Otec milosrdenstva

Otec milosrdenstva
Milost milosrdenstva prichádza v ústrety všetkým, aby tí, co boli zmierení, mohli byt aj
"spasení jeho životom" (Rim 5,10).
Ján Pavol II., Bula Incarnationis mysterium
Ponuka odpustenia
Smrt a zmrtvychvstanie Ježiša Krista sú neotrasitelným základom krestanskej viery.
Jediná cesta, ako pristúpit k tejto historickej skutocnosti, je svedectvo tých, ktorí
ohlasovali blahozvest spásy zvestovaním lásky, ktorá zracila smrt a hriech smrtou a
zmrtvychvstaním Ježiša Krista. Zjavenie a spása, ktoré priniesol, vyžadujú v dejinách
neustále sprostredkovanie. Ak sa bolo treba vyhnút tomu, aby konecné zjavenie
(Ježiša) cez kríž a zmrtvychvstanie nebolo márne, Boh musel umožnit, aby vzkriesenie
vedeli urcitým spôsobom pochopit aj uceníci. Boli povolaní slobodne prijat
zmrtvychvstalého Ježiša a ohlasovat jeho smrt a zmrtvychvstanie, aby uverili aj iní.
Tento prvoradý význam zmrtvychvstania dosvedcuje Písmo. Okrem Panny Márie, jeho
matky, ho vlastne všetci jeho uceníci zradili, popreli a opustili. Kríž bol pre uceníkov, a
ich príliš ludské nádeje, prekvapením. Zmrtvychvstalý Kristus sa teda zjavil ludom so
sklamanými nádejami, ustráchaným a bez viery, tým, co ho zradili bez lásky, aby ich
vyzval uverit.
Evanjeliová výzva k pokániu
Markovo evanjelium na zaciatku zhrnuje v krátkosti Ježišovo posolstvo: „Naplnil sa cas
a priblížilo sa Božie královstvo" (Mk 1, 15). To, že sa už napína cas a približuje sa Božie
královstvo, vyplýva zo strucného príkazu: „kajajte sa a verte evanjeliu". Týmto
napätím medzi oznamovacím a rozkazovacím spôsobom Ježiš chcel vyjadrit, že Božia
iniciatíva, ktorou vniká do dejín, teraz ocakáva odpoved zo strany ludskej slobody, t.j.
kajúcnost a vieru. Prvotnost Božieho zásahu teda nenarúša slobodné rozhodovanie
cloveka, ale vyzýva ho konat.
Božia spravodlivost
Katolícke chápanie prvotného hriechu sa zakladá na ucení Knihy Genezis a na ucení
svätého Pavla, takže zbavuje Boha akejkolvek zodpovednosti za zlo prítomné vo svete.
Boh je spravodlivý a za takého ho treba pokladat vo všetkom, co robí. Takéto
vysvetlovanie sa však zdá byt v rozpore s vyobrazením Boha, ktorý zavrhol po Adamovi
všetkých ludí ešte predtým, než by sa boli dopustili dajakého osobného hriechu. Môže
byt taký Boh spravodlivý?
Niet pochýb, že tu stojíme pred skutocne tažkým rozhodnutím. Hriechy totiž majú svoje
následky a my nemôžeme oddelovat ludí jedných od druhých bez narušenia ich
prirodzenosti. Svojím narodením sú prirodzene spojení jeden s druhým.
Aj hriechy druhých, najmä vlastných rodicov, sa ich týkajú. V dôsledku toho sú deti
nevyhnutne odsúdené už od narodenia. Podobný scenár však modernému clovekovi
pripadá ako velmi nespravodlivý. Lenže odmietanie Boha tu nijako nerieši problémy. Ak
po smrti niet života so vševediacim a všemohúcim Bohom, ktorý každému udeluje
podla jeho zásluh, spravodlivost by bola iba bezobsažným slovom. Ak jestvuje iba tento
svet a spravodlivost sa v nom nedá nájst, potom ona nejestvuje vôbec. Odmietanie
Boha zo strany moderného ateizmu neulahcilo clovekovi tažkú volbu, ale ho urobilo
neovládatelným. Bez Boha niet nádeje na spravodlivost pre svet, preniknutý
nespravodlivostou a nedostatkom lásky. Dokonca ani tí najlepší sudcovia nie sú schopní
nastolit na zemi právo. Pojem spravodlivosti má snahu menit sa podla ludí, ktorí si
vytvárajú svoju mienku väcšinou tak, že vychádzajú z urážok, ktoré zakúsili priamo na
sebe.
Boží zásah
Zmysel cloveka pre spravodlivost nie je vhodnou mierou pre skutocnost. Ved Boh nie je
spútaný takým chápaním spravodlivosti, aké vyjadruje príslovie „oko za oko", ako by si
clovek a Boh vzhladom na dajaký vyšší stupen spravodlivosti boli rovní. Nejestvujú
predpisy spravodlivosti zvlášt pre Boha, ci stojace nad ním. Boh je spravodlivý od
prirodzenosti a Písmo ucí, že jeho spravodlivost je ospravedlnujúca, co znací, že miluje
hriešnikov a ospravedlnuje ich nezištne. Nakolko Boh je láska, a nakolko spravodlivost
a Boh sú jedno, treba spravodlivost chápat tak, že vychádza z jeho lásky. Boh nie je
spútaný prítomným stavom stvorenia. Hoci nie je vôbec povinný spasit cloveka od
hriechov, vo svojej láske sa rozhodol, že ho vytrhne z pustošivých pút hriechu. A aj ked
clovek odvrhol lásku, Boh nikdy neodvrhol cloveka. Svätý Irenej poznamenáva, že aj
pri vyhnaní cloveka z pozemského raja Boh ludom preukázal lásku, ked im vymenil
zásterky z figových listov, ktoré drsno doliehali na ludskú kožu, za jemnejšie a lepšie
chrániace oblecenie zo zvieracej kože (Gn 3,21). Aj ich odohnanie od stromu života (Gn
3,22-24) sa považuje za požehnanie, „aby Clovek nezostal navždy previnilcom.. a aby
sa skoncovalo so zlom a dalo sa pred ním uchránit (Adversus Haereses III,23,5s; PG
7,963A -964A). Prirodzene ešte väcším znakom Božej lásky bolo prislúbenie, že z
Evinho potomstva bude niekto, kto rozšliape hadovi hlavu (Gn 3,15). Toto prislúbenie
malo na zreteli jediného Spasitela ludstva Ježiša Krista.
On sa stal hriechom z lásky k nám, ako píše svätý Pavol: „V Kristovom mene prosíme:
Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa
v nom stali Božou spravodlivostou" (2 Kor 5,20-21; Gal 3,13). Takto sa spojili
najkrajnejšie protiklady: najsvätejšia láska, ktorou je Boh, sa spojila s hriešnym
ludstvom; Ježiš dobrovolne prišiel na svet, aby za nás zomrel. Aj o tom sa apoštol
Pavol zmienuje: „Ved Kristus zomrel v urcenom case za bezbožných, ked sme boli ešte
bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto
odhodlal umriet. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás,
ked sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od (Božieho)
hnevu teraz, ked sme už ospravedlnení jeho krvou" (Rim 5,6-9).