva záznam o prvom hriechu.

Satan sa vo svojom útoku na prvých ľudí rozhodol zaskočiť ich. Priblížil sa k Eve, keď bola blízko stromu poznania dobra a zla. Premenený na hada spochybnil v nej Boží zákaz jesť ovocie tohto stromu. Keď Eva potvrdila Božie slová o smrti, ak sa rozhodnú z tohto stromu jesť, satan spochybnil Boží zákaz tvrdením: „Vôbec nezomriete.“ Nepriateľ v nej prebudil zvedavosť nápoveďou, že Boh im vlastne odopiera úžasnú, dosiaľ nepoznanú skúsenosť byť ako Boh. (1 Moj 3,4.5) (87) Pochybnosť o Božích slovách okamžite vzklíčila. Evu očarili sľubované možnosti, údajne skryté v ovocí. Pokušenie začalo v posvätenej mysli pôsobiť zmätok. Vieru v Božie slovo vystriedala viera v slovo satanovo. Náhle si predstavila, že „by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie“. Eva, nespokojná so svojím postavením, povolila pokušeniu byť ako Boh. „Vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol.“ (1 Moj 3,6)

Eva dôverovala svojim zmyslom viac než Božiemu slovu, čím prestala závisieť od Boha, stratila svoje vznešené postavenie a padla do hriechu. Prvý pád ľudského pokolenia sa teda vyznačoval stratou viery v Boha a v jeho slovo. Nevera viedla k neposlušnosti, ktorej následkom bolo narušenie vzťahu medzi Bohom a človekom a nakoniec vzájomné odlúčenie.

Účinok hriechu. Aké boli bezprostredné a dlhodobé následky hriechu? Ako zasiahli ľudskú prirodzenosť? Aký je výhľad odstránenia hriechu a obnovy ľudskej prirodzenosti?

1. Bezprostredné následky. Prvým následkom hriechu bola zmena ľudskej prirodzenosti, ktorá ovplyvnila osobné vzťahy medzi ľuďmi, ako aj ich vzťah k Bohu. Nová vzrušujúca skúsenosť, ktorá Adamovi a Eve otvorila oči, priniesla súčasne pocit hanby. (1 Moj 3,7) Namiesto toho, aby sa stali Bohu rovnými, ako im sľuboval satan, začali sa báť a chceli sa skryť. (1 Moj 3,8-10)

Keď sa Boh pýtal Adama a Evy na ich hriech, namiesto toho, aby svoje prestúpenie uznali, začali sa vzájomne obviňovať. Adam povedal: „Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som.“ (1 Moj 3,12) Adam tu zodpovednosť za svoj hriech zjavne zvalil na Evu, no nepriamo aj na Boha. Z výroku tiež jasne vyplýva, ako hriech narušil jeho vzťah k žene i k Stvoriteľovi. Eva zase obvinila hada. (1 Moj 3,13)

Strašné následky ukazujú vážnosť ich prestúpenia. Boh zlorečil hadovi, ktorého satan použil, a odsúdil ho: mal sa plaziť po zemi a ustavične pripomínať pád. (1 Moj 3,14) Žene Boh povedal: „Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou.“ (1 Moj 3,16) Keďže Adam poslúchol svoju ženu, nie Boha, zem bola zlorečená a človekovi pri práci mala pôsobiť tieseň a námahu: „Pre teba pôda prekliata bude, s námahou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý.“ (1 Moj 3,17-19)

Boh potvrdil nezmeniteľnosť svojho zákona i smrť ako odplatu za každé prestúpenie slovami: „Prach si a do prachu sa vrátiš“. (1 Moj 3,19) Svoj výrok uskutočnil tým, že priestupníkov vyhnal z ich rajského domova, prerušil (88) s nimi priame spojenie (1 Moj 3,8) a znemožnil im siahnuť po ovocí zo stromu života, zdroja nesmrteľnosti. Adam a Eva sa stali väzňami smrti. (1 Moj 3,22)

2. Povaha hriechu. Z mnohých textov Písma, najmä z tých, ktoré hovoria o páde, jasne vyplýva, že hriech je morálne zlo – následok slobodného rozhodnutia človeka prestúpiť zjavnú Božiu vôľu. (1 Moj 3,1-6; Rim 1,18-22)

a) Definícia hriechu. Písmo definuje hriech ako „prestúpenie zákona“, (1 Ján 3,4) ako situáciu toho, „kto vie dobre robiť a nerobí“, (Jak 4,17) a ako „všetko, čo nie je z viery“. (Rim 14,23) V obsiahlejšej definícii hriech je „každý odklon od poznanej Božej vôle, či už ide o nevykonanie toho, čo Boh vykonať prikázal, alebo urobenie toho, čo výslovne zakázal“. 8

Hriech nepozná nijakú neutralitu. Kristus hovorí: „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ (Mat 12,30) Neochota veriť v neho je hriech. (Ján 16,9) Hriech je svojou povahou absolútny, pretože je odbojom proti Bohu a jeho vôli. Nad každým hriechom, malým či veľkým, znie rozsudok: „vinný“. Teda: „Keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým.“ (Jak 2,10)

b) Hriechom sú zlé myšlienky aj skutky. Za hriech sa často pokladajú len konkrétne, viditeľné prestúpenia zákona. Kristus však povedal, že človek už hnevom prestupuje šieste prikázanie Desatora: „Nezabiješ!“ (2 Moj 20,13) Žiadostivý pohľad je prestúpením prikázania: „Nescudzoložíš!“. (2 Moj 20,14) Hriechom je teda nielen zjavná neposlušnosť prejavená skutkami, ale aj utajená v myšlienkach a túžbach.

c) Hriech a vina. Hriech plodí vinu. Vina z biblického hľadiska znamená, že ten, kdo sa dopustil hriechu, zaslúži si trest. Keďže všetci zhrešili, celý svet je „vinný pred Bohom“. (Rim 3,19)

Ak vinu patrične neriešime, pustoší telesné, duševné i duchovné schopnosti. Ak sa nerieši vôbec, v konečnom dôsledku spôsobuje smrť, lebo „odplata za hriech je smrť“. (Rim 6,23)

Liekom na vinu je odpustenie, (Mat 6,12) jeho dôsledkom je očistené svedomie a pokojná myseľ. Kajúcnym hriešnikom Boh ochotne odpúšťa. Hriechom obťažených, vinou stiesnených ľudí Kristus milostivo pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ (Mat 11,28)

d) Riadiace stredisko hriechu. Sídlom hriechu podľa Písma je srdce, v našom chápaní myseľ. Zo srdca „pramení život“. (Prísl 4,23) Kristus pripomína, že človeka poškvrňujú jeho vlastné myšlienky, „lebo zo srdca pochádzajú myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania“. (Mat 15,19) Srdce ovplyvňuje celého človeka – rozum, city, vôľu i telo. Keďže srdce je „klamné nado všetko a zradné“, (Jer 17,9) ľudskú prirodzenosť možno označiť ako porušenú, zvrátenú a hriešnu. (89)

3. Účinok hriechu na ľudí. Niekto sa môže nazdávať, že výrok smrti bol príliš krutým trestom za jedenie zo zakázaného ovocia. My však môžeme dnes len odhadovať vážnosť prestúpenia vo svetle účinku Adamovho hriechu na ľudstvo.

Prvý syn Adama a Evy sa stal vrahom. Ich potomci čoskoro prestupovali manželský zväzok tým, že žili v mnohoženstve, čo bolo pomerne krátko predtým, ako bezbožnosť a násilie naplnili zem. (1 Moj 4,8.23; 6,1-5.11-13) Božie výzvy na pokánie a obnovu zaznievali nadarmo, lebo len osem ľudí bolo zachránených pred potopou, ktorá zničila nekajúcnych. Dejiny ľudstva po potope sú až na nepatrné výnimky smutnou správou pôsobenia hriešnej prirodzenosti.

a) Univerzálna hriešnosť ľudstva. Z dejín vieme, že Adamovi potomci boli svojou prirodzenosťou ľudia hriešni. Dávid v modlitbe povedal: „Nikto živý nie je spravodlivý pred tebou.“ (Ž 143,2; pozri 14,3) „Nieto človeka, ktorý by nehrešil.“ (1 Kráľ 8,46) Šalamún pripomína: „Kto môže povedať: Očistil som si srdce, čistý som od svojho hriechu?“ (Prísl 20,9) „Lebo nieto na zemi spravodlivého človeka, čo by robil dobre a nehrešil.“ (Kaz 7,20) Nová zmluva je rovnako jasná. Konštatuje, že „všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“ (Rim 3,23) a že „ak hovoríme, že nemáme hriechu, sami seba klameme a nieto v nás pravdy“. (1 Ján 1,8)

b) Hriešnosť sa dedí, alebo získava? Pavel napísal: „Všetci umierajú v Adamovi.“ (1 Kor 15,22) Na inom mieste objasňuje: „Ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť – tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (Rim 5,12)

Hriešnosť ľudského srdca postihuje celého človeka. Preto Jób zvolal: „Kto získa čisté z nečistého? Nikto!“ (Jób 14,4) Dávid povedal: „V neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka.“ (Ž 51,7) Apoštol Pavel poznal, že „telesné zmýšľanie je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepoddáva a ani sa nemôže poddať Božiemu zákonu. Tí teda, čo sú v tele, nemôžu sa ľúbiť Bohu.“ (Rim 8,7.8) Poukázal na to, že pred obrátením boli veriaci „od prírody dietkami hnevu“, práve tak ako ostatní ľudia. (Ef 2,3)

Aj keď ako deti získavame hriešne správanie napodobňovaním, uvedené texty potvrdzujú, že svoju základnú hriešnosť dedíme. Univerzálna hriešnosť ľudí je dôkazom, že od prirodzenosti máme tendenciu k zlu, nie k dobru.

c) Vykorenenie hriešneho správania. Aký úspech dosahujú ľudia pri odstraňovaní hriechu z vlastného života a zo spoločnosti?

Každá snaha dosiahnuť spravodlivý život vlastným úsilím žalostne stroskotáva. Kristus povedal, že každý, kto hreší, je „otrokom hriechu“. Z tohto otroctva nás môže vyslobodiť len božská moc. Kristus nás ubezpečuje: „Keď (90) vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ (Ján 8,36) Spravodlivo si môžete počínať len ak „zostávate vo mne“, pretože „bezo mňa nič nemôžete robiť“. (Ján 15,4.5)

Sám osebe ani apoštol Pavel nežil spravodlivo. Poznal dokonalú normu Božieho zákona, ale nebol spôsobilý zachovať ho. Keď myslel na svoje snahy, povedal: „Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím.“ „Nerobím totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.“ Potom poukázal na dosah hriechu vo svojom živote: „Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne.“ Napriek svojim pádom obdivoval Božiu dokonalú normu a povedal: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. Biedny ja človek, kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rim 7,15.19.20.22-24)

Pavel konečne uznal, že potrebuje božskú moc, aby zvíťazil. Prostredníctvom Krista sa zrieka života podľa tela a začína nový život podľa Ducha. (Rim 7,25; 8,1)

Tento nový život v Duchu je Boží dar, ktorý pôsobí premenu. Prostredníctvom božskej milosti my, ktorí sme „mŕtvi pre vlastné prestúpenie a hriechy“, stávame sa víťazmi. (Ef 2,1.3.8-10) Narodenie z Ducha premieňa život do tej miery, (Ján 1,13; 3,5) že môžeme hovoriť o novom stvorení – „staré veci sa pominuli“ a „nastali nové“. (2 Kor 5,17) Nový život však nevylučuje možnosť upadnúť do hriechu. (1 Ján 2,1)

4. Vývoj a pád človeka. Satan od stvorenia zmiatol mnohých tým, že podvracal dôveru v biblický záznam o pôvode ľudstva a o páde človeka. Niekto môže nazývať evolúciu „prirodzeným“ názorom na ľudstvo, názorom založeným na predpoklade, že život sa začal náhodou a že ľudia dlhým evolučným procesom vznikli z nižších foriem života. Procesom prežívania najzdatnejších dospeli do svojho dnešného stavu. Keďže svoje možnosti ešte nevyčerpali, vyvíjajú sa stále.

Mnohí kresťania prijali teistickú evolúciu, podľa ktorej Boh použil evolúciu pri stvorení podľa knihy Genesis. Tí, čo prijímajú teistickú evolúciu, nepokladajú prvé kapitoly knihy Genesis za doslovné vystihnutie skutočnosti stvorenia, ale za určitú alegóriu či mýtus.

a) Biblický názor na človeka a evolúciu. Kresťania veriaci v stvorenie podľa knihy Genesis pozorne sledujú vplyv evolučnej teórie na vieru kresťanov. James Orr napísal: „Kresťanstvo dnes nemusí čeliť čiastočným útokom na svoje učenie..., ale pozitívne chápanému protinázoru na svet, ktorý tvrdí, že spočíva na vedeckých základoch, je skvele zostavený a obhajovaný, a predsa svojimi základnými myšlienkami podrýva korene kresťanského systému.“ 9 (91)

Písmo odmieta alegorický či mýtický výklad knihy Genesis. Biblickí pisatelia sami vykladajú prvých jedenásť kapitol tejto knihy ako doslovnú históriu. Adam, Eva, had a satan sú historickými skutočnosťami v dráme veľkého sporu. (Pozri Jób 31,33; Kaz 7,29; Mat 19,4.5; Ján 8,44; Rim 5,12.18.19; 2 Kor 11,3; 1 Tim 2,14; Zj 12,9.)

b) Golgota a evolúcia. Evolúcia v akejkoľvek podobe či úprave protirečí hlavným pilierom kresťanstva. Leonard Verduin to výstižne potvrdil: „Namiesto správy o páde prišla správa o vzostupe.“ 10 Kresťanstvo a evolúcia sú v priamom protiklade. Buď naši prví rodičia boli stvorení na Boží obraz a zažili pád do hriechu, alebo to tak nebolo. Ak nie, prečo potom byť kresťanom?

Golgota je najradikálnejším spochybnením evolúcie. Ak nebol pád, prečo by sme potrebovali Boha, aby za nás zomieral? Nielen smrť všeobecne, ale Kristova smrť za nás zvestuje, že ľudstvo nie je „v poriadku“. Keby sme zostali odkázaní iba na seba, úpadok by rýchlo pokračoval až do úplného sebazničenia ľudstva.

Naša nádej spočíva v Človekovi, ktorý visel na kríži. Len jeho smrť otvára možnosti lepšieho, plnšieho života, ktorý nikdy neskončí. Golgota oznamuje, že potrebujeme Zástupcu, ktorý nás vyslobodí.

c) Vtelenie a evolúcia. Otázku stvorenia či evolúcie azda najlepšie zodpovie pohľad na stvorenie ľudstva z hľadiska vtelenia. Boh konal stvoriteľské dielo, keď na svet poslal druhého Adama, Krista. Ak Boh mohol uskutočniť tento zvrchovaný zázrak, nemusí byť nijakých pochýb o jeho schopnosti stvoriť prvého Adama.

d) Je ľudstvo skutočne dospelé? Zástancovia evolúcie sa často odvolávali na úžasné vedecké pokroky v posledných niekoľkých storočiach ako na dôkaz, že človek je strojcom vlastného osudu. Pomocou vedy, ktorá mu poskytuje všetko potrebné, postupom času rozrieši všetky svetové problémy.

Mesiášska úloha techniky je však stále viac a viac spochybňovaná, pretože technický pokrok priviedol planétu na pokraj záhuby. Človek totálne zlyhal, lebo si nedokázal ovládnuť hriešne srdce. V dôsledku toho celý vedecký pokrok ohrozil svet.

Zdá sa, že všetko nahráva filozofiám nihilizmu a zúfalstva. Výrok Alexandra Popea: „Nádej z ľudskej hrude stále vyviera,“ zaznieva dnes nadarmo. Jób lepšie vystihol skutočnosť – čas sa vlečie „deň po dni bez nádeje“. (Jób 7,6) Svet človeka sa rúti do priepasti. Ktosi musel prísť zo zákulisia ľudských dejín, postaviť sa na scénu a predviesť na nej novú realitu.

Lúče nádeje. Aká veľká bola skazenosť ľudstva? Na kríži ľudia zabili svojho Stvoriteľa. Bola to vrcholná otcovražda! Boh však nenechal ľudstvo bez nádeje.

Dávid žasol nad postavením ľudstva v stvorení. Spočiatku dojatý rozsiahlosťou vesmíru strácal zo zreteľa (92) význam človeka. Potom si však uvedomil pravé postavenie ľudstva. Keď hovoril o prítomnom vzťahu človeka k Bohu, povedal: „Málo menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil. Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy.“ (Ž 8,6.7; pozri Žid 2,7)

Určité vedomie ľudskej dôstojnosti však zostáva aj napriek pádu. Aj keď bol Boží obraz v človekovi znetvorený, nebol celkom zničený. Človek napriek svojmu pádu, porušenosti a hriešnosti je stále Božím zástupcom na zemi. Nemá božskú prirodzenosť, ale predsa má dôstojné postavenie ako Boží správca pozemského stvorenia. Keď si to Dávid uvedomil, odpovedal chválorečením a ďakovaním: „Hospodine, Pane náš, aké je slávne tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8,10)

Zmluva milosti
Následkom prestúpenia sa z prvých dvoch ľudí stali hriešnici. Už nemohli odolávať satanovi. Mohli však byť niekedy oslobodení, alebo boli odsúdení na zahynutie? Mali ešte nejakú nádej?

Božia zmluva pri páde. Skôr ako Boh vyslovil trest nad hriechom padlej dvojice, dal jej nádej zjavením zmluvy milosti. Povedal: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.“ (1 Moj 3,15)

Božie posolstvo bolo povzbudením, lebo oznamovalo konečnú porážku satana napriek tomu, že nepriateľovi sa podarilo prvých ľudí ľstivo dostať pod svoj vplyv. Medzi Bohom a ľuďmi bola uzavretá zmluva. Boh predovšetkým prisľúbil, že vo svojej milosti postaví hrádzu proti hriechu. Vyvolá nepriateľstvo medzi hadom a ženou, medzi satanovými nasledovníkmi a Božím ľudom. Tým sa preruší spojenie medzi človekom a diablom a obnoví spoločenstvo s Bohom.

Tento boj v priebehu stáročí pokračoval medzi Božou cirkvou a satanom. Spor dosiahol svoje vyvrcholenie smrťou Ježiša Krista, ktorý bol prorocky zasľúbeným zosobnením Semena ženy. Na Golgote bol satan porazený. Aj keď Semeno ženy bolo zasiahnuté, pôvodca zla bol účinne premožený.

Všetci, čo prijímajú Božiu ponuku milosti, pocítia nepriateľstvo voči hriechu, ktoré im v boji so satanom pomôže zvíťaziť. Vierou budú mať účasť na Spasiteľovom víťazstve na Golgote.

Zmluva ustanovená pred stvorením. Zmluva milosti nevznikla po páde. Z Písma sa dozvedáme, že v Božej Trojici bola už pred stvorením dohoda o záchrane ľudstva v prípade jeho pádu do hriechu. Pavel povedal, že Boh „ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v ňom [v Kristovi], aby sme boli svätí a bez úhony pred ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť mu synmi (93) skrze Ježiša Krista a zvelebovať slávu jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom“. (Ef 1,4-6; pozri 2 Tim 1,9) O Kristovej zmiernej obeti Peter povedal, že Kristus „bol vopred vyhliadnutý ešte pred stvorením sveta“. (1 Pet 1,20)

Zmluva spočívala na neotrasiteľnom základe, na zasľúbení a na prísahe samého Boha. (Žid 6,18) Zárukou zmluvy bol Ježiš Kristus. (Žid 7,22) Ručiteľ je ten, kto preberá dlh alebo záväzok v prípade zlyhania dlžníka. Kristova záruka znamenala, že keď ľudia padnú do hriechu, ich trest bude znášať on. On mal zaplatiť cenu za ich vykúpenie. On ich mal vykúpiť z hriechu. On bude plniť nároky vyplývajúce z prestúpenia Božieho zákona. Túto zodpovednosť nemohol vziať na seba nikto z ľudí ani z anjelov. Mohol ju vziať len Kristus Stvoriteľ – reprezentatívna Hlava ľudstva. (Rim 5,12-21; 1 Kor 15,22)

Boží Syn je nielen ručiteľom zmluvy, on je aj jej sprostredkovateľom alebo vykonávateľom. V opise vtelenia Syna človeka vidíme práve túto stránku jeho misie. Povedal: „Nezostúpil som z neba, aby som konal svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ (Ján 6,38; pozri 5,30.43) Vôľa Otcova je, „aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život“. (Ján 6,40) Povedal: „A to je večný život, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17,3) Na konci svojej misie potvrdil splnenie toho, pre čo ho Otec poslal takto: „Ja som ťa oslávil na zemi, keď som dokonal dielo, ktoré si mi dal konať“. (Ján 17,4)

Na kríži Ježiš naplnil svoj sľub, že bude zmluvnou zárukou ľudí. Jeho zvolanie: „Je dokonané!“ (Ján 19,30) znamenalo zavŕšenie jeho poslania. Svojím životom zaplatil pohľadávky prestúpeného Božieho zákona a kajúcnemu ľudstvu zaručil spásu. Vtedy Kristova krv potvrdila zmluvu milosti. Na základe viery v jeho zmierujúcu krv sa kajúcni hriešnici stávajú Božími deťmi, a tým dedičmi večného života.

Táto zmluva milosti odhaľuje Božiu neskonalú lásku k ľuďom. Zmluva ustanovená pred stvorením bola zjavená po páde. Boh a ľudstvo sa v tom čase v zvláštnom zmysle stali partnermi.

Obnova zmluvy. Ľudstvo však, nanešťastie, zavrhlo túto vznešenú zmluvu milosti pred potopou i po nej. (1 Moj 6,1-8; 11,1-9) Keď Boh znova ponúkol svoju zmluvu, urobil tak prostredníctvom Abraháma. Opäť potvrdil zasľúbenie o vykúpení: „V tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas.“ (1 Moj 22,18; pozri 12,3; 18,18)

Písmo zvlášť vyzdvihuje Abrahámovu vernosť zmluvným podmienkam. Abrahám uveril Bohu a „on mu to počítal za spravodlivosť“. (1 Moj 15,6) Skutočnosť, že Abrahámova účasť na požehnaniach zmluvy založenej na Božej milosti závisela aj od jeho poslušnosti, znamená, že zmluva (94) potvrdzuje autoritu Božieho zákona. (1 Moj 17,1; 26,5)

Abrahám bol pre svoju neochvejnú vieru nazvaný „otcom všetkých, ktorí veria“. (Rim 4,11) On je Boží model spravodlivosti z viery, ktorá sa prejavuje poslušnosťou. (Rim 4,2.3; Jak 2,23.24) Požehnania zmluvy milosti neprechádzajú automaticky na Abrahámových telesných potomkov, ale len na tých, ktorí nasledujú Abrahámov príklad viery. „Tí, čo sú z viery, sú synovia Abrahámovi.“ (Gal 3,7) Každý človek môže okúsiť zmluvné zasľúbenia spásy splnením podmienok: „Ak ste Kristovi, ste potomci Abrahámovi, dedičia podľa zasľúbenia.“ (Gal 3,29) Sínajská zmluva (nazývaná aj prvou zmluvou) bola z Božej strany obnovou abrahámovskej zmluvy milosti. (Žid 9,1) Izrael ju však zvrátil na zmluvu skutkov. (Gal 4,22-31)

Nová zmluva. Ďalšie texty Písma hovoria o „novej alebo lepšej zmluve“. 11 Nie je to preto, že by večná zmluva bola zmenená, ale preto, že (1) Izrael svojou nevernosťou Bohu večnú zmluvu zmenil na systém skutkov, (2) súvisela s novým zjavením Božej lásky vo vtelení, živote, smrti, vzkriesení a v prostredníckej službe Ježiša Krista (Žid 8,6-13) a (3) až na kríži bola potvrdená Kristovou krvou. (Dan 9,27; Luk 22,20; Rim 15,8; Žid 9,11-22) 12

Táto zmluva ponúka úžasné veci tým, ktorí ju chcú prijať. Na základe Božej milosti sa im zaručuje odpustenie hriechov. Duch Svätý im do srdca napíše Desatoro a v kajúcnych hriešnikoch obnoví obraz ich Tvorcu. (Jer 31,33) Skúsenosť tejto zmluvy, t.j. znovuzrodenia, prináša skúsenostné poznanie Kristovej spravodlivosti a ospravedlnenia vierou.

Výsledná obnova srdca premieňa jednotlivcov tak, že budú prinášať ovocie Ducha: „lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť“. (Gal 5,22.23) Mocou Kristovej spásnej milosti môžu žiť, ako žil Kristus, denne sa tešiť z toho, čo sa páči Bohu. (Ján 8,29) Jedinou nádejou padlého ľudstva je prijať Božie pozvanie vstúpiť do jeho zmluvy milosti. Vierou v Ježiša Krista môžeme skúsenostne prežívať tento vzťah, ktorý zaručuje, že sme prijatí za Božie deti a spolu s Kristom dedičmi jeho kráľovstva.

Poznámky:
1. V tejto úvahe chápeme biblické učenie o človekovi v tradičnom teologickom význame.

2. Berkhof, Systematic Theology, s. 183.

3. „Soul“, SDA Encyclopedia, rev. vyd., s. 1361.

4. „Soul“, SDA Bible Dictionary, rev. vyd., s. 1061.

5. Tamže, s. 1064.

6. SDA Bible Commentary, rev. vyd., 7. zv., s. 257.

7. Tamže, rev. vyd., 3. zv., s. 1090.

8. „Sin“, SDA Bible Dictionary, rev. vyd., s. 1042.

9. James Orr, God's Image in Man, Wm. B. Eerdmans, 1948, s. 3.4. (95)

10. Leonard Verduin, Somewhat Less Than God: The Biblical View of Man, 1970, s. 69.

11. Nová zmluva spája skúsenosť Izraela pri Sínaji so starou zmluvou. (Gal 4,24.25) Boh pri Sínaji obnovuje svoju večnú zmluvu milosti so svojím ľudom, ktorý vyslobodil. (1 Par 16,14-17; Ž 105,8-11; Gal 3,15-17) Boh im sľubuje: „Ak ma budete teraz skutočne poslúchať a zachovávať moju zmluvu, budete mi vlastníctvom medzi všetkými národmi, lebo celá zem je moja. Vy mi budete kňazským kráľovstvom a svätým národom.“ (2 Moj 19,5.6; pozri 1 Moj 17,7.9.19) Zmluva spočívala v spravodlivosti na základe viery (Rim 10,6-8; 5 Moj 30,11-14) a zákon mali mať napísaný do srdca. (5 Moj 6,4-6; 30,14)

V zmluve milosti hrozí stále nebezpečenstvo, že veriaci ju zmenia na systém spásy zo skutkov. Pavel použil Abrahámovu nedôveru voči Bohu – jeho závislosť od vlastných skutkov na riešenie problémov – za príklad zmluvy starej. (1 Moj 16; 12,10-20; 20; Gal 4,22-25) Skúsenosť s úsilím o spravodlivosť zo skutkov existovala vlastne odvtedy, čo na svet prišiel hriech a bola porušená večná zmluva. (Hoz 6,7)

V dejinách Izraela sa väčšina snažila o „vlastnú spravodlivosť“ prostredníctvom „skutkov zákona“. (Rim 9,30 – 10,4) Izraelci žili podľa litery, nie podľa Ducha. (2 Kor 3,6) V snahe o ospravedlnenie zo zákona (Gal 5,4) žili pod odsúdením zákona, a teda v otroctve, nie v slobode. (Gal 4,21-23) Takto prekrútili sínajskú zmluvu.

List Židom vzťahuje prvú, teda starú zmluvu, na dejiny Izraela od Sínaja a zjavuje jej dočasnú povahu. Ozrejmuje, že levítske kňazstvo malo byť dočasné, pretože do Kristovho príchodu malo spĺňať symbolickú funkciu. (Žid 9; 10) Žiaľ, že mnohí nepostrehli, že obrady sú bezcenné. (Žid 10,1) Vtedy, keď predobraz nahradila skutočnosť a tieň odstránila realita, lipnúť na systéme „predobrazov“ znamenalo znetvoriť Kristovo skutočné poslanie. Preto pisateľ použil silné výrazy, aby zdôraznil nadradenosť lepšej, teda novej zmluvy nad zmluvou sínajskou.

O starej zmluve sa možno teda vyjadriť negatívne i pozitívne. Negatívne vtedy, keď máme na zreteli, ako ľud prekrútil Božiu večnú zmluvu. Pozitívne možno o nej hovoriť vtedy, keď máme na zreteli dočasnú pozemskú službu, ktorou Boh hodlal pomôcť ľuďom po páde do hriechu. Pozri tiež E. G. White, Patriarchs and Prophets, s. 370-373; E. G. White, „Our Work“, Review and Herald, 23. júna 1904, s. 8; E. G. White, „A Holy Purpose to Restore Jerusalem“, Southern Watchman, 1. marca 1904, s. 142; Hasel, Covenant in Blood, 1982; pozri Wallenkampf, Salvation Comes From the Lord, 1983, s. 84-90.

12. Pozri Hasel, Covenant in Blood. (96)