Organizácia cirkvi

Kristov príkaz zvestovať evanjelium celému svetu zahrnuje aj výchovnú starostlivosť o tých, čo prijali evanjelium. Nových členov treba utvrdzovať vo viere a učiť ich misijne zužitkovávať schopnosti a dary od Boha. Keďže „Boh nie je Bohom neporiadku“, ale chce, aby sa všetko dialo „slušne a po poriadku“, (1 Kor 14,33.40) cirkev musí mať jednoduchú, ale účinnú organizáciu.

Podstata organizácie. Zamyslime sa nad členstvom v cirkvi a nad jej organizáciou.

1. Členovia cirkvi. Obrátení ľudia sa po splnení určitých podmienok stávajú členmi nového zmluvného spoločenstva viery. Predpokladom členstva je uznanie a prijatie nových vzťahov k ľuďom, k vrchnosti a k Bohu.

a) Predpoklady pre členstvo. Tí, čo sa chcú stať členmi cirkvi, musia prijať Ježiša Krista ako Pána a Spasiteľa, kajať sa zo svojich hriechov a dať sa pokrstiť. (Sk 2,37-41; pozri 4,10-12) Musia mať skúsenosť znovuzrodenia a prijať Kristovo poverenie učiť iných zachovávať všetko, čo Kristus prikázal. (Pozri Mat 28,20.)

b) Rovnosť a služba. Kristus povedal: „Vy všetci ste bratia“ a „kto z vás je najväčší, nech je vám služobníkom“. (Mat 23,8.11) Vzťahy medzi členmi (142) majú byť na základe rovnosti. Treba však pamätať, že nasledovanie Kristovho príkladu znamená slúžiť iným a viesť ich k Pánovi.

c) Všeobecné kňazstvo veriacich. Kristova kňazská služba v nebeskej svätyni znamenala koniec kňazstva Lévijcov. Cirkev sa stala „svätým kňazstvom“. (1 Pet 2,5) Peter hovorí: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý ľud, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.“ (1 Pet 2,9)

Tento nový poriadok – kňazstvo všetkých veriacich – nikoho neoprávňuje uvažovať, veriť a učiť, ako ho napadne, bez ohľadu na celok cirkvi. Všeobecné kňazstvo znamená, že každý má povinnosť v Božom mene slúžiť iným a že k Bohu môže prichádzať priamo, bez akejkoľvek prostredníckej služby človeka. Tým je zdôraznená nielen vzájomná závislosť členov cirkvi, ale aj nezávislosť. Toto kňazstvo nerobí nijaký kvalitatívny rozdiel medzi duchovnými a laikmi, aj keď rešpektuje funkčnú odlišnosť úloh v cirkvi.

d) Vernosť Bohu a vrchnosti. Písmo uznáva Božiu ruku v ustanovení vlády a veriacim radí vážiť si a poslúchať občiansku vrchnosť. Človek vybavený občianskou právomocou stáva sa „Božím služobníkom, vykonávateľom hnevu na tom, kto robí zle“. Členovia cirkvi majú teda dávať „komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“. (Rim 13,4.7)

Vzťah členov cirkvi voči štátu má usmerňovať Kristova zásada: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu.“ (Mat 22,21) Ak by však štát hodlal veriacim prekážať v ich vernosti Bohu, potom platí zásada apoštolov: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Sk 5,29)

2. Hlavné poslanie cirkevnej organizácie. Podľa Božieho zámeru mala organizovaná cirkev naplniť zem poznaním Božej slávy. Len viditeľná cirkev sa môže postarať o istý počet životne dôležitých služieb na dosiahnutie tohto cieľa.

a) Bohoslužba a napomínanie. Cirkev v celých dejinách zhromažďovala veriacich k sobotnej bohoslužbe na počesť Stvoriteľa. Kristus a jeho učeníci zachovávali túto bohoslužobnú prax a Písmo nabáda aj dnešných veriacich: „Neopúšťajte svoje zhromaždenie..., ale napomínajte sa, a to tým viac, čím viac vidíte, že sa približuje ten deň.“ (Žid 10,25; pozri 3,13) Bohoslužba v zhromaždení prináša veriacim oživenie, povzbudenie a radosť.

b) Kresťanské spoločenstvo. Cirkev môže uspokojiť aj tie najhlbšie potreby družnosti svojich členov. „Účasť na evanjeliu“ (Fil 1,5) presahuje všetky iné vzťahy, pretože umožňuje vnútorný vzťah k Bohu i k ostatným spoluveriacim. (1 Ján 1,3.6.7)

c) Vyučovanie z Písma. Kristus dal cirkvi „kľúče kráľovstva nebeského“. (Mat 16,19) Týmito kľúčmi sú Kristove slová – celé Písmo. Vo zvláštnom zmysle je to „kľúč poznania“ (143) ako vojsť do kráľovstva. (Luk 11,52) Ježišove slová sú duch a život pre všetkých, čo ich prijímajú. (Ján 6,63) Prinášajú večný život. (Ján 6,68) 6

Keď cirkev zvestuje pravdy Písma, tieto spásonosné kľúče majú moc zväzovať, uvoľňovať, otvárať i zatvárať nebo, pretože oboznamujú so zásadami, na základe ktorých sú ľudia prijatí alebo odmietnutí, spasení alebo zahynú. Cirkev zvestovaním evanjelia šíri „vôňu života“ alebo „vôňu smrti“. (2 Kor 2,16)

Ježiš vedel, aké dôležité je žiť „každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“. (Mat 4,4) Len takto môže cirkev splniť Ježišov príkaz: učiť všetky národy „zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal“. (Mat 28,20)

d) Sviatostné ustanovenia. Cirkev ako Boží nástroj prisluhuje tieto sviatostné úkony: krst, ako obrad vstupu do cirkvi, (Pozri 14. kapitolu tejto knihy.) umývanie nôh a Večeru Pánovu. (Pozri 15. kapitolu tejto knihy.)

e) Svetošíre hlásanie evanjelia. Cirkev bola organizovaná pre misijnú službu: má splniť poslanie, v ktorom sklamal Izrael. Kristov život svedčí o tom, že tou najväčšou službou, ktorú cirkev môže svetu poskytnúť, je bezvýhradné odovzdanie sa záverečnému zvestovaniu evanjelia „na svedectvo všetkým národom“, (Mat 24,14) a to v moci krstu Duchom Svätým.

V tomto poslaní je zahrnuté zvestovanie posolstva o príprave na Kristov druhý príchod. Toto posolstvo je určené samotnej cirkvi (1 Kor 1,7.8; 2 Pet 3,14; Zj 3,14-22; 14,5) i ostatným ľuďom. (Zj 14,6-12; 18,4)

Systém cirkevnej správy
Správa cirkvi po Ježišovom nanebovstúpení pripadla apoštolom. Ich prvým organizačným činom po porade s ostatnými veriacimi bolo zvolenie náhradného apoštola namiesto Judáša. (Sk 1,15-26)

Apoštoli si uvedomovali, že rozmach cirkvi im nedovoľuje hlásať evanjelium a súčasne sa starať o každodenné záležitosti cirkvi. Vybrali si teda siedmich mužov a zverili im starosť o praktické potreby cirkvi. Aj keď cirkev rozlišovala medzi „službou slova“ a „obsluhou pri stoloch“, (Sk 6,1-4) nijako sa nesnažila oddeľovať duchovných od laikov v misijnom poslaní cirkvi. Napokon, dvaja zo siedmich, Štefan a Filip, boli známi ako ľudia spôsobilí kázať a evanjelizovať. (Sk 7-8)

Rozmach cirkvi v Ázii a v Európe si vyžadoval ďalší organizačný krok. Po založení viacerých nových zborov boli v „cirkevných zboroch“ v záujme zabezpečenia organizačnej správy ustanovení starší. (Sk 14,23)

V prípade väčších sporov smeli jednotlivé strany predložiť svoje stanoviská rade apoštolov a starších, ktorí zastupovali celú cirkev. Rozhodnutia tejto rady boli záväzné pre všetky strany a pokladali sa za Boží hlas. (Sk 15,1-29) Uvedená udalosť ukazuje, že keď ide o spornú záležitosť celej cirkvi, treba ju autoritatívne a uvážlivo riešiť na oveľa vyššej úrovni než je (144) miestny cirkevný zbor. V tomto prípade rozhodnutie rady bolo výsledkom zhody predstaviteľov všetkých zainteresovaných strán. (Sk 15,22.25)

Z Novej zmluvy jasne vyplýva, že v prípade potreby Boh usmerňoval tých, čo viedli jeho dielo. Pod jeho vedením a po porade s cirkvou vedúci predstavitelia utvorili cirkevnú správu, ktorá v prípade, že sa zohľadní, aj dnes môže ochrániť cirkev pred odpadnutím a umožní jej splniť veľké poslanie.

Biblické zásady cirkevnej správy

1. Hlavou cirkvi je Kristus. Kristus je hlavou cirkvi predovšetkým na základe svojho prostredníckeho diela. Svojím víťazstvom nad satanom na kríži dostal „všetku moc na nebi a na zemi“. (Mat 28,18) Boh mu „poddal všetko pod nohy a urobil ho hlavou nad všetkými v cirkvi“. (Ef 1,22; pozri Fil 2,10.11) On je teda „Pánom pánov a Kráľom kráľov“. (Zj 17,14)

Kristus je hlavou cirkvi aj preto, lebo cirkev je jeho telo. (Ef 1,23; Kol 1,18) Veriaci sú „údmi jeho tela“. (Ef 5,30) Musia mať s ním úzke spojenie, pretože ním je cirkev „vyživovaná a pospájaná väzbami a spojivami“. (Kol 2,19)

2. Kristus je zdrojom autority v cirkvi. Kristus prejavuje svoju moc:

a) v ustanovení kresťanskej cirkvi, (Mat 16,18)

b) v ustanovení sviatostných úkonov, ktoré cirkev musí prisluhovať, (Mat 26,26-30; 28,19.20; 1 Kor 11,23-29; Ján 13,1-17)

c) autoritou, ktorú cirkvi prepožičiava, aby mohla konať v jeho mene, (Mat 16,19; 18,15-18; Ján 20,21-23)

d) zoslaním Ducha Svätého, ktorý vedie svoju cirkev jeho autoritou, (Ján 15,26; 16,13-15)

e) udelením zvláštnych darov cirkvi, aby v nej mohli pôsobiť apoštoli, proroci, evanjelisti, kazatelia, učitelia a pripravovať členov na službu a vzdelávať „Kristovo telo“ dotiaľ, kým všetci nedospejú k jednote viery a nedosiahnu „Kristovu plnosť“. (Ef 4,7-13)

3. Kristova autorita v Písme. Aj keď cirkev vedie Duch Svätý v zastúpení Krista, Božie slovo je jediným kritériom pôsobenia cirkvi. Všetci členovia majú poslúchať toto Slovo, pretože je to zákon v absolútnom zmysle. Všetky ľudské tradície, zvyky a kultúrne dianie podlieha autorite Písma. (2 Tim 3,15-17)

4. Kristova autorita a úrady v cirkvi. Kristus uplatňuje svoju autoritu prostredníctvom svojej cirkvi a jej zvlášť ustanovených služobníkov, ale nikdy neprenáša na nich svoju moc. Nikto nemá autoritu, ktorá by bola nezávislá od Krista a jeho slova.

Miestne zbory adventistov s. d. si volia svojich predstaviteľov. Aj keď ide o zástupcov veriacich, ich autorita pochádza od Krista. Ich voľba len potvrdzuje povolanie, ktoré dostali od Krista. Prvoradou povinnosťou zvolených predstaviteľov je dbať o to, aby sa všetko dialo podľa biblických pokynov (145) v bohoslužbe, učení, disciplíne a v zvestovaní evanjelia. Keďže cirkev je Kristovým telom, predstavitelia sa majú spolu radiť, ako sa rozhodovať a konať.

Novozmluvní predstavitelia cirkvi. Nová zmluva sa zmieňuje o dvojakých predstaviteľoch – starších a diakonoch. Dôležitosť týchto úradov zvýrazňujú vysoké morálne a duchovné požiadavky na tých, ktorí ich chcú zastávať. Cirkev uznáva posvätnosť povolania na vedúce postavenie ordinačným úkonom – „kladením rúk“ na hlavu povolávaného. (Sk 6,6; 13,2.3; 1 Tim 4,14; 5,22)

1. Starší.

a) Čo znamená starší? „Starší“ (gr. presbyteros) alebo „biskupi“ (gr. episkopo s) boli najdôležitejšími predstaviteľmi cirkevného zboru. Výraz „starší“ znamená vekom staršieho kresťana, ktorý sa správa dôstojne a požíva úctu. Postavením sa podobá predstavenému alebo dozorcovi synagógy. Výraz „biskup“ znamená „predstavený“. Pavel zamieňa tieto výrazy, pričom medzi starších a predstavených alebo biskupov dal znamienko rovnosti. (Sk 20,17.28; Tít 1,5.7)

Uvedení predstavitelia dohliadali na mladé cirkevné zbory. Výraz „starší“ znamenal stav alebo hodnosť úradu, kým názov „biskup“ znamenal povinnosť alebo zodpovednosť úradu – „dozorca“. 7 Keďže aj apoštoli sa nazývali staršími, (1 Pet 5,1; 2 Ján 1,1; 3 Ján 1) zdá sa, že boli miestni starší a putovní, t.j. oblastní starší. Jedni i druhí však pôsobili v zboroch ako duchovní pastieri.

b) Predpoklady. O požadovaných predpokladoch Pavel píše, že starší musí byť „bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla.“ (1 Tim 3,1-7; pozri Tít 1,5-9)

Kandidát mal pred uvedením do úradu preukázať schopnosť viesť vlastnú domácnosť. „Pri navrhovaní niekoho do úradu treba uvažovať aj o členoch jeho rodiny. Podriaďujú sa? Vie muž viesť svoju domácnosť príkladne? Aké povahové vlastnosti majú jeho deti? Budú robiť česť vplyvu svojho otca? Ak sa nespráva taktne, rozvážne ani zbožne doma, pri spravovaní vlastnej rodiny, potom s istotou možno usúdiť, že rovnako neposvätené správanie sa prejaví aj v jeho úrade.“ 8 Ak je uchádzač ženatý, mal by svoje schopnosti vedúceho prejaviť vo svojej domácnosti, skôr než mu cirkevný zbor zverí spravovanie „Božej domácnosti“. (1 Tim 3,15) (146)

Vzhľadom na dôležitosť tohto úradu Pavel napomínal: „Na nikoho prenáhlene nevkladaj ruky.“ (1 Tim 5,22)

c) Zodpovednosť a autorita staršieho. Starší je predovšetkým a nadovšetko duchovným vodcom. Je vyvolený, „aby pásol cirkev Božiu“. (Sk 20,28) Jeho povinnosťou je ujímať sa slabých členov, (Sk 20,35) napomínať blúdiacich, (1 Tes 5,12) dbať na učenie, aby nenastalo rozdelenie. (Sk 20,29-31) Starší musia byť vzorom kresťanského životného štýlu (Žid 13,7; 1 Pet 5,3) a príkladom štedrosti. (Sk 20,35)

d) Postoj voči starším. Výsledok spravovania cirkvi veľkou mierou závisí od vernosti členov. Pavel povzbudzuje veriacich, aby rešpektovali svojich predstaviteľov a „nadovšetko ich milovali pre ich prácu“. (1 Tes 5,13) „Starších, ktorí boli dobrými predstavenými, najmä tých, čo sa unúvajú v kázaní a vyučovaní, treba považovať za hodných dvojitej cti.“ (1 Tim 5,17)

Písmo jasne hovorí o potrebe ohľaduplnosti voči vedeniu cirkvi: „Poslúchajte si vodcov a buďte im povoľní, veď oni bdejú nad vašimi dušami ako takí, ktorí budú účtovať z toho.“ (Žid 13,17; pozri 1 Pet 5,5) Ak členovia predstaviteľom cirkvi Bohom im zverené bremeno zodpovedností sťažujú, jedni i druhí zožnú zármutok a pripravia sa o radosť z Božieho požehnania.

Veriaci si majú všímať kresťanský spôsob života svojich predstaviteľov. „Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania, a napodobňujte ich vieru.“ (Žid 13,7) Nemajú prijímať nijaké ohováranie. Pavel varoval: „Proti staršiemu neprijímaj žalobu, vyjmúc, keby svedčili proti nemu dvaja alebo traja svedkovia.“ (1 Tim 5,19)

2. Diakoni a diakonky. Slovo „diakon“ (gr. diakono s) znamená „sluha“ alebo „pomocník“. Diakonský úrad bol zriadený nato, aby sa apoštoli mohli úplne venovať „modlitbám a službe slova“. (Sk 6,4) Aj keď sa diakoni mali starať o časné záležitosti cirkvi, mali byť zapojení do evanjelizačnej práce. (Sk 6,8; 8,5-13.26-40)

S diakonkou (alebo diakonisou) sa stretávame v Liste Rimanom 16,1. 9 Niektorí prekladajú tento výraz slovom „služobníčka“. „Toto slovo a jeho použitie v uvedenom texte naznačuje, že úrad diakonky bol v čase, keď Pavel písal svoj list do Ríma, už v cirkvi ustanovený.“ 10

Podobne ako starších, aj diakonov si cirkev volí na základe morálnych a duchovných predpokladov. (1 Tim 3,8-13)

Disciplína v cirkvi. Kristus dal cirkvi autoritu, aby členov viedla k sebaovládaniu a k poriadku, a uviedol pre ňu aj patričné zásady. Očakáva, že cirkev ich uplatní, kedykoľvek bude treba zachovať dobré meno stavu „svätého kňazstva“ a „svätého národa“. (Mat 18,15-18; 1 Pet 2,5.9) Cirkev sa však musí pokúsiť viesť svojich členov k náprave ich konania. Kristus chváli efezský cirkevný zbor, že „nemôže (147) zniesť zlých“, (Zj 2,2) no karhá zbory v Pergame a v Tyatire, kde sa tolerovali bludy a nemravnosť. (Zj 2,14.15.20) Povšimnime si nasledujúcu biblickú radu o disciplíne:

1. Postup v prípade neverejného prestúpenia. Ak jeden člen ublíži druhému, (Mat 18,15-17) Kristus radí, aby poškodený šiel k tomu, kto mu ublížil – k zablúdilej ovci – a presvedčil ho, že má zmeniť svoje správanie. V prípade neúspechu má sa o to pokúsiť znova v sprievode jedného či dvoch nezaujatých svedkov. Ak aj táto snaha zlyhá, záležitosť má predložiť celému zboru.

Ak poblúdilý člen odmietne rozvážnu úvahu a autoritu Kristovej cirkvi, sám sa vylučuje zo spoločenstva. Cirkev vylúčením previnilca len potvrdzuje jeho alebo jej stav. Ak cirkev pod vedením Ducha Svätého pozorne sledovala biblickú radu, jej rozhodnutia sú uznané aj v nebi. Kristus povedal: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mat 18,18)

2. Postup pri posudzovaní verejných previnení. Aj keď „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“, (Rim 3,23) nápadné priestupky a odbojné správanie, ktoré na cirkev vrhajú pohanu, treba bezodkladne riešiť vylúčením priestupníka.

Vylúčenie odstraňuje zlo – ktoré by inak mohlo pôsobiť ako kvas – a súčasne očisťuje cirkev a priestupníkovi môže byť aj liečivým prostriedkom. Len čo sa Pavel dozvedel o nemravnostiach v korintskom zbore, nabádal k okamžitému činu. Povedal: „Toho, čo to urobil, treba v mene nášho Pána Ježiša, keď sa zhromaždíme, vy a môj duch, s mocou nášho Pána Ježiša, vydať satanovi na záhubu tela, aby sa duch zachránil v Pánov deň... Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom.“ (1 Kor 5,4.5.7) Ďalej radil, aby sa veriaci „nestýkali s nikým, kto sa volá bratom a je smilník, chamtivec, modloslužobník, utŕhač, opilec alebo lupič, s takým ani nejedzte... vylúčte zlého spomedzi seba“. (1 Kor 5,11.13)

3. Postup v prípade rozvratníkov. Členovi, ktorý vyvoláva „rozbroje a pohoršenia“, (Rim 16,17) „ktorý žije neporiadne“ a odmieta poslúchnuť biblickú radu, sa treba vyhnúť, aby „sa zahanbil“ za svoje správanie. Pavel hovorí: „No za nepriateľa ho nepovažujte, ale napomínajte ho ako brata.“ (2 Tes 3,6.14.15) Ak „rozvratník“ odmietne poslúchnuť „druhé napomenutie“ cirkvi, treba sa mu vyhnúť, pretože „takýto je prevrátený, hreší a odsudzuje sám seba“. (Tít 3,10.11)

4. Opätovné prijatie priestupníkov. Členovia cirkvi by nemali opovrhovať tými, ktorí boli vylúčení. Nemali by ich obchádzať či zanedbávať. Skôr by sa mali snažiť obnoviť ich spojenie s Kristom cestou pokánia a znovuzrodenia. Vylúčení jednotlivci sa môžu vrátiť do spoločenstva cirkvi, keď prejavia úprimné pokánie. (2 Kor 2,6-10) (148)

Božia moc, sláva a milosť sa zvláštnym spôsobom prejavujú práve návratom hriešnikov do cirkvi. Boh chce vyslobodiť otrokov hriechu, previesť ich z kráľovstva temnosti do kráľovstva svetla. Božia cirkev, divadlo vesmíru, zjavuje moc Kristovej zmiernej obete v živote mužov a žien.

Kristus dnes prostredníctvom svojej cirkvi pozýva všetkých do svojej rodiny. Vraví: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ (Zj 3,20) (149)