Osobnosti Kysúc

Osobnosti Kysúc

Čestní občania mesta Čadca

Čestné občianstvo mesta Čadca sa udeľuje osobám, ktoré sa obzvlásť významným spôsobom zaslúžili o rozvoj a zveľadenie mesta, ochranu jeho záujmov a šírenie jeho dobrého mena vo svete, alebo ktorí obohatili ľudské poznanie vynikajúcimi výkonmi.





Čestnými občanmi mesta Čadca sú:
Eugen Andrew Cernan - americký kozmonaut, veliteľ posádky APOLLO 17, ktorá
v r. 1972 pristála na Mesiaci. Čestné občianstvo mu bolo udelené 29. septembra 1994 pri príležitosti jeho návštevy na Kysuciach, kedy zavítal do rodiska svojich starých rodičov do Vysokej nad kysucou.

Carlo Vender – taliansky občan a podnikateľ žijúci v Parme. Čestné občianstvo mu bolo udelené 14. 11. 1995 za mnohoročnú trvalú podporu Miešaného speváckeho zboru Kysuca a Folklórneho súboru Kelčovan a za šírenie kysuckej a slovenskej kultúry v zahraničí.

Ján Chryzostom kardinál Korec – nitriansky diecézny biskup. Čestný občan mesta Čadca od 8. 11. 1998. Čestné občianstvo mu bolo udelené pri príležitosti vysviacky kostola sv. Jozefa robotníka v Čadci na Kýčerke, ako ocenenie jeho celoživotného diela, za jeho vrúcny vzťah k mestu Čadca a výrazný podiel pri zriadení Domu Misionárok lásky matky Terezy v Čadci.



Doc. PaedDr. Mgr. Art. Vojtech Diti – hudobný skladateľ, dirigent, v súčastnosti rektor Akadémie umení v Banskej Bystrici. Čestné občianstvo mu bolo udelené 28. 06. 2001 za výrazný podiel na rozvoji kultúrneho života v meste Čadca, regióne Kysúc i na Slovensku pri príležitosti 20. výročia založenia Detského speváckeho zboru Kysuca a 60. výročia narodenia V. Didiho.




JUDr. Anton Blaha, CSc. – čadčiansky rodák žijúci v Bratislave, advokát, správca Kysuckej kultúrnej nadácie. Významným spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a zveľaďovanie mesta Čadca. V 70-tych rokoch bol iniciatórom založenia Kysuckej galérie v Čadci. Pri príležitosti 20. výročia jej založenia v r. 2001 spolu s manželkou venovali KG 74 umeleckých diel od významných, najmä kysuckých výtvarných umelcov. Čestné občianstvo mu bolo udelené
29. 04. 2004 pri príležitosti jeho 70. narodenín.

Osobnosti Kysúc

Od r. 1999 udeľuje Kysucká kultúrna nadácia Bratislava, mestá Čadca a Kysucké Nové Mesto, v súčinnosti s obecnými úradmi v regióne, verejné ocenenie OSOBNOSŤ KYSÚC. Toto ocenenie sa udeľuje žijúcim významným osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o rozvoj hospodárskeho, kultúrneho, spoločenského života, telovýchovy a športu na Kysuciach. Slávnostné ocenenia sú odovzdávané na novoročnom koncerte primátora mesta Čadca v Dome kultúry.
Po prvýkrát bolo toto ocenenie udelené 9. 1. 1999 a z obyvateľov Čadce ho obdržali:

Akademik, profesor, dr. Ing. Emil Špaldoň, DrSc. – čadčiansky rodák,vedecký pracovník, akademik, pôsobil ako rektor Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre, autor mnohých vedeckých prác a zborníkov, vysokoškolských skrípt a spoluautor učebníc.

V roku 2001 prevzali ocenenia:
Prof. Albin Vrteľ - /in memoriam/, čadčiansky rodák, za celoživotné dielo. Absolvent Vysokej školy hudobnej vo Viedni, pôsobil ako koncertný majster orchestra bratislavského Národného divadla a profesor husľovej hry na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, na Vysokej škole múzických umení a vedúci sláčikového odboru na konzervatóriu. Cenu prevzala manželka so synom.



Milan Toman – za aktívnu činnosť v oblasti rozvoja cestovného ruchu a turistiky na Kysuciach. Bol iniciátorom a spoluorganizátorom mnohých regionálnych zimných a letných turistických zrazov. Je autorom a tvorcom Kysuckej lyžiarskej magistrály, propaguje prírodné krásy Kysúc – prednáša, fotografuje a vydáva mapy, pohľadnice, informačné a obrazové materiály cestovného ruchu na Kysuciach.

V roku 2002 boli ocenení:
Amália a Pavol Kužmovci – vedúci Detského folklórneho súboru Kelčovan za celoživotné dielo.
MUDr. Vladimír Pavlík, CSc. – zaslúžilý lekár, za celoživotnú humanitnú činnosť.
V r. 1972 prišiel na Kysuce, vybudoval chirurgické oddelenie v nemocnici v Čadci a ako jeho dlhoročný primár vychoval mnoho odborníkov. Popri odbornej lekárskej praxi sa venoval vedeckej a publikačnej činnosti, prednášal na mnohých významných seminároch a vedeckých sympóziách.




V roku 2003 boli ocenení:
Ján Jurčo – za čin roka v hospodárstve. Ocenenie získal za vybudovanie spoločnosti JJ Elektornic. Spoločnosť je zameraná na vývoj a výrobu elektroniek, zosilňovačov a kondenzátorov. Svoje výrobky exportuje do USA, Európy, Japonska a juhovýchodnej Ázie. Získal výrazné úspechy a vyznamenania za kvalitu na medzinárodnom poli, k najvýznamnejším patrí 1. miesto za výrobok na najväčšej výstave spotrebnej elektroniky v Las Vegas.

Kysucká kultúrna nadácia ocenila osobnosti Kysúc

Ocenenia Osobnosť Kysúc 2002 v sobotu pri príležitosti tradičného novoročného koncertu v Čadci udelila Kysucká kultúrna nadácia Bratislava. Ocenenie získali manželia Amália a Pavol Kužmovci za celoživotné dielo v oblasti kultúry, Vladimír Gajdičiar za výnimočný športový výkon roka, Anton Ježík za čin roka v oblasti hospodárstva a Vadimír Pavlík za celoživotnú humánnu činnosť.




Manželia Kužmovci z Vysokej nad Kysucou-Horného Kelčova založili v roku 1972 detský folklórny súbor Kelčovan, ktorý na prehliadkach dosiahol viacero úspechov. Patria aj k zakladajúcim členom miešaného speváckeho zboru Kysuca a o kultúrny rozvoj Kysúc sa zaslúžili aj svojou pedagogickou činnosťou.





Paralympionik Vladimír Gajdičiar z Turzovky vybojoval na minuloročných paralympijských hrách v americkom Salt Lake City striebornú medailu v behu na päť kilometrov. Predseda predstavenstva a riaditeľ strojárskej spoločnosti INA Kysuce Anton Ježík z Turzovky získal ocenenie za rozvoj strojárstva a znižovanie nezamestnanosti v kysuckom regióne. Lekár, vedec a pedagóg Vladimír Pavlík z Čadce, vybudoval chirurgické oddelenie v čadčianskej nemocnici a založil Spolok lekárov Kysúc.




Ako pripomenul správca Kysuckej kultúrnej nadácie Anton Blaha, ocenené osobnosti ponúkajú príklad cieľavedomej práce a sú vzorom pri prekonávaní životných prekážok. Novoročný koncert súborov Domu kultúry v Čadci bol venovaný aj 25. výročiu vzniku miešaného speváckeho zboru Kysuca a 225. výročiu udelenia mestských výsad Čadci. Dovtedajšiu osadu povýšila na mestečko cisárovná Mária Terézia výsadnou listinou 9. januára 1778.

Vzdelanie
Rudolf Jašík sa narodil ako najstarší z troch detí (bratia Ladislav a Viktor). Jeho otec, Rudolf, bol mäsiarskym robotníkom a matka Anna, rodená Cvinčeková, domáca. Keď v roku 1924 odišiel otec za prácou do Kanady, matka s deťmi sa odsťahovala ku starým rodičom.



Ľudovú školu vychodil Rudolf v rokoch 1926-30 v Podvysokej. Zo svojho najstaršieho vnuka chcela mať stará matka kňaza, a preto ho poslala do seminára v Nitre. Po dvoch rokoch ho však zo seminára vylúčili, lebo „nebol dosť nábožný“. V rokoch 1930-35 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej matky musel štúdium pre nedostatok finančných prostriedkov ukončiť. Začal pracovať vo fabrike v Zlíne (1935-38) ako robotník v obuvníckej firme Baťa a súčasne navštevoval Baťovu obchodnú akadémiu. Pre nezhody s majstrom a vedením podniku ho v roku 1938 z fabriky i zo školy vyhodili.




Až do roku 1940 žil ako nezamestnaný na Kysuciach v Turzovke. Tu sa zoznámil s ostravskými robotníkmi a prvýkrát prišiel do styku s komunistickou stranou. Začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí a neskôr aj v protifašistickom odboji. V januári 1940 po letákovej aktivite ho zatkli a odsúdili za ilegálnu odbojovú a komunistickú činnosť na päť mesiacov. Väznili ho najskôr v Čadci a potom v Trenčíne. Po prepustení musel narukovať do Slovenskej armády do Ružomberka k delostreleckému pluku. Keď nemeckí fašisti napadli Sovietsky zväz, odvelili ho na východný front na Ukrajinu.





Dvakrát sa pokúsil prejsť na sovietsku stranu. Chorý sa vrátil do Ružomberka, lenže znova narukoval, tentoraz na Kaukaz ako príslušník Rýchlej divízie. Už vtedy písal básne, no takmer všetky zničil. Verejne dával najavo svoje protivojnové a protifašistické zmýšľanie, za čo bol odsúdený na tri týždne v posádkovej väznici v Prešove a degradovali ho z desiatnika na vojaka a neskôr bol za to z vojenčiny prepustený. Príčinou tohto väzenia bolo to, že v januári 1944 v opilosti v jednej krčme postrhával obrazy Hitlera a Tisu zo stien a rozdupal ich. Pred trestom smrti ho zachránila amnestia v marci 1944.



V rokoch 1943-44 pracoval po prvom návrate z východného frontu vo vojenskej redakcii Slovenského rozhlasu v Bratislave. Krátko po demobilizovaní sa pripojil k partizánskej skupine Albína Grznára. V rokoch 1944-45 bol príslušníkom II. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika a Slovenskej národnej partizánskej brigády.



Po skončení vojny pracoval ako redaktor závodného časopisu Slobodná práca a spoluredaktor regionálneho časopisu Hlas Nitrianskeho kraja. V rokoch 1949-50 pôsobil ako školský a kultúrny referent školského a kultúrno-spoločenského oddelenia obuvníckych Závodov 29. augusta a v rokoch 1950-51 ako pracovník Okresného výboru KSS v Partizánskom.





V rokoch 1952-56


zastával funkciu inšpektora pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore v Nitre, súčasne aj funkciu predsedu Krajského výboru Zväzu zamestnancov štátnych orgánov.



V roku 1946

sa oženil s Hedvigou Hodálovou. Po návrate z Vysokých Tatier, kde sa liečil z tuberkulózy, sa opäť stal redaktorom v časopise Slobodná práca. V roku 1949 sa mu narodil syn Ľubomír. V roku 1952 odišiel do Nitry, kde pôsobil ako inšpektor pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore. Od roku 1956 je členom redakčnej rady časopisu Mladá tvorba a od roku 1958 žije striedavo v Bratislave a v Partizánskom ako spisovateľ v slobodnom povolaní.

Asi v polovici roka 1960 Jašík vážne ochorel. 30.7.1960, štyri dni po operácii žalúdka v bratislavskej nemocnici nečakane zomrel. Pochovaný je v Partizánskom. Poslednej rozlúčky sa zúčastnili spisovatelia, delegácia z rodných Kysúc, zástupcovia filmu, vydavateľstiev a redaktori časopisov a novín, predstavitelia podnikov a organizácii z Partizánskeho a Nitry.

Tvorba


Rudolf Jašík začína literárne tvoriť po roku 1940. Zo začiatku to bola nadrealisticky ladená poézia, malé básne, z ktorých väčšinu sám zničil. Jeho tvorba sa začína naplno rozvíjať po oslobodení Slovenska. Od poézie prešiel ku krátkej próze a potom k románom. V časopise Slobodná práca, kde aj pracoval ako redactor, a v niektorých ďalších periodikách uverejňoval svoje prvé významnejšie diela: zbierka Moje mesto, básnickú úvahu Dušičkový motív, poviedku Vianočná balada a črtu Mlčanlivé Vianoce. Ostatné básnické cykly Ypsilon a Dve rieky ostali v rukopisoch a vyšli až po Jašíkovej smrti v roku 1966 pod názvom Ponurý most. Zbierky Ypsilon, Dve rieky a Moje mesto ucelene knižne vyšli až ako 1. zväzok súborného Diela (1979).






Próze sa začal intenzívnejšie venovať po vojne. Autobiograficky ladená próza Laktibrada (1966) je jeho prvým významnejším dielom. Knižne bolo vydané až po smrti autora v zbierke Ponurý most.. Začiatkom 50.rokov začal pracovať na próze Kamenný dom, ktorú prepracoval na román a nazval ho Biely chlieb. Z tohto diela sa zachoval len fragment Puntiky.V prvom baladicky ladenom románe Na brehu priezračnej rieky (1956) vytvoril lyrickoepický obraz kysuckej biedy v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia.





Román bol zároveň aj Jašíkovým knižným debutom. Majstrovsky v ňom nadviazal na tradíciu slovenskej lyrizovanej prózy s využitím prvkov baladickosti a dal jej silné sociálne zafarbenie. Námestie svätej Alžbety (1958) je druhým významným románom Rudolfa Jašíka, ktorý v ňom odsudzuje vojnu a jej zverstvá poukazuje na tragickom príbehu lásky dvoch mladých ľudí – židovského dievčaťa Evy a slovenského katolíckeho chlapca Igora. Jašík hĺbavo vystihol atmosféru aj tragiku rasových predsudkov počas vojny a zaujal jasné protifašistické postoje.





Na osudoch ľudí “mesta pod viničným vrchom” (Nitra) zachytáva príchod nemeckých vojakov do mesta, aktivity funkcionárov Slovenskej Hlinkovej ľudovej strany, prijatie zákonov, ktoré urobili zo židovského obyvateľstva ľudí druhej kategórie, odlíšených žltou Dávidovou hviezdou, prvú internáciu židovských obyvateľov, prvé vraždy pri ich transporte, ale aj samovraždy zo strachu pred budúcnosťou či pred výčitkami svedomia, zneužívanie úradnej moci, ponemčovanie obyvateľstva, arizáciu židovského majetku, povzbudzovanie udavačstva za výplatu, zbedačovanie slabších sociálnych vrstiev, ale aj náznak formovania protifašistického odboja.





Autor ukazuje mestečko plasticky so všetkými sociálnymi vrstvami – bohatí židovskí majitelia obchodov, ktorým majetky arizovali, drovní židovskí i nežidovskí živnostníci a remeselníci, chudoba, ktorá vyhľadáva príležitostné práce, malomestská spodina – prostitútky a ich pasáci, zldoeji a podvodníci, ktorí udávajú nevinných. Román sa volá podľa námestia, kde stojí Kostol svätej Alžbety, pod ktorého vežou sa dvaja mladí ľudia stretávali.





V zbierke noviel Čierne a biele kruhy (1961) nanovo spracoval kysuckú tematiku s lyrickým pretlačením čarovného vrchárskeho sveta. V roku 1959 sa začal zamýšľať nad trilógiou o Slovenskom národnom povstaní, ktorá mala dovŕšiť jeho tvorbu s témou protifašistického odboja. Prvý diel a časť druhého vyšli posmrtne pod názvom Mŕtvi nespievajú (1961), kde podal obraz života počas prvej Slovenskej republiky a tragické osudy slovenských vojakov. Je to veľkolepá, moderná a realisticky koncipovaná freska o pomeroch na Slovensku v období druhej svetovej vojny až do vypuknutia povstania. Ďalší fragment v Jašíkovej tvorbe predstavuje dielo Povesť o bielych kameňoch (1961).



Próza:


Biely chlieb (1953)
Na brehu priezračnej rieky (1956)
Námestie svätej Alžbety (1958)
Mesiac na vode (1958)
Mŕtve oči (1958)
Mŕtvi nespievajú (1961 – nedokončený)
Čierne a biele kruhy (1961)
Povesť o bielych kameňoch (1961)



Poézia:


Moje mesto (1945)
Ponurý most (1966 – obsahuje aj zbierky Ypsilon a Dve rieky)

Výber:
Dielo I (1979)
Dielo II (1979)



Súborné diela:

Zväzok 1. Na brehu priezračnej rieky (1972)
Zväzok 3. Čierne a biele kruhy (1977)
Zväzok 4. Mŕtvi nespievajú (1971)
Zväzok 5. Ponurý most (1966)



Preklady:
Mŕtvi nespievajú (anglicky, bulharsky, francúzsky, nemecky, rusky, poľsky, ukrajinsky, španielsky, lotyšsky)
Námestie svätej Alžbety (anglicky, nemecky, francúzsky, ukrajinsky)
Čierne a biele kruhy (bulharsky)
Povesť o bielych kameňoch (urdsky)





Filmové a televízne adaptácie:
Námestie svätej Alžbety (1965 - Čs. film)
Mŕtvi nespievajú 1.-2. (1965 - Čs. televízia)
Na brehu priezračnej rieky (1966 - Čs. televízia)
Mŕtve oči (1973 - Slovenská televízia Bratislava)

Dokument o Rudolfovi Jašíkovi:
Človek a rieka (1979 - Čs. televízia)



Ukážka z románu Námestie svätej Alžbety:

Bola mesačná noc. Múry židovskej školy boli hrubé, okná posadené v hlbokých výklenkoch. O stenu výklenku opierala sa dievčina s hviezdou a tvár mala obrátenú k mesiacu. Luna pretískala sa čiernymi mračnami. Vše sa skryla, vše poliala mliečnym svetlom mesto a preblednuté líca.
Eva splynula so stenou. Akoby sa premenila na niečo nehybného. Stojí hodinu, dve, stojí tretiu a únava neprichádza.


Nič, nič...
Mesiac spája dievčinu so svetlom. A svet tam vonku musí ešte byť, lebo vidieť stromy, komíny i obrysy striech.
Dievča s hviezdou sa usmialo: „Nič sa nestalo, Igor. Tu, u nás, ide všetko po starom. Ibaže doma nenocujem. Ak pozeráš na mesiac, pozeraj, ak spíš – spi, a škaredé sny odháňaj! Ja bedlím nad našou láskou a usmievam sa.“




Vojtech Didi
hudobný skladateľ, rektor Akadémie umenia v Banskej Bystrici


4.12.1940 Trenčín

Vzdelanie
1975-1980 Konzervatórium v Brne (kompozícia a dirigovanie)
1966-1969 štúdium popri zamestnaní na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (slovenský jazyk a literatúra, dejepis)
1959-1987 učiteľ na základnej škole v Turzovke a v Klokočove

životopis

V roku 1977 založil miešaný spevácky zbor Kysuca v Čadci. Po ukončení štúdia na konzervatóriu v Brne (kompozícia a dirigovanie) pokračoval v štúdiu hudby v rokoch 1980-1985 na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, odbor kompozícia, kde získal akademický titul Mgr. art. (magister umenia).
Od roku 1981 je dirigentom a umeleckým vedúcim detského zboru pri zbore Kysuca.

V roku 1987 prijal miesto riaditeľa Štátnej opery v Banskej Bystrici a externe vyučuje na Katedre hudobnej a estetickej výchovy Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.





V roku 1988 získal titul PaedDr. (doktor pedagogiky) v odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, teória vyučovania hudobnej výchovy.
V rokoch 1990-1997 je riaditeľom ZUŠ v Brusne. V roku 1997 získal umelecko-pedagogický titul doc. (docent) v špecializácii dirigovanie a kompozícia.

V rokoch 1997-2000 pôsobil vo funkcii dekana Fakulty múzických umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici a zároveň docent kompozície a dirigovania. Od roku 2000 je vymenovaný do funkcie rektora Akadémie umení v Banskej Bystrici. V roku 2003 výberovým konaním obsadil funkciu mimoriadneho profesora Akadémie umení v Banskej Bystrici.





Skomponoval 51 diel (opusov). Z jeho skladieb a dirigentskej činnosti bolo natočených 6 CD.

Diela V. Didiho interpretovali:
Oravská filharmónia Olomouc
Janáčkova filharmónia Ostrava
Štátna filharmónia Brno
Symfonický orchester J. Cikkera Banská Bystrica
Štátny komorný orchester Žilina

Jeho skladby boli uvedené významnými orchestrami a zbormi. Dirigentský výkon a skladby poznajú a boli uvádzané v mnohých štátoch: Česko, Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Slovinsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Rusko, Litva, Španielsko, Taliansko.



Na požiadanie skomponoval povinnú skladbu Canzonetta pre Medzinárodnú súťaž cimbalistov "Eurotalent 2000" v Banskej Bystrici a skladbu pre akordeón Concertino´´ pre Medzinárodnú akordeónovú súťaž v Poprade v roku 2003. Skladba Inspirazione odznela v hlavnom galaprograme na ISCM World Music Days v Ljubljane - Slovenia v roku 2003 ako skladba pre tretie tisícročie.

V roku 2003 bol uvedený ako významná osobnosť SR v encyklopédii Švajčiarskeho vydavateľstva Hübners blawes Who is Who : WHO IS WHO V SLOVENSKEJ REPUBLIKE životopisná encyklopédia významných žien a mužov Slovenska. Technika jeho kompozičnej práce vychádza z trendov hudby 20. a 21. storočia, ale vždy berie ohľad na zvukové možnosti interpretácie.



Nahrávky:
5 CD zo skladieb autora
1 CD: G. Rossini: Stabat mater (dirigentská práca)
8 MG
nahrávky v slovenskom rozhlase a televízii



Ceny:

1996 Hlavná cena za najlepší dirigentský výkon - na Celoslovenskej súťaži komorných zborov (so zborom Canzona Neosolium)
1996 Mojim deťom - Osobitná prémia v skladateľskej súťaži v Roku slovenskej hudby (kategória komorné - orchestrálne diela - Bratislava
1995 Sonet pre ráno - Cena Hudobného fondu - Bratislava
1994 Počúvaj, počúvaj - Cena za najlepšiu interpretáciu súčasného slovenského autora (V. Didi) na Medzinárodnom festivale V.F. Bystrého v Banskej Bystrici

Ďalší:


24 ročný Čadčan Jozef Ninis úspešne potvrdil svoju skvelú formu v ľadovom koryte na ZOH 2006 v Turíne. Jozef Ninis začínal ako nádejný sánkar v Telovýchovnej jednote Lokomotíva Čadca - oddiel saní. Olympijské prvenstvo v pretekoch obhájil na dráhe dlhej 1430 m domáci pretekár 1. A. Zöggeler (It.)v celkovom čase 3:26,088 (51,718+51,414+51,430+51,526). Naši reprezentanti Jozef Ninis (SR) 3:30,156 (52,769+52,517+52,525+52,386) obsadil veľmi pekné 22. miesto a Jaroslav Slávik (SR) 3:43,590 (52,786+52,066+1:13,877+52,156) obsadil 33. miesto.




V Čadci ho privítali priatelia a predstavitelia TJ Lokomotíva Čadca, o odovzdali mu cenu 2. najlepší športovec roka mesta Čadca. Pri menšom posedení sa Jozef poďakoval za neustálu podporu fandenie a podelil sa o svoje dojmy z prostredia olympiády




V skratke zhrnuté je so svojím výkonom spokojný a sánkovaniu sa bude venovať aj naďalej. Od stravy v olympijskej dedine očakával trošku viac, no mrzela ho najme skutočnosť, že sa nemohol zúčastniť krásneho úvodného otváracieho ceremoniálu. Hneď na druhý deň sa totiž už musel zúčastniť prvých dvoch finálových jázd a celý predvečer venoval príprave saní. Slovenskú zástavu na otváracom ceremoniály niesol jeho tímový kolega Walter Marx ml. (predstavil sa spolu s Ľubomírom Mickom v kategórii dvojsedadlových saní).




Dňa 6.1.2006 o 18.00 hod. v Dome kultúry v Čadci si svetovo-renomovaný tvorca a návrhár šperkov Peter Janík konečne prebral uznanie i v regióne, ktorému robí reklamu po celom svete na Trojkráľovom novoročnom koncerte. Tento rok bol nominovaný na cenu Osobnosť Kysúc, Kysuckou kultúrnou nadáciou Bratislava, v roku 2004 bol jedným z 5 nominovaných umelcov na výročnú Cenu za umenie-Tatrabanky a.s. . Ako sám tvrdí " Už vôbec neverím, že dokáže toto regionálne ocenenie zmeniť názor Kysuckej i Slovenskej eLITY v pochopení a docenení mojich medzinárodných výsledkov.





Nie je možné prekročiť vlastný tieň, a tak ani pochopiť ľudom množstvo vynaloženej energie a financií, ktorí nepresiahli svojimi výsledkami hranicu Európskeho priemeru". K dnešnému dňu nevlastní jeho originálny šperk s perlou, či iným drahým kameňom ani jeden člen Kysuckej eLITY!!! S takouto fantastickou podporou regiónu i štátu zápasí Peter Janík už 15 rokov a bojuje s ľudskou nevedomosťou a hlúposťou.





Slovenská eLITA totiž uprednostňuje pri nákupe šperkov spotrebné masovo vyrábané šperky, či bezcenné plagiáty. "Z vlastných medzinárodných skúseností viem, že v rozvinutých ekonomikách sú umelci/šperkári môjho rangu vyššie oceňovaní ako produkty (mass production) renomovaných svetových klenotníckych domov a stúpajú na cene spolu so svojím medzinárodným kreditom. Je to inteligentná ochrana domácich trhov pred dovozom vysoko-luxusných produktov zo zahraničia, ktoré odčerpávajú ťažko získané finančné zdroje v rozvíjajúcich sa mladých ekonomikách.





Kúpa / podpora domácich najtalemtovaneších - najúspešnejších klenotníkov / umelcov / športovcov sa tak stáva prejavom najvyššej spoločenskej prestíže. Veď medzinárodne vystavujúci autor má právo porovnávať ceny svojich produktov nie s regionálnymi cenami / úrovňou, ale s porovnateľnou kvalitou vo svete, kde cena diamantov/perál tvorí často ani nie desatinovú hodnotu šperku-ostatné je cena značky / mena / medzinárodného kreditu autora-ktorý reprezentuje v zahraničí schopnosti celého štátu a je obrovskou reklamou prekračujúcou desiatky miliónov Sk"!!! Svetové ceny šperkov v kategórii, kde sa zaradil svojimi výsledkami i Peter Janík začínajú na sumách od 10.000 Euro+hodnota drahých kameňov / perál. Veď nie je šperk ako investičný ŠPERK.

Sušienka Jozef (výtvarník)
1. 5.. 1937 Nová Bystrica

V r. 1954-1958 absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, oddelenie keramiky (T. Lugs), v r. 1958-1964 Vysokú školu umeleckopriemyselnú v Prahe (prof. O. Eckert). Od r. 1971 je členom Medzinárodnej akadémie keramikárov AIC so sídlom v Ženeve. Je zakladateľom Kysuckej galérie.





Venuje sa voľnej a úžitkovej keramike. Ako jeden z prvých slovenských keramikárov začal tvoriť bez pomoci hrnčiarskeho kruhu. Dosahuje súlad tvaru a materiálu. Pre jeho plastiky sú charakterisktické rozličné organické formy a uzavretý tvar gule, často s perforovaným alebo šupinatým povrchom. Najmä v záhradnej plastike využíva možnosti pôsobenia svetla.

Pochyba Dominik (osvetový pracovník, publicista)
28. 8. 1908 Nová Bystrica – 24. 4. 1987 Bernolákovo

V r. 1927 študoval na záhradníckej škole v Malinove, v r. 1931-1932 na záhradníckej škole v Modre, v r. 1950 diaľkovo na Štátnej vyššej vinohradnícko-ovocinárskej a záhradníckej škole v Modre, v r. 1955-1957 absolvoval agronomický kurz na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre.




Pracoval na mnohých miestach, od r. 1942 bol zamestnancom referátu pre ovocinárstvo a vinohradníctvo v Roľníckej komore, resp. v Jednotnom zväze slovenských roľníkov v Bratislave, v r. 1948-1957 vedúcim oddelenia špeciálnych plodín na Povereníctve SNR pre pôdohospodárstvo, v r. 1957-1964 pracovníkom Združenia šlachtiteľských a semenárskych podnikov, v r. 1964-1970 vedúcim odborným referentom pre vinohradníctvo a ovocinárstvo na ministerstve poľnohospodárstva a výživy v Bratislave.








Vyše 20 rokov usmerňoval slovenskú záhradnícku výrobu a participoval na riešení všetkých úloh a problémov, ktoré sa dotýkali slov. ovocinárstva a vinohradníctva. Popritom sa zaoberal aj zeleninárstvom a škôlkarstvom. Bol priekopníkom zakladania intenzívnych ovocných sadov v špecializovaných poľnohospodárskych podnikoch a v súvislosti s ich rýchlym rozvojom nastolil program výstavby veľkokapacitných skladov ovocia priamo v pestovateľských oblastiach.





Aktívne spolupracoval s vedeckými radami výskumných ústavov, s pracovníkmi vysokých škôl i záhradkármi, výrazne prispel k rozvoju slovenského odborného školstva a ako dlhoročný člen redakčných rád odborných periodík k skvalitneniu ich úrovne. Vydal niekoľko odborných príručiek (jeho Malá pomológia vyšla i v maďarskom preklade), pravidelne publikoval v špecializvaných časopisoch, zostavil niekoľko zborníkov, spolupracoval s rozhlasom a televíziou. Za svoju prácu dostal vysoké štátne vyznamenania.

Mons. Viliam Judák

nový nitriansky diecézny biskup, profesor cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK

1957 Harvelka


Mons. Viliam Judák sa narodil 9. novembra 1957 v Harvelke v nitrianskej diecéze a po rokoch prípravy na kňazstvo v bratislavskom seminári bol 16. júna 1985 v Nitre vysvätený na kňaza nitrianskej diecézy. Svoju pastoračnú službu vykonával ako kaplán v Nitre - Dolnom Meste a Drietome, kde bol aj správcom farnosti do r. 1990. V tom čase postgraduálne študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal r. 1991 doktorát posvätnej teológie. l. septembra 1990 bol menovaný za prefekta Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre a 18. októbra 1991 za cirkevného sudcu. Je členom zboru konzultorov.





Od roku 1990 prednáša cirkevné dejiny na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a na Teologickom inštitúte v Nitre. Od r. 1991 tiež pôsobí aj na Vysokej škole pedagogickej v Nitre, na katedre katechetiky a etiky (dnes Univerzita Konštantína Filozofa). 1. júla 1993 bol menovaný za docenta Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave a v rokoch 1995 až 1998 bol prodekanom spomínanej fakulty. V čase od 1. júla 1996 do l. júla 2001 zastával funkciu rektora Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre




V roku 1997 sa stal vedúcim Katedry cirkevných dejín Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave a v tom istom roku bol prezidentom Slovenskej republiky vymenovaný za profesora v odbore Katolícka teológia. V rokoch 2001 až 2004 pôsobil vo funkcii dekana Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.



Zaoberá sa obdobím kresťanského staroveku a stredoveku, so zreteľom na slovenské cirkevné dejiny. Je autorom viacerých monografií z oblasti cirkevných dejín, mnohých kníh, článkov a publikácií. Ovláda nemecký a taliansky jazyk.
Pápež Benedikt XVI. ho 9. júna 2005 menoval za diecézneho biskupa Nitrianskej diecézy.