Osvietenský absolutizmus, Mária Terézia a Jozef II.

Osvietenský absolutizmus je politický systém, ktorý existoval v 18. stor. v Európe. Tradíciu absolutizmu spájal s ideami osvietenstva. V záujme presadenia osvietenských reforiem, zásad ľudskej rovnosti a dôstojnosti a modernizácie spoločnosti panovník disponoval zvrchovanou a neobmedzenou mocou. Odstraňoval alebo oslaboval prežité stavovské rozdiely a normy. Panovník uľahčoval postavenie poddaných, podporoval vzdelanie. Budoval štátne orgány s reformne založenými a vzdelanými úradníkmi. V habsburskej monarchii sa začal za vlády Márie Terézie a vyvrcholil panovaním Jozefa II. Obaja sa pokúšali pretvoriť monarchiu na moderný a jednotný štát. Bol podporovaný rozvoj manufaktúr a osvety atď.
Územie Uhorska bolo po tureckých vojnách veľmi hospodársky oslabené. Dolné Uhry pre priamu nadvládu Turkov a Horné Uhry (územie dnešného Slovenska) preto, pretože niesli hlavnú záťaž tureckých lúpežných vpádov a boja proti nim. V krajine sú zavedené vysoké dane a vojsko má v rukách veľkú moc. V takýchto podmienkach sa Mária Terézia (1740 – 1780) dostala na trón. Jej korunovácia bola veľmi problematická, pretože okolitý susedia neuznali Pragmatickú sankciu jej otca Karola VI. z 19. IV. 1713, ktorá zaručuje nástupníctvo Habsburgovcov na trón aj po ženskej vetve. Preto sa začala vojna o rakúske dedičstvo (1740 – 1748). Militaristické Prusko obsadilo takmer celé Sliezsko a bavorsko – francúzske vojská vtrhli do Čiech. Na túto vojnu nadväzovala Sedemročná vojna (1756 – 1763), v ktorej Rakúsko definitívne stratilo priemyselné Sliezsko.
Zdĺhavé a pre krajinu vyčerpávajúce vojny, ktoré Mária Terézia viedla po nástupe na trón, ju postupne priviedli na myšlienku nevyhnutnosti hospodárskych reforiem. V duchu osvietenských teórií sa snažila vyzdvihnúť monarchiu ako po hospodárskej, tak po kultúrnej stránke. Uvedomovala si však rozdielne krajinské zriadenie monarchie, a z toho vyplývajúce ťažkosti a rozdielnosti v zavádzaní reforiem. Uhorská šľachta bola voči týmto reformám veľmi rezervovaná, ba priam nepriateľská. Treba však povedať, že povedomie v Uhorsku sa v priebehu panovania menilo a na sklonku panovníčkinho života jej bolo celkom naklonené. Zo začiatku sa snažila reformy v Uhorsku presadzovať na sneme, postupne sa presadzovali len prostredníctvom kráľovských nariadení.

Napriek tomu si kráľovná po celý život udržiavala sympatie šľachty, čo dokazuje aj jej telesná stráž, zložená výlučne z uhorských šľachticov.
Hlavným cieľom reforiem bolo hlavne zvýšiť daneschopnosť poddanského obyvateľstva, chrániť ho pred nadmerným vykorisťovaním zemepánov a dosiahnuť, aby neklesala produktivita jeho práce, pretože poľnohospodárstvo bolo stále hlavnou časťou výroby. Preto v r. 1767 vydáva urbársky patent, ktorého súčasťou bol Tereziánsky urbár a Tereziánsky panský kataster (platil len v západných krajinách). Tereziánsky urbár sa zakladal na výmere pôdy a povinností pre každého poddaného. Odlišovali sa podľa akosti pôdy, veľkosti statku a vlastníctva domácich zvierat. Podľa toho sa odlišoval počet dní, ktoré musel poddaný odrobiť do roka na panskom a akú veľkú časť úrody musel každoročne odovzdať zemepánovi. Tomu sa odovzdávali ešte tzv. dary, čo boli dve sliepky, dvaja kapúni, 12 vajec a holba masla od usadlosti a od 30 poddaných 1 teľa. Vo veľkej miere bolo propagované aj pestovanie nových plodín, napr. zemiakov, kukurice a tabaku. Vydávali sa rôzne príručky pre hospodárstva a vznikali nové svojpomocné a osvetové spolky. Reformy sa dotýkali aj cechov. Tie v snahe zabezpečiť existenciu svojich členov zvyšovali poplatky za prijatie nových členov, čo brzdilo výrobu. A tak bol v r. 1761 vydaný mandát o jednotnom poplatku za prijatie nových majstrov do cechov a zrušení nákladných cechových hostín. Mária Terézia sa snažila monarchiu rozdeliť na dve časti. Keďže Uhorsko bolo považované za „baňu mäsa, masti a chleba“, malo slúžiť ako surovinová základňa monarchie. V západnej časti sa malo vyrábať. Tomu bola prispôsobená aj pre Uhorsku nevýhodná daňová politika. Uhorské výrobky v Čechách platili daň 30 %, v opačnom prípade to boli len 3 %. Spomalená bola aj výroba manufaktúr v Uhorsku, aj keď na druhej strane najväčšiu manufaktúru v Uhorsku, kartúnku v Šaštíne, založil sám František Lotrinský. Mária Terézia si uvedomovala potrebu vzdelania pre všetky vrstvy obyvateľstva. Preto v r. 1777 je vydaná študijná osnova Ratio educationis v podobe kráľovského reskriptu. Bol to návod k jednotnej štátnej výchove, počnúc Triviálnymi školami a univerzitami končiac. Daná spoločnosť ešte neumožňovala zavedenie povinnej školskej dochádzky, bol to však solídny základ pre všeobecnú gramotnosť obyvateľstva. Reformy sa týkali aj súdnictva. V r. 1756 boli zakázané rozsudky smrti nad čarodejnicami, neskôr bolo zakázané stíhanie za čarodejníctvo a mágiu ako také. Zmenšila sa trestná právomoc zemepánov nad poddanými. Pri súdoch musel poddaných bezplatne obhajovať stoličný advokát. Zvýšila sa aj náročnosť skúšok pri vstupe do advokátskeho povolania.
Počas vlády Márie Terézie sa podstatne zvýšila hospodárska úroveň štátu (vo Viedni sa vydávali prvé papierové peniaze v strednej Európe).

Ako prvá sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok poddaných. Bola typickou absolutistickou panovníčkou, pretože reformy takého rozsahu sa dali uskutočniť len pri vláde tvrdej ruky a za cenu bolestivých ústupkov šľachty.
Známe sa stali aj reformy Jozefa II. Ten zriadil 10 dištriktov, očísloval domy, premeral pôdu v Uhorsku. V rámci prísnej hosp. politiky zakázal dovoz luxusných výrobkov, obmedzil výdavky habsburského dvora. Novým trestným a občianskym zákonníkom zaručil rovnaké práva a povinnosti občanov, zrušil trest smrti, zakázal prácu detí do 8 rokov, obmedzil diskrimináciu Židov. Za úradný jazyk ríše vyhlásil namiesto latinčiny nemčinu, zároveň však podporoval pestovanie domácich jazykov. Cirkev podriadil štátnej moci, čím oslabil moc pápeža. Zrušil biskupské a zriadil dva generálne semináre, ktoré vychovávali kňazov v osvietenskom duchu. 13. X. 1781 vydal Tolerančný patent, ktorý odstraňoval diskrimináciu luteránov, kalvínov a ortodoxných veriacich. Tieto reformy prispeli k vzdelanostnému a občianskemu rastu aj protestantských vrstiev a k ich aktivizácii v národnom obrodení. 22. VIII. 1785 vyhlásil Jozef II. zrušenie nevoľníctva. Išlo o jednu z najdôležitejších hospodárskych a sociálnych reforiem. Patent vychádzal z osvietenských zásad prirodzeného práva. Posilňoval ľudskú dôstojnosť, občianske sebavedomie, obnovil staré slobody poddaných. Tí sa mohli sťahovať, slobodne zakladať rodiny, dávať deti do škôl, rozhodovať o svojom majetku. Táto reforma oslabila feudálne vzťahy, no zachovávala poddanské povinnosti. 29. I. 1790 Jozef II. preveľký odpor šľachty na smrteľnej posteli odvolal jozefínske reformy, okrem Tolerančného patentu a zrušenia poddanstva. N atrón po ňom nastúpil Leopold II., ktorý bol takisto zástancom osvietenských reforiem.
Medzi významných osvietenských učencov Uhorska patrili aj dvaja Slováci, Adam František Kollár a Matej Bel.
Adam František Kollár – historik, pedagóg, radca Márie Terézie a riaditeľ dvorskej knižnice (1774 – 1783). Kollár podal návrh na zavedenie urbáru, zrušenie nevoľníctva, zlepšenie postavenia poddaných, návrh na zdanenie šľachty a dať aj nešľachticom právo vlastniť pôdu a zastávať verejné úrady. Bol orientovaný na sociálno – právne problémy, bol národne uvedomelý a veľmi vzdelaný človek. Ovládal latinčinu, gréčtinu, nemčinu, maďarčinu, hebrejčinu, študoval teológiu a filozofiu. Napísal dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov , kde kritizoval privlastnenie si zákonodarnej moci panovníkom.

Matej Bel (1684 – 1749) – historik, prírodovedec, jazakovedec, pedagóg, ev. kňaz, jedna z najväčších postáv kultúrneho života v Uhorsku v 18. storočí, nazývaný tiež Veľká ozdoba Uhorska. Ako kňaz pôsobil v banskej Bystrici, od r. 1714 ako rektor ev. lýcea a od r. 1719 ako kiňaz v Bratislave. Za sympatizovanie s Rákociho povstaním proti Viedni bol odsúdený na smrť, neskôr omilostený. Preslávil sa vlastivedným dielom Notície – Historicko – zemepisné poznatky o novom Uhorsku. Pápež Kliment XII. ho vyznamenal zlatou medailou a cisár Karol VI. ho povýšil do šľachtického stavu.