OSVIETENSKÉ MYSLENIE A JEHO ODRAZ V SLOVENSKEJ KLASICISTICEKJ LITERATÚRE

Po víťazstve francúzskej buržoáznej revolúcie bol feudalizmus odsúdený k zániku aj v ostatnej Európe. Osvietenskí panovníci v snahe zachrániť vlastné feudálne panstvá začali so širokým reformným hnutím.U nás to bol hlavne Jozef II.,ktorý dal väčšie práva inteligencii, ktorá si uvedomila,že je nutné posilniť národné povedomie ľudu a vyviesť ho z nevedomosti a nevzdelanosti. V tomto období sa začína uplatňovať zásada vzdelávať sa v materinskom jazyku. Bolo nutné zjednotiť všetky pokrokové sily a pokračovať v rozvoji kultúry a v rozširovaní národnostných a pokrokových snáh. Veľkou oporou tohto obdobia bolo vedecké dielo Pavla Jozefa Šafárika Slovanské starožitnosti, kde vedecky objasnil slovanskú minulosť. Dokázal rovnocennosť slovanstva s ostatnými európskymi národmi. V ďalšom diele Dejiny slovanskej reči a literatúry objasnil podiel Slovanov na utváraní európskej kultúry.




V druhej polovici 18. storočia bolo zrejmé, že feudalizmus je v rozklade aj v hospodársky zaostalom Uhorsku. Postupným zavádzaním manufaktúr sa feudálne výrobné vzťahy menili na kapitalistické. Mária Terézia, ale najmä Jozef II. svojimi zásahmi do hospodárstva, politiky a kultúry sledovali cieľ upevniť vládny centralizmus. Ich opatrenia posilnili rozvoj meštiactva a zlepšili postavenie ostatných utláčaných vrstiev ľudu. Cirkev a šľachta sa obávala o svoju moc. Najviac podpory získali tieto zmeny medzi vzdelancami. Inteligencia podporovala vznikajúce reformné hnutie. Tolerančný patent (1781) zrovnoprávnil protestantské cirkvi a prestalo prenasledovanie nekatolíkov. Odstránenie nevoľníctva v tom istom roku umožnil voľný pohyb obyvateľstva. Prebiehajúce zmeny priaznivo ovplyvňovali idey buržoáznej ideológie osvietenstva. Šírením osvietenstva sa do popredia dostávali otázky vzdelania a kultúry ľudových vrstiev.




Proces formovania národného uvedomenia bol pre Slovákov veľmi zložitý. Kultúrne ustanovenia mali v rukách cudzie vládnúce triedy, nebolo možné opierať sa o vlastné jazykové tradície. Šľachta sa zriekla svojej slovenskej národnosti. Ľud bol jedinou podporou pri formovaní národného uvedomenia.




Slovenské národné hnutie dostalo ľudový a demokratický ráz. Jeho počiatky sú zamerané na problémy národného jazyka a literatúry. Slováci nemali vtedy ešte samostatný spisovný jazyk. Používala sa čeština. Vyriešiť túto situáciu sa podujal Jozef Ignác Bajza. Pokúsil sa vytvoriť spisovný jazyk, ale neuspel. Úspešnejší bol Anton Bernolák. Pod vplyvom osvietenských snáh dozrelo v ňom presvedčenie, že predpokladom pre slovenskú literatúru je ustálená spisovná reč. Za základ jazykovej normy si vybral západoslovenské nárečie. Bernolák zaviedol fonetický pravopis. Svoj návrh na uzákonenie spisovného jazyka odôvodnil v dvoch prácach: Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách a Slovenská gramatika. Uzákonenie spisovného jazyka zavŕšil Bernolák šesťzväzkovým prekladovým slovníkom Slovár slovenskí česko-latinsko-nemecko-uherskí. Bernolákovo úsilie o spisovný jazyk významne prispelo k formovaniu slovenského národného povedomia a podnietilo vznik literárneho diela Jána Hollého.




Keď sa podarilo maďarskej vláde vymôcť od viedenskej vlády uznanie maďarčiny ako spisovného jazyka, bolo treba čeliť výraznému národnému útlaku. V tejto zložitej situácii sa do popredia dostala myšlienka rozvíjať národné povedomie tak, že sa hľadala opora v celom národe a v Slovanstve. Najmä u Rusov (vyhrali nad Napoleónom -> obdiv). Vieru slovenských vzdelancov v Rusku upevňovali aj názory nemeckého filozofa Johanna Herdera. Herder predstavil slovanské národy ako osobitný kultúrny celok s veľkou budúcnosťou. Na slovenskú inteligenciu silne zapôsobila myšlienka ľudskosti. Podľa Herdera iba Slovania majú predpoklady uskutočňovať humanitu (neviedli výbojné vojny ako Nemci, boli pohostinní, protivilo sa im lúpenie a násilie). Tak sa zrodila idea slovanskej vzájomnosti, ktorou sa malo čeliť útlaku rakúskeho centralizmu a náporom maďarizácie. Tieto myšlienky slovanskej vzájomnosti na Slovensku vypracoval Ján Kollár.




JÁN KOLLÁR



Patrí k veľkým postavám slovenského klasicizmu. Študoval v Banskej Bystrici, v Bratislave a v Nemecku v Jene. Počas svojho pobytu v Nemecku sa zúčastnil osláv 300.výročia Lutherovej reformácie,ktorá vyznela ako mohutná demonštrácia za zjednotenie Nemecka. Národné oduševnenie nemeckej mládeže pôsobilo na Kollára tak, že si uvedomil, že je príslušníkom Slovanov. Pochopil aj určité šovinistické snahy Nemcov, čo v ňom vyvolalo obavy o ponemčenie vlastného národa. Prešiel územia niekedy obývané Slovanmi a presvedčil sa, že už neexistujú.





Pod vplyvom nemeckej väčšinu boli ponemčené.Jedinú záchranu zabezpečiť Slovanom lepšiu budúcnosť videl v tom, že všetci Slovania si budú navzájom pomáhať, budú spolupracovať na poli kultúrnom a oporou im bude ruský národ. Myšlienku slovanskej vzájomnosti vyjadril aj vo svojej literárnej činnosti O literárnej vzájomnosti mezi kmeni a nářečími slavskými. Literárnu tvorbu začal zbierkou Básne. Naznačil v nej nové cesty rozvoja poézie. Prenikol to silný ľúbostný cit, menej však vlastenecký. Neusiluje sa o pokojný beh života, ale odkrýva komplikovaný nepokojný svet. Základom je tu kontrast: šťastie proti žiaľu, radosť proti bolesti.




Kollár v Jene prežil citový život. Zaľúbil sa do Frederiky Smidtovej,chcel sa s ňou oženiť, ale jej matka to nedovolila. Z tejto nešťastnej lásky vzniklo jeho najslávnejšie dielo Slávy dcéra.S ním sa spája vlastenecká a ľúbostná lyrika. Skladba začína úvodom Předspěv, ktorý je najsilnejšou časťou skladby. Žiali tu nad osudom ponemčených Slovanov. Odhaľuje tu odvekého nepriateľa Slovanov, výbojných Germánov. Záchranu vidí vo vlastnej práci a verí v pokrokový vývin ľudstva. Odsudzuje tých,ktorí podrobujú iné národy.




"Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou. Ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok."




Vo vydaní v roku 1832 rozšíril druhý spev a nazval ho Labe - Rén - Vltava a na záver pridal dva nové spevy. Nové úplné vydanie malo teda päť spevov. Dej skladby je veľmi jednoduchý. Cestou po rozličných slovanských krajoch si utvoril autor priestor pre vyspievanie svojich náhľadov na slovanskú minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Celá skladba je preniknutá dvoma základnými zložkami: láska k milej a idea vlastenectva. Citová zložka Slávy dcéry je úplnou novosťou v doterajšej slovenskej literatúre.





Kollárova láska k Míne nie je len láskou k žene. Túžba po Míne rozozvučí v ňom súčasne aj city k slovanskému svetu a naopak úsilie plne rozviť slovanské národy sa mu premietne do Míny, ktorá sa mu nakoniec mení na nadprirodzenú bytosť. Z Míny Kollár utvoril ideál slovanskej devy, vybájenú dcéru bohyne Slávy. V nej vidí prostriedok na odčinenie všetkých krívd Slovanov. Podľa predstáv básnika je Mína slovanského pôvodu. Spája v sebe vlastnosti charakteristické pre dievčatá jednotlivých slovanských národov. Významnou zložkou skladby sú motívy vlastenectva a to v duchu obrodeneckej ideológie. Vlasť v predstavách Kollára nie je územie, na ktorom žijeme, ide skôr o uvedomenie si vzťahu k vlasti, čo presne vyjadril vo veršoch: "Pravou vlast jen v srdci nosíme, Tuto nelze bíti ani krásti."




V obsahovej zložke nachádzame prvky mytológie (Mína a jej metamorfózy). Tým, že sa básnik priznáva k citom lásky, predznamenáva nástup romantizmu.




Spevy:
1. Zála - vyznáva sa zo svojej lásky k Míne, predstavuje si ju v rôznych podobách a lúči sa s ňou.
2. Labe-Rén-Vltava - opisuje osud ponemčených Lužických Srbov a utrpenie vlastného národa.
3. Dunaj - opisuje utrpenie slovenského národa a predkladá slávnu perspektívu Slovanov. V speve sa lúči s Mínou, s ktorou mu nie je dopriate žiť na zemi a jeho túžba sa upiera na stretnutie s ňou vo večnosti.




4. Lethe - predstavuje "slovanské nebo" - v tomto speve oslavuje slovanských vládcov, kniežatá, spisovateľov, umelcov, vedcov.
5. Acheron - predstavuje "slovanské peklo", odsudzuje nepriateľov slovanstva a odrodilcov.



Kollár vyšiel zo základného princípu protikladov. Slávy dcéra je napísaná v češtine. Jeho veľmi záslužným činom bolo zozbieranie ľudových piesní. Vydal ich v diele Národnie spievanky. Kollárovo dielo významne prispelo k posilňovaniu českého a slovenského národného povedomia v zápase proti feudalizmu. Najkrajšie sonety autor venuje svojej vlasti a svojej milej. Kollárova ľúbosť nie je sebecká, ale je ohniskom lásky k národu a vlasti a preto sa rozhodol polovicu srdca venovať vlasti a druhú Míne. Předspěv je napísaný časomierou v elegickom distichu. Ďalších päť častí vytvárajú znelky,ktorými chcel Kollár dokázať, že naša reč je schopná zvládnuť všetky literárne druhy a formy. Na hrobe má Kollár napísané: Slávme slávne slávu slávou slávnych.




JÁN HOLLÝ



Vo svojich básňach ospieval slávnu slovenskú minulosť. Tak ako Kollár chcel dokázať schopnosť slovenčiny a preto prekladal z anglickej literatúry. Preklady vyšli pod názvom Rozličné hrdinské,lyrické a elegické básne. Po prekladoch sa dostáva k vlastnej tvorbe.V eposoch ospieval Veľkomoravskú ríšu a pôsobenie Cyrila a Metoda: Svätopluk a Cyrilo-metodiáda.




Svätopluk - je to národný epos, skladá sa z dvanástich spevov. Vznikol v mene ideálov národnej slobody, rovnosti, spravodlivosti a lásky k vlasti. Dejovú líniu tvorí Svätoplukova cesta k víťazstvu nad Nemcami. Osudy Svätopluka poskytli básnikovi námet na rozvinutie obrazu veľkého boja za slobodu Slovákov a samostatnosť ich kráľovstva. Hlavný konflikt eposu je v zrážke slovenských a nemeckých vojsk. Okolo neho autor zosnoval rad ďalších konfliktov medzi bohmi a ľuďmi, načrtol obrazy zrady, nenávisti a pomsty.





Popri idei slobody rozvinul Hollý v epose obraz národných túžob, ktoré v neuznávanom podceňovanom národe vzbudzovali veľké nádeje do budúcnosti. Vedomie podporené historickosťou existencie národného štátu umocňovalo predstavy rovnocennosti Slovákov s ostatnými národmi. Hollý vytvoril Svätopluka podľa požiadaviek klasicistickej poetiky. V epose tvorivo spojil historickú látku s mytologickými prvkami. Súčasné myslenie sa prejavilo v obmedzovaní zásahov nadprirodzených síl do rozhodovania ľudí (Svätopluk vo svojom konaní nepodlieha vplyvom božstiev či Boha). Vo veľkej miere sa tu prejavuje aj antická forma. Autor nevenuje veľkú pozornosť opisom postáv, zato však boje vykresľuje veľmi podrobne, živo a verne.




Cyrilo-Metodiáda - dej má historický základ, autor vyzdvihuje cyrilo - metodskú tradíciu.
Sláv - nemá historický podklad. Hollý rozpráva o živote Slovanov, ktorí prišli na územie medzi Dunajom a Tisou a tu ich po 300 rokoch pokojného života napadli Čudovia - lúpežné kmene. V bojoch sa vyznamenal neznámy hrdina, ktorého pre jeho slávne činy nazvali Sláv.




Bezprostrednosť slovenského ľudového života predstavil Hollý v diele Selanky - ospieval v nich slovenskú prírodu v najkrajších obdobiach roka - jari a lete a dedinského človeka v jeho tvorivej práci. Básnik stavia život na dedine do protikladu so životom v meste. Dedinský život vidí neporušený civilizáciou, a preto pokojnejší a šťastnejší. Niektoré selanky venoval významným osobnostiam slovenského národného života. Selanky mali svoj ohlas v tvorbe niektorých štúrovcov.Ideológiu národného obrodenia rozvíjal ďalej v žalospevoch a ódach.Hollého dielom vyvrcholil slovenský klasicizmus, ktorý podporil vznik a rozvoj národného povedomia a prehĺbil ideu Slovanstva v obrodeneckom hnutí. Umeleckým spracovaním tém z minulosti podnietil Hollý záujem o národné dejiny.




Hollý napísal aj žalospevy a ódy Plač matky Slávy nad synmi odrodilými Svätoplukovými Známe sú Hollého Selanky. Ruským názvom pomenoval básne zo života slovenskej prírody a slovenského ľudu. Motívom sú výjavy z pastierskeho života. Ospevuje drobné radosti, túžby, svadbu, pretekanie v sile, detské hry, povery, čary. Vykresľuje postavy na základe svojho poznania. Nie sú to realistické obrazy, lebo vybral zo života len krásne idylické obrazy. Poézia Hollého, ako aj Kollára obohatila našu literatúru novými druhmi. Ich poézia dokázala, že slovenčina vyhovuje klasickým poetickým potrebám.





Bol najtalentovanejší básnik píšúci v bernolákovčine.