Orbitálna stanica MIR

Orbitálna stanica MIR
RUSKÁ ORBITÁLNA STANlCA MIR
Stanica Mir je jedinou orbitálnou stanicou gravitujúcou okolo našej planéty a je jediným
vedeckým laboratóriom na svete. Laboratórium v bezváhovom stave slúži pre základný
výskum, ale je tiež úžasnou platformou na pozorovanie Zeme a vesmíru.
Hlavný blok stanice bol vynesený na obežnú dráhu 19. februára 1986 nosnou raketou
Proton. Od roku 1986 sa stanica rozrástla pridanfm doplriujúcich modulov a teraz tvorf
vesmirny komplex vážiaci približne 130 ton.
Postupne sa stala medzinárodnou stanicou, takže Mir prijala na svoju palubu
kozmonautov, ktorí prišli z celého sveta, aby uskutocnili svoje pokusy. V rámci
francúzsko-ruskej spolupráce, francúzski astronauti v priebehu postupných misií
pobývali na palube ruskej stanici celkom viac ako tri týždne. Teraz sa svetové vesmírne
spolocenstvo pripravuje na pobyt v budúcej medzinárodnej vesmírnej stanici, ktorej
uvedenie do chodu sa pripravuje na zaóiatok rokov 2000...
V priebehu desiatky rokov spationauti skúmali vesmír iba pomocou malých
nepohodlných telies, v ktorých bola možná jedine poloha shrbená alebo ležiaca.
Urýchlene sa presadila myšlienka vytvorit väcšiu štruktúru, schopnú poskytnút lepšie
podmienky pre pobyt a prácu, co umožnilo potom realizáciu zaujimavých vedeckých
experimentov.
V rokoch 1971-1982 ZSSR satelizovalo a využilo sedem staníc Saljut, ktoré sú dnes už
vóetky znicené. Stanica Mir predstavuje teda ôsme orbitálne laboratórium. Vyslaná bola
síce bez posádky, ale vytvorená bola pre prítomnost ludí. V priebehu jedenástich rokov
svojej služby, bola casto obývaná, ked prijala mnohé medzinárodné posádky pre
plnenie krátkodobých a strednodobých úloh. Okolo 15 ruských kozmonautov
absolvovalo v nej dlhodobé pobyty. Rekord v tomto smere drží ruský lekár Valerij
Poliakov, ktorý v rokoch 1994-1995 prežil na palube stanice Mir 467 dní a spojením
oboch svojich doterajších letov pobudol vo vesmíre celkom 707 dní.
V rámci pripravy budúcich operácií pre zostavenie a využitie medzinárodnej orbitálnej
stanice sa v rokoch 1995-1997 uskutocnilo osem spolocných americko-ruských misií.
Tieto uskutocnili vo vesmíre stretnutia medzi americkými raketoplánmi a stanicou Mir
(prvé spojenie amerického raketoplánu Atlantis sa uskutocnilo 29. júna 1995).
Hlavný blok stanice
Ústredný modul stanice Mir, ktorý je novej generácie pôsobí silným dojmom; cylinder
dlhý 13 m, jeho priemer dosahuje až 4,2 m a váha je 20,4 ton.
Je velitelským stanovištom i miestom pobytu, má zlepšené vnútorné vybavenie, ale
predovšetkým má na svojej vonkajšej strane šest miest na pripojenie dalších telies
(jedno vzadu a pät dalších vpredu).
Ústredným elementom stanice je pracovné oddelenie dlhé 7,6 m, ktoré tiež ponúka
obyvacie miesto okolo 100 m2. V strede je velká miestnost, ktorá slúži zároven na
riadenie letu stanice, na prácu (realizácia vedeckých experimentov), na kulinársku
prípravu a na športový tréning.
Pre ulahcenie orientácie spationautov, ktorých bezváhový stav zbavuje všetkých
záchytných bodov, bola podlaha potiahnutá tmavozelenou krytinou, steny majú
bledozelenú farbu a strop je biely s fosforeskujúcimi svietelkami. Trinást priezorov sa
používa na vizuálne pozorovanie, alebo na umiestnenie vedeckých prfstrojov. Vnútorná
teplota sa udrtuje medzi 18 až 28 °C a vlhkost vzduchu medzi 30 až 70 %. Vzduch na
dýchanie má rovnaké zloženie a tlak ako na Zemi. Hlavný blok je tiež vybavený
chladnickou, zásobami potravín a pitnej vody, malým umývadlom, sprchou a toaletami
(WC). Dve individuálne kabiny sú urbené pre hlavnú posádku. Má priezor, malý
pracovný stolfk a sklápacie sedadlo, ako aj spací vak, ktorý je pozdlž bocnej steny.
Doplnkové moduly pripojené k stanici
Od roku 1986 sa stanica Mir zväcšila pripojením viacerých doplnkových modulov, ktoré
sa postupne pridávali spôsobom mechanickej skladacky. Tento celok, ktorý Rusi
nazývajú "orbitálnym vlakom", je dlhý viac ako 40 m a váži približne 130 ton.
Kvant 1 (1987), o váhe 11 ton a dlžke 5,80 m zvýšil velkost stanice. Vybavený
teleskopom je to laboratórium urcené na výskum v oblasti astofyziky pre sledovanie
javov v atmosfére a v priestore. Kvant 1 je tiež vybavený biotechnologickým
laboratóriom (špecializované vo výskume antivírov).
Kvant 2 (1989), 19,6 tonový modul, pridal stanici další rôznorodý obsah: vodu, zásoby
kyslíku, sprchy, vybavenie pre umývanie, ako aj prístup do vesmírneho priestoru pre
výstupy mimo lod (EVA). Rozdelený do troch pretlakových oddelení (kupé), je tiež
vybavené špecializovaným laboratóriom v biologickom výskume. Kvant 2 je tieš
vybavený pre dodávanie údajov pozorovania Zeme.
Kristall (1990) o váhe 19,6 ton a dlžke 11,9 m je pripojený rok po tom na strane oproti
Kvant 2. Je vybavený dvoma zmontovatePnými solárnymi panelmi a vezie vedecké
prístroje. Kristall umožnuje vo vesmfrnom prostredí vyvinút biologické produkty a
materiály.
Spektr (1995) o váhe 19,6 ton a dlžke okolo 12 m je pripojená k stanici na miesto
modulu Kristall (bol umiestnený naproti objektu Priroda). Vdaka svojim solárnym
panelom o velkosti 35 m2, tento modul obhospodaruje najviac elektriny (7000 wattov).
Aj on je vybavený vedeckými prístrojmi, z ktorých vyše 800 kg predstavuje materiál
americký.
Jeho prvoradým cielom je pozorovanie Zeme a osobitne výskum prírodných zdrojov,
atmosféry a lúcov X a gama. Po zrážke s vesmfrnou lod'ou Progress, 25. júna 1997, na
Spectre boli poškodené slnecné panely, cím došlo na stanici k výraznej strate elektriny.
Spojený s modulom Kristall, americký raketoplán Atlantis vypustil v roku 1995
protilahlý modul. Je urcený pre spojenie amerických vesmírnych raketoplánov so
stanicou Mir.
Priroda (1996) je posledným modulom pripojeným k stanici Mir. Spojený 26. apríla
1996 posilnil zo stanice pozorovaciu schopnost Zeme. Urcený pre otázky ekologické a
životného prostredia, umožnuje urcit vplyvy na velké priemyselné oblasti, skúmat
koncentráciu ozónu, teplotu oceánov ako aj mraky.
Stanica Mir
Vyslanie hlavného bloku: 19. február 1986
Obežná dráha: medzi 380 - 410 km
Sklon: 51,60° voci rovniku
Doplnujúce moduly:
1987: Kvant 1
1989: Kvant 2
1990: Kristall
1995: Spektr
1996: Priroda
Celková váha: 130 ton
Celková dlžka 40 m
Užitocný objem: 400 m3
Vesmírne lode zabezpecujúce styk medzi stanicou a Zemou
Autonómia stanice Mir je relatívne obmedzená a jej vytaženie si vyžaduje pravidelné
zásobovanie. Preto je pripravená prijímat viacero typov vesmírnych lodí:
- Pilotované lode Sojuz urcené na prepravu spationautov (obmedzené na tri osoby) a
trochu materiálu medzi Zemou a stanicou (a tak isto v opacnom smere). Sú zhotovené
tak, aby boli schopné zabezpecit samostatný let pocas piatich dní (sú potrebné dva dni
pre vykonanie cesty Zem - Mir) a môžu ostat spojené so stanicou až 180 dní. Sojuz s
celkovou váhou 7 ton a objemom 10 m3, má tri pretlakové oddelenia: jedno je urcené
pre prístroje, druhým je modul pre obývanie a tretí je trojtonový zostupný modul. Lode
Sojuz sú tiež urcené pre záchranu spationautov, ktorí by museli opustit svoju kabínu.
- Lode Progres sú schopné dosiahnut vesmírnu stanicu a v automatickom režime sa s
nou spojit. Sú využívané pre zásobovanie potravinami a vodou. Prepravujú vedecké
pristroje, ale tiež každých šest až osem týždnov aj poštu pre kozmonautov a ich
osobné veci. A tiež prostredníctvom týchto lodí sa dopravuje palivo ergol urcené k
tomu, aby motory stanice mohli opät vysunut stanice vyššie, pretože tieto pod vplyvom
atmosferického trenia sa približujú k zemi.
(definícia: ergol je palivo používané pre motory štartovacích rakiet, družíc a stanice
Mir. Všetky vesmírne štartovacie rakety sú založené na chemickom pohone.
Vytvorené plyny sú výsledkom spalovania tekutej alebo tuhej substancie pomenovanej
ergol).
- Americké raketoplány (od roku 1995).
Experimenty uskutocnené na palube stanice
Stanica Mir predstavuje výnimocné výskumné laboratórium, ktoré je zbavené zemskej
prítažlivosti. Takže casti systému pohybujúceho sa volným pádom sa nachádza v
situácii mikroprítažlivosti (micropesanteur).
(definícia: mikroprítažlivost je originálnou charakteristikou v prostredí vesmírnej lode
na obežnej dráhe, ktorá na zemi je neopakovatelná. Prejavuje sa stratou javov,
obvyklých pre bezváhový stav).
Stovky experimentov uskutocnených na palube Mir boli zamerané hlavne na
astronómiu, astrofyziku, pozorovanie Zeme, geofyziku, medicínu, biológiu, botaniku a
na vedu o materiáloch.
Francúzska úcast'
Od roku 1982, ked sa Francúzsko zúcastnilo na prvom obývanom lete na Sojuz-7,
rozvíja svoj originálny program vedeckých a technologických misií. Prvý francúzsky
vesmírny let na palube stanice Mir sa uskutocnil v rámci misie Aragatz. V jeho priebehu
Jean-Loup Chrétien uskutocnil výstup do volného priestoru, ktorý trval 5 hodín 56
minút.
V júli 1989 Francúzsko podpísalo so ZSSR dlhodobú dohodu z oblasti obývaných
vesmírnych letov. Prvý let tejto série pokrstený Antarés sa uskutodnil od 27. júla do
10. augusta 1992. V júli sa uskutocnil podpis memoranda, na základe ktorého sa Rusko
a Francúzsko dohodlo uskutocnit do roku 2000 štyri obývané lety. Misia Altair sa
uskutocnila v júli 1993 s rovnakým užitocným zatažením ako v misii Antarés a
obohatená o dve nové experimenty. V roku 1996 Claudie André-Deshaysová, lekárka
výskumnícka sa stala prvou Francúzskou, ktorá letela do vesmíru pocas 16 dnovej
misie. V roku 1998 v misii Pégase ju nasledoval Léopold Eyharts. Perséus bude
poslednou misiou, ktorú spationaut CNES uskutocní na palube stanice MIR.
MISIE CNES NA PALUBE MIR
Aragatz
26. 11. - 21. 12. 1988
letel: Jean-Loup Chrétien
náhradník: Michel Tognini Altair
1. - 22. 7. 1993
letel: Jean-Pierre Haigneré
náhradnícka: Claudie André-Deshaysová
Clánok:
Trosky Miru zmizli vo vodách Tichého oceánu 23.3.2001
zdroj: TASR Veda a technika
Ruská orbitálna stanica Mir dnes ráno prestala existovat. Zvyšky 140-tonového
komplexu, ktoré v atmosfére nezhoreli, dopadli približne o 07.00 h SEC východne od
Nového Zélandu. Od pôvodne stanovenej trajektórie sa Mir odklonil na juhozápad asi o
1500 kilometrov. Posledný manéver spomalenia stanice Mir neprebehol úplne podla
predstáv ruského riadiaceho strediska. Posledné z troch brzdení malo trvat 20 minút,
ale skôr, ako riadiace stredisko motory pomocnej nákladnej lode Progress vyplo, bolo
spojenie s klesajúcim Mirom prerušené.
V tejto súvislosti experti 30 minút pred ocakávaným dopadom zvyškov stanice
východne od Nového Zélandu nevylúcili, že dlhšia cinnost motorov spôsobí malú zmenu
trajektórie a nevelký odklon od predpokladaného miesta dopadu. V ruskom Stredisku
riadenia vesmírnych letov v Korolove pri Moskve posledné minúty stanice Mir na obrích
mapách a obrazovkách sledovali desiatky expertov, diplomati akreditovaní v Ruskej
federácii, desiatky televíznych štábov a stovky novinárov z celého sveta. Horiaci MIR v
atmosfére
Clánok:
Zmutované baktérie z Miru predstavujú novú hrozbu 6.3.2001
zdroj: TASR Veda a technika
Moskva - Obrovské kusy trosiek ruskej orbitálnej stanice Mir padajúce z vesmíru do
svojho hrobu na dne Tichého oceánu nepredstavujú až také nebezpecenstvo. Skutocne
vážnou hrozbou sú zmutované huby, varovali dnes vedci. Podla slov Jurija Karaša,
experta z ruského vesmírneho programu, existuje možnost, že mikroorganizmy, ktoré
strávili najmenej 15 rokov v izolácii na palube Miru a zmutovali, by mohli predstavovat
skutocné nebezpecenstvo - ak by prežili pád zemskou atmosférou. "Nechcem nic
zvelicovat, ale toto by mohol byt problém," povedal Karaš na tlacovej konferencii.
Karaš sám podstúpil výcvik kozmonauta a pracuje ako poradca pre medziplanetárne
priestory. Jeho dnes zverejnené závery sú založené na výskume ruského Inštitútu pre
medicínske a biologické problémy. Vedci sa obávajú, že tieto huby by mohli byt
extrémne zhubné, najmä ak by sa zmiešali s pozemskými druhmi, ktoré napádajú
kovy, sklo a plasty. Predstavitelia západných zdravotníckych organizácií už predtým
vyjadrili obavy z mikroorganizmov, ktoré by sa mohli dostat na Zem. Ruskí
mikrobiológovia objavili na Mire prvý z agresívnych druhov húb obývajúcich túto
vesmírnu stanicu pred 13 rokmi. Ruskí predstavitelia prikladajú tejto hrozbe len malú
váhu a to aj napriek tomu, že návštevníci orbitálnej stanice na nej objavili obrovské
množstvo rôznych druhov húb - ukrývajú sa za kontrolnými panelmi, v klimatizácii a na
rôznych iných miestach. Sú velmi deštruktívne: produkujú kyselinu octovú spôsobujúcu
koróziu a do vzduchu vylucujú toxíny.