Odinizmus alebo Asátru - Svet germánskych bohov

Odinizmus alebo Asátru - Svet germánskych bohov
Odinizmus alebo Ásatrú, je viera velmi stará, vznikla v rodovej germánskej spolocnosti,
v rokoch 1200 – 800 pred naším letopoctom, na území severnej a strednej Európy od
pobrežia Severného mora a Baltu až k severnému výbežku nemeckého stredohoria a k
ústiu Visly. Ásatrú(Odinizmus) zahrna devät cností:
1. Sila je lepšia ako slabost: Nech len si ostatní ostanú vo svojej bezmocnosti a
zranitelnosti. My sa za svoju silu nehanbíme. Odmietame kulty antihrdinov, bohovia,
ktorých vyznávame nie sú pre slabých.
2. Odvaha je lepšia ako zbabelost: Odvážnym prístupom k životnému zápasu neustále
zväcšujeme svoje schopnosti. Bez odvahy nemožno nicoho iného dosiahnut.
3. Radost je lepšia ako zbabelost: Radšej sa radujme z našej skromnosti, než aby sme
sa hanbili za to, kto sme. Nepravá vina – pre našu vieru, silu alebo velkost – nás
zotrocovala už dost dlho!
4. Cest je lepšia ako hanba: To, co robíme, musíme robit úprimne a naozaj a musíme
jednat vždy skôr zo vznešenosti ako z nízkosti. Naše vnútorné hodnoty sú v našich
srdciach ako vysoko zdvihnuté vlajky.
5, Sloboda je lepšia ako otroctvo: Nemáme žiadnych pánov! Tí, ktorí by nás chceli z
akéhokolvek dôvodu zotrocit, sú našimi nepriatelmi. Totalitné mravcie hniezda sú
opakom našich predstáv slobodných silných vetrov severských zemí.
6, Priatelstvo je lepšie ako odcudzenie: Je nám cudzia izolácia a osamelost moderného
života. Ani ju neuznávame ako nutné zlo. Vyzývame náš lud k návratu k rodinným a
priatelským zväzkom, ku klanu, kmenu, rodine.
7, Realizmus je lepší ako viera v dogmu: Slepá viera nemá v Ásatrú miesto. Naši
predkovia mohli byt úžasne mystickí, ale zároven boli až kruto praktickí. Žiadne pecené
holuby priamo do úst, musíme jednat v tomto svete a nie len ticho cakat na ten další.
8, Sila a prudkost je lepšia ako odovzdanost: Trúfnime si byt všetkým tým, cím
môžeme byt! /podstúpme riziká a okúsme bohatstvá života, pasivita je pre ovce.
Odmietame byt v živote obycajnými divákmi.
9, Viera v predkov je lepšia ako univerzalizmus: Ásatrú nie je pre každého. Je
výtvorom ducha severoeurópskeho ludu a svojou povahou najlepšie vyhovuje našim
potrebám.
Pramenov, z ktorých by bolo možné cerpat poznatky o germánskej mytológii a teda aj
o Ásatrú, existuje velmi málo. Predovšetkým sú to písomné pamiatky, ojedinele tiež
archeologické vykopávky. Za najstarší zdroj je považovaný tzv. slnecný voz z
Trundholmu.
Velmi skromné sú literárne pamiatky z pohanskej doby, pretože epocha písomnej
kultúry zacína u germánskych kmenov až s prijatím krestanstva. Významným
predkrestanským pramenom pohanskej germánskej mytológie sú runové nápisy, ktoré
informujú o dobe po 1. storocí po Kr. Informácie o germánskej mytológii a teda aj o
Ásatrú nachádzame nielen v dielach antických autorov ako sú Tacitus a Caesar, ale aj v
spisoch ranno – krestanskej doby, napríklad u: Fredegara, Diacona ci Widukinda.
Skromné, ale obsahovo velmi cenné germánske literárne pamiatky, obsahujúce staré
hrdinské povesti a piesne o bohoch, ktoré boli zaznamenané na pociatku christianizácii
západnej a strednej Európy je hlavne anglosaský epos Beowulf, najstaršia väcšia
dochovaná epická básen germánskeho obdobia, ktorá slúžila ako vzor pre skladby
ospevujúce germánskych hrdinov. K nesporne najvýznamnejším pramenom
germánskej mytológie a teda aj Ásatrú patria dve diela staroseverské literatúry,
zhodne nazývané Edda, pre rozlíšenie nazývané Staršia a Mladšia Edda. Další pramen
pre poznanie Ásatrú predstavujú rozsiahlejšie nórske a islandské prozaické príbehy
nazývané ságy. Najstaršie ságy vznikli v 12. storocí, rozkvet prežíval tento žáner
staroseverské literatúry v 13. a 14. storocí.
POCIATOK A USPORIADANIE SVETA
Ásatrú (Odinizmus) hovorí o zrodení sveta takto:
1. ZRODENIE OBROV
O dobe pred vznikom sveta a zrodením ludí sa píše vo Vedminej piesni:
„ V úsvitu vekov len Ymi vládol, nebolo mora , ani mohutných
vln, nebola zem, ani hore nebo, len pustá, bez trávy holá priepast.“
Pôvodne bolo len vákuum, prázdnota, v ktorej vznikol svet. Táto nicota sa v eddickej
kosmogonii nazýva Ginnungagap(zívajúca priepast, priepast priepastí) a zodpovedá
gréckemu pojmu chaos. Prázdny priestor medzi mal dva konce. Na severe sa nachádzal
ladový Nifheim (domov hmly, temný svet), kde vládla hmla, zima a temnota. Zo studne
Hvergelmi(kypiaci kotol) tu vytekalo dvanást ladových prúdov Élivág (Elivagar), z
ktorých vznikol prvý život. Na juhu sa rozprestieral ohnivý Múspellsheim (zánik sveta
ohnom), svet ohna, z ktorého vychádza svetlo a teplo a v ktorom vládol obor ohna Surt
(cierny).
Zo spolupôsobenia tepla a zimy vznikol svet. Jedovaté kvapky z ladových prúdov Élivág
sa zacali v žiary Múspellu topit. Tak vznikol organický život – praobor Ymi, o ktorom sa
zmienuje vyššie citovaná sloha vo Vedminej piesni. Tento praotec všetkých obrov, mal
obrovskú postavu, živil sa mliekom prakravy Audhumly, ktorá vznikla topením sa
Élivág. Obojpohlavný Ymi mohol splodit autogamiou potomkov. Ked sa obor napil a
potom spal, vyrástli pod jeho levou pažou muž a žena.
Ymiho noha splodila s druhou nohou syna. Z týchto potomkov pochádzajú obry, ktorých
svet na východe sa nazýval Jotunheim (svet obrov). Ich ríša bola oddelená od sveta
ludí riekami a železným lesom.
2. ZRODENIE BOHOV
Obrovia sú predkami bohov a existovali pred nimi; zrodenie bohov sa potom uvádza
nasledujúcim spôsobom:
Pretože nebola tráva, musela prakrava Audhumla, symbol Zemi živitelky, lízat slané
ladové kryhy. Prvý den vznikli z ladu vlasy, druhý den hlava a tretí den bolo dielo
hotové. Vysoký, silný a krásny muž dostal meno Búri(otec, sploditel) Splodil zo seba
samého syna menom Bor, ktorý si vzal Bestlu, dcéru obra Boltora (trn, neštastie);
spolu mali troch synov: Ódina, Viliho (vôla) a Véa (svätyna). Ódin bol najvýznamnejší,
Vili a Vé boli len inými formami jeho ducha. Títo traja bohovia boli prvý Ásovia.
Vyrastali ako ludia a ako oni privádzali v manželstvách s bohynami na svet svojich
potomkov. Telo a duša u nich boli v dokonalej harmónii a boli najmocnejším pokolením
bohov, ktorí síce vládli nebu a zemi, boli však obmedzení osudom, ktorý dokonale
poznali iba norny. Spociatku boli všetci germánsky bohovia oznacovaní za Ásov. Neskôr
sa tak volali prevažne bohovia vojny a vlády, bohovia vojnovej kniežacej družiny, zatial
co bohovia rolníctva patrili k inej rodine bohov, k Vanom, u nich bolo povolené
manželstvo medzi súrodencami. Ásovia žili v Ásgardu ( hrad Ásov), Vanovia bývali vo
Vanaheime, ktorého lokalizácia je nejasná.
V Ásgardu sa nachádzal chrám Gladsheim (žiarivý domov). V chráme Gladsheime sa
nachádza tiež Valhalla (sien padlých), Ódinove sídlo. V tomto sále, ktorý je vyzdobený
oštepmi a štítmi a vybavený zlatými sedadlami pre bohov a trónom pre Ódina, sa
zhromaždujú všetci hrdinovia, ktorí našli smrt na bitevnom poli. Valkýry, ktoré v
službách Odinových urcujú, kto v boji padne, vedú bojovníkov po ich smrti do Valhally,
kde každý vecer stolujú s Ódinom, jedia mäso kance Saehrímniho (morské zviera
cierne ako sadze), aby obnovili svoje sily a pijú medovinu, ktorá je získavaná z vemena
kozy Heidrún. Ódin doprevádzaný dvoma vlkmi Gerim (chtivý) a Frekim (žravý), pije
víno. Mrtvi, ktorí nezomreli na bitevnom poli, ale v dôsledku choroby alebo starobou – s
výnimkou utopených, k sebe v sieti pritahuje Rán, žena boha mora Agiho (more) –
pobývajú v Nifhele (tmavá Hel), v ríši bohyni Hel. Popisuje sa ako napoly cierna, napoly
bledá, chmúrna a krutá. Kto raz vstúpi do jej ríše, už nikdy ju neopustí.
Ríša Nifhel však nebola miestom, kde si hriešnici odpykávali trest, ako tomu bolo v
krestanskom pekle. 3. STVORENIE SVETA
„Z Ymiho mäsa je vymiesená zem a z jeho potu sú prúdy vôd;
skaly z jeho kostí a stromy z vlasov, obloha je z obrovej lebky.“
Po Ymiho smrti, potom co vytiekla krv tohoto zabitého obra, nastala potopa sveta. Vraj
sa utopili všetci obry okrem Ymiho vnuka Bergelmiho (revúci ako medved, revúci v
horách) a jeho ženy, ktorí sa zachránili na lodi. Bohovia, Búriho synovia hodili Ymiho
mrtvolu doprostred Ginnungagapu a stvorili z jeho tela svet. Z Ymiho krvi sa stalo
more, z jeho potu vznikli jazerá, z jeho mäsa zem, z kostí hory, zo zubov a rozbitých
kostí boli vytvorené skaly. Jeho lebka sa stala oblohou, z jeho vlasov vznikli stromy.
Mozog vyhodili bohovia do vzduch, a tak vznikly mraky. Z Ymiho obocia bol stvorený
Midgard. Názov znamená „sídlo uprostred“, cast medzi nebom a ríšou mrtvych,
obývanou ludmi. Midgard bol pokladaný za stred Zemi, ktorý sa niekedy zobrazoval ako
hrad. Obklopoval ho praoceán, v ktorom žil had Midgard (had sveta). Ásovia hodili hada
do praoceánu, kde vyrástol do tak neobycajnej velkosti, že podla niektorých predstáv
obopínal celú Zem. S týmto netvorom bojoval Tór, ktorý sa niekolkokrát pokúšal – ale
márne – hada zabit. Z vonka Midgardu sa rozprestieral Utgard (vonkajší svet), svet
obrov a iných netvorov.
Uvedenej lokalizácii odporovali iné kormografické modely. V jednom bol Midgard
premiestnený na západ, Utgard na východ a oba svety boli oddelené riekou a lesom.
V tretom modely je zobrazený vesmír ako strom sveta (svätý strom). Najposvätnejším
stromom Germánov bol vecne zelený strom, jasen Yggdrasil, ktorý držal pohromade
vesmír.
„Viem, jasen kde stojí, Yggdrasil menom, vysoký strom,
zarosený vlhko, stále zelený, nad Urdinou studnou,
odtial vlaha v údolí padá.“
Korene tohoto stromu spájali Midgard, Utgard a Niflheim. V Nifheimu, ktorý existoval
už pred stvorením sveta, vládne bohyna mrtvych Hel. Panuje tu vecná noc; zo studni
Hvergelmi vyteká dvanást riek. Pod jedným korenom, siahajúcim až do neba k Ásom,
sa nachádza Urdina studna (alebo studna osudu). U tohoto pramena, kde konajú
bohovia svoje porady, je tiež ich súdna sien. Stretávajú sa v sále, v ktorej bývajú tri
norny, ktoré urcujú osudy ludí a bohov. Druhý koren vedie k obrom, tam, kde bol
predtým Ginnungagap. Tak isto pod týmto korenom je studna – pramen múdrosti. Jej
strážcom je radca Ásov, obor Mími. Tretí koren stromu siaha do Nifheimu ku studni
Hvergelmi. Ohrýza ho drak Nidhogg (bijúci, naplnený nenávistou), symbol zla, ktorý
stromu škodí.
Nemôže však stromu vziat jeho silu, pretože tri norny ho neustále kropia vodou.
Koruna stromu siaha až do Ásgardu, do siene Valhally. Na vrcholku stromu sedí orol
neznámeho mena, ktorý pozoruje svet. Medzi jeho ocami tróni jastrab, pán pocasia.
Sprostredkovatelom medzi orlom a drakom je vevericka Ratatosk (hlodavý zub)
Vevericka nielen stále posiela výroky orla, ale také rozdúchava hádky. Stala sa preto
symbolom nesvornosti a nepriatelstva.
4. VZNIK HVIEZD
„Slávny druh mesiaca, slnko, z juhu kraj oblohy pravú
objalo rukou. Nepoznalo slnko
, kde sídlo jeho, hviezdy nepoznali, kde
sú ich miesta, mesiac nevedel, akú má moc.“
Bohovia rozmiestili ohnivé iskry, vyvrhnuté z Múspellsheimu, po oblohe a urcili im
obežnú dráhu. Podla niektorých germánskych predstáv boli hviezdy hlavicky
strieborných klincekov, ktoré držia po hromade nebeskú klenbu.
5. STVORENIE CLOVEKA
Prvým párom ludí na svete Ask (jasen) a Embla. Burovi synovia Ódin, Vili a Vé našli na
brehu mora dva kmene, z ktorích boli stvorení prví ludia. Ódin im vdýchol život, Vili im
prepožical rozum a schopnost pohybu a Vé im dal podobu, rec, zrak a sluch.
6. VZNIK TRPASLÍKOV
Ako poslední boli splodení trpaslíci, o ktorých pôvode existujú rôzne verzie. Asi
pochádzali z Ymiho koncatín alebo vznikli vo svaloch prvého obra v podobe cervov,
ktoré potom bohovia obdarili rozumom. Trpaslíci bývali v jaskyniach, horách a skalách
Midgardu.
ZÁNIK SVETA
Stvorený svet je predurcený k zániku, pretože nielen ludia, ale aj bohovia – lebo ani ti
niesu všemocní, sú podrobení osudu. Táto katastrofa je nevyhnutná, je jej však
pripisovaný ocistný úcinok. Carodejnica Vanov Gullveig (zlaté opojenie) hovorila Ásom
o velkom bohatstve iného rodu bohov a tím v nich prebudila chtivost po zlate; v
dôsledku toho dochádza medzi Ásmi a Vanmi k prvej vojne. Zlocin Ásov, ktorí nechali
Gullveig dokonca trikrát upálit, svedcí o ich mravnom úpadku. Obe strany síce uzavrú
vecný mier, ich rody sú uznané za rovnoprávne, ale ich zánik je nevyhnutný. Osud
bohov sa naplní, a preto sa pre germánsku apokalypsu používa staroseverské slovo
ragnarok (konecný osud bohov). Ásovia vedia, že tento boj musí príst, pretože sú
podriadení osudu. V ragnaroku nejde iba o znicenie bohov. Zomrie i celá príroda, ktorá
je znicená klimatickou katastrofou. Nastane zima Fimbul (zhubná zima), zima hrôzy, v
ktorej bude panovat ladový chlad, víchor bude svištat a všade bude ležat sneh.
Tri zimy prejdú, jedna po druhej a medzi nimi žiadne leto.
„Slnko temnie, v mori zem sa topí,
do hlbín padajú horiace hviezdy.“
Vlci prehltnú slnko, nebeské telesa sa zatemnia, svet spustne. Stromy budú vyvrátené
z korenov a takisto strom sveta Yggdrasil sa otrasie:
„Starý jasen, slávny Yggdrasil, chveje
sa v korenoch, vlk putá trhá.“
Hory sa zrútia, zem sa bude otriasat a prepadne sa do oceánu, rozbúreného hadom
Midgardom. Tento netvor vystúpi z morského dna a bude bojovat proti bohom. Každý
bude bojovat s každým, všetky medziludské vztahy sa zrútia.
„Brat bude bojovat s bratom, súrodenec znicí
zväzky rodu, zle je na zemi zrádzajú všetky
ženy, nikto nikoho nechce šetrit.“
Most Bifrost medzi Midgardom a Ásgardom sa zrúti, pretože Surt, vládca obrov ohna v
Múspellsheimu, po nom pôjde so svojím vynikajúcim vojskom. Strážca mostu,
najskvelejší zo všetkých Ásov, Heimdall (ktorý osvetluje svet), ktorý stráži most zo
svojho zámku Himingjorgu (nebeský hrad), zatrúbi na roh Gjallarhort (zvuciaci roh),
aby povolal všetkých Ásov a bojovníkov do boja. Ódinove havrany už niesu schopní
preletiet vlny. Krvou postriekaný pes bohyne Hel Garm, ktorý v podsvetí u rieky Gjoll
vítal svojím štekotom mrtvych, hrôzostrašne vyje na celý vesmír a vlk Fenri, ktorého
bohovia lestou spútali pre jeho nebezpecnost, roztrhne svoje putá. Obrovia vstúpia na
lod Naglfar (lod z nechtov – ludia mali mrtvym strihat nechty, aby tak zabránili stavbe
tejto lodi alebo aspon zabránili stavbe tejto lodi alebo ju aspon oddialili; pretože však
na túto svoju povinnost zabudli, mohli obrovia lod z nechtov postavit), ktorú kormidluje
Hrým. Miestom posledného boja sa má stat pole Vigrid (bitevné pole). Všetci Ásovia idú
do boja, Ódin v cele so zlatou prilbu, v zlatom brnení a so zlatým oštepom,
sprevádzaný dvadsiatimi siedmimi valkýrami na bielych konoch. V jeho družine sa
nachádzajú i najslávnejší pozemský bojovníci. Nepriatelské vojsko, vedené Lokim,
vlkom Fenrim a hadom Midgardom, sa rovnako zhromaždilo na uvedenom bitevnom
poli, na ktorom dôjde medzi jednotlivcami k šiestim bojom.
O prvom boji medzi Ódinom a vlkom Fenrim sa zmienuje Piesen o Vaftrúdnim. Pretože
Ódin je otec sveta, patrí táto roztržka k najdôležitejším a píše sa o nej tiež vo Venminej
piesni. Ódin sa obráti proti Fenrimu, ktorého horná celust sa dotýka neba a dolná
zeme. Vlk Ódina prehltne. Po Ódinovej smrti sa zem prepadne do praoceánu, ale pre
vlka Fenriho ešte všetko nekoncí – zúcastní sa šiesteho boja. V druhom boji stojí proti
sebe Tór a had Midgard. Obludu, ktorá je vedla obrov Tórovým najväcším nepriatelom,
sa podarí bohu búrky skolit. Privábi ju hlavou vola a zabije ju svojím kladivom.
Bezprostredne potom však umiera otrávený jej smrtiacim jedom. Frey a Surt sú
vzájomnými sokmi v tretom boji. Obrovia síce búvajú na východe, ale obor ohna Surt
sídli na juhu, pretože je spojený s ohnom. Pretože Frey požical svoj mec, ktorý sám od
seba šermuje, svojmu sluhovi Skírnimu (žiariaci) a už ho nedostal naspät, musel
nastúpit do boja bez tejto kúzelnej zbrane a nie je divu, že v boji padne. Štvrtý boj sa
rozhodne medzi Heimdallem a Lokim. Loki stelesnuje ohen a jeho úhlavní nepriatel
Heimdall predstavuje dášt. Boj dvoch živlov koncí vzájomnou smrtou oboch
zúcastnených. Piaty boj medzi Týrom a psom podsvetia Gramom, v ktorom obaja
súperi našli smrt. V šiestom boji s vlkom Fenrim pomstí Vídar (panujúci široko daleko)
Ódinovu smrt. Mlcanlivý Vídar, po Tórovi najsilnejší z Ásov, nosí topánku zošitú z
kožených pásov, ktoré ludia orezávali z svojich topánok, z coho je jasné, že každý
clovek mohol týmto spôsobom Ásom pomôct. Boh stupí touto silnou topánkou vlkovi
dolnú celust, rukou mu roztrhne papulu, a tak Fenriho zabije. Po bojoch roznieti Surt
zkazonostný ohen Surtalogi (Surtov ohen) a celý svet spáli. Ragnarok však neznamená
definitívni koniec. Z mora sa zdvihne nová zem, nad ktorou sa nesie nové nebo. Slnko
bude svietit a orol, ktorý sa v dobe zániku živil mrtvymi, lieta vo vzduchu. Vo vetvách
svätého stromu jasenu prežil katastrofu jeden ludský pár – a nové ludské pokolenie
môže byt založené. Niektorí z bohov oživujú svojou prítomnostou nové vzniknuté nebo,
iný sú mrtvi.
Baldor (smelé knieža), najlepší a najcistejší z bohov, jeho brat Hod (bojovník), Ásové
Vídar (mlcanlivý) a Váli, Tórovi synovia Módi (hnevlivý) a Magni (silný), ktorý prevzali
otcove kladivo ako dedicstvo, patria tiež k novej skupine bohov, ktorej najvyšším
bohom nebol menovaní a ku ktorej sa druží i dcéra Slnka. Stretávajú sa na Idskej pláni
(žiariaca znova), na mieste predchádzajúceho Ásgardu. Obyvatelia neba a zemi budú
spolu žit v harmónii a bude panovat vecný mier.
BOHOVIA
1. ÓDIN (ODIN/WODAN/WOTAN)
Ódin, najvyšší boh, je najkomplikovanejšou postavou medzi germánskymi bohmi.
„Jasen Yggdrasil je najlepší zo stromov a Skidbladni
zo skvelých lodí Ódin z Ásov, z konov Sleipni.“
Ódin patrí k najstarším bohom, jeho manželkou je Frigg a jeho synmi sú Baldr, Tór a
Váli. Ódin je popisovaný ako temná, chmúrna postava, zahalená do tmavého plášta; je
jednooký, tvár mu zatienuje klobúk, stiahnutý hlboko do cela. Jeho zjav sa však mení,
takže môže na seba brat ludské i zvieracie podoby.
Ódinove atribúty sú oštep Gungni (kolísajúci sa) a prsten Draupni (kvapka). Je bohom
vetra a búrky, v noci sviští povetrím v cele divokého lovu. Už je meno tomu napovedá,
lebo Wotan znamená pán Wod, takže pán „besného húfu“. Tento húf sa naplna z
padlých, pretože iba ten, kto položí svoj život v bitve, môže byt prijatý do jeho družiny.
Sprievodcami boha mrtvych, prichádzajúceho na svojom osmonohom koni Sleipnim, sú
tiež zvieratá, ktoré sa objavujú na bitevnom poli – havrany a vlci. Význam týchto
zvierat sa však v mladších mýtoch mení: vlci Freki a Geri sa v nich objavujú ako
Ódinovi spolustolovníci, zatial co vtáky Hugin (myšlienka) a Munin (pamät), ktorí bohu
poskytujú informácie a zároven prinášajú poznanie, stelesnujúc jeho intelektuálne
schopnosti. Zvláštne znalosti získaval boh i tím, že pil z pramena múdreho obra
Mímiho. za to musel dat tento Ás, ako hovorí Snorri, jedno svoje oko do zástavy. Ódin
je pán nad životom a smrtou, a preto mu všetky kmene prinášali ludské obety,
väcšinou zajatcov alebo otrokov, aby ucinili zadost nárokom boha a týmto darom
ochránili životy príslušníkov vlastného rodu. V súlade s rebríckom hodnôt Germánov, u
ktorých boli vojnové cnosti vysoko cenené, mal najvyšší boh tiež funkciu boha vojny,
ktorý priviedol vo vojne Vanov na svet vojnu ako takú a i nadalej usiloval o jej
pokracovanie: Ódin je považovaný za autora bitevného usporiadania vo tvaru klinu,
ktoré mohlo porazit nepriatelské šíky. Neboli mu prisudzované len nicivé sily: ako
ochrancovi sejby a ohnísk mu bola vzdávaná vdaka za bohatú úrodu a silný dobytok. Z
Ásov bol za najzbehlejšieho v kúzlach považovaný Ódin, a preto bol aj bohom
magických kúziel. Okrem toho sa vyznal v niekolkých dalších druhoch umenia,
napríklad práve on priniesol ludom básnictvo, presnejšie medovinu básnikov, po ktorej
sa dostavujú básnické schopnosti. Ale i zrod rúnového písma je pripisovaný Ódinovi,
ktorý ich získal vdaka svojmu sebaobetovaniu:
„Viem, že som visel vo veternom strome devät
dlhých nocí, oštepom preklatý v obet Ódinovi,
sám sebe samému, na onom strome, o ktorom
nikto nevie, z ktorých korenov rastie. Chlieb mi
nepodali ani chmelovinu; dole som sa díval: runy
som zbadal, s nárekom ich zdvihol, potom padol
som k zemi.“
Najmocnejšiemu s Ásov bol zasvätený tretí den v týždni, co je dodnes viditelné z
anglického slova Wendsday. Boha búrky, ktorý so svojou druživnou odpocíva po necase
v skalnej jaskyni, pripomína okrem toho názov „Wodanovej hory“ Wodansberge, ktorý
je rozšírený v Nemecku, Anglicku a v severných zemiach.
Tento mýtus dal pravdepodobne meno i Odenwaldu.
2. TÝR (TYR/TÍWAZ)
Tyr znamená boh, zpociatku bol bohom vojny, ale neskôr bol vytlacený Ódinom. Jeho
atribútom a symbolom jeho funkcii, bol mec, bol tiež bohom práva, špeciálne bohom
prísahy a z toho dôvodu je jedinou postavou v germánskom panteóne, ktorá – v našom
zmysle slova predstavovala morálku. Týr však stratia svoju pravú ruku, ruku, ktorou
prisahal. bohovia, ako hovorí Snorri Sturluson, chceli totiž spútat nebezpecného vlka
Fenriho, aby odvrátil zlo, ktoré od neho hrozilo. Navrhli zvieratu, aby si nechalo
dobrovolne nasadit putá, ktoré by mohlo lahko roztrhnút a tím všetkým jasne dokázat
svoju silu. Vlk zvolil potom, ked mu slúbili, že jeden z Ásov vloží ako zástavu za
cestnost ich úmyslov svoju ruku do jeho papuli. Týr dal svoju ruku medzi Fenriho zuby
a ten, ked zistil, že sa nemôže vymanit zo zacarovaných pút, mu ju odhryzol. „Tu sa
smiali všetci, len Tyr nie...“ Strata ruky, ktorá prisahá – castý trest za krivou prísahu –
sa asi práve u boha práva môže javit podivnou, ale mýtus bol interpretovaný tak, že
Týr chce svojou rukou zaplatit za lož, aby týmto spôsobom znovu obnovil a zaistil
kozmický rád.
3. TÓR (THOR/DONAR)
Tór, Ódinov syn z prvého manželstva s Jord (Zem), ktorý sa oženil so Sif (rod),
predstavuje vedla Ódina najvýznamnejšiu postavu s rodu Ásov. Jeho meno (germánske
PunraR znamená hrom) oznacuje Tóra za boha hromu, ktorý je zobrazovaný ako
vysoký, silný mladý muž, cervenofúzatý, s prenikavým pohladom. Jeho chut k jedlu je
nesmierna a rovnako tak velký je jeho smäd. Svoju mimoriadnu telesnú silu používa
predovšetkým proti obrom a zlým duchom, teda proti mocnostiam nepriatelským
životu. Je najsilnejší z bohu, ktorí – rovnako ako ludia – casto potrebujú jeho pomoc.
Mená jeho synov Magmi a Módi odrážajú jeho vlastnosti: silu a hnev. Ešte dnes
pripomína názov štvrtého dna v týždni nem. Donnerstag, ang. Thursday. Tór sa
vyznacuje fyzickou prevahou, nikdy však duševnými schopnostami, a tak – na rozdiel
od Ódina alebo Lokiho – sú mu tiež lest a lož, pretvárka a klam cudzie. Jeho atribútom
je kladivo Mjollni (lomozník), ktoré použil i v boji s obrom Hrungnim, ktorého vrhacou
zbranou, obrovský kotúc sa o kladivo rozbila. Kladivo Mjollni, ktoré sa údajne samo
vracalo k bohu, ked ho Tór vymrštil, nebolo iba zbranou a symbolom jeho vojnovej
funkcie, ale i symbolom plodnosti. Kladivom Tór oral zem a zúrodnoval ju, prinášal dášt
a vyhánal mráz i lad. Na nom, bohu rolníctva záviselo prospievanie dobytka a úroda.
Velký význam mal Tór aj pre námorníkov, ktorí ho vzývali a prosili o priaznivý vietor
alebo bol uctievaní ako vládca vetru a pocasia. Podla povesti prechádza boh Tór zemou
vo voze, tahanom capmi, ktorého kolesá spôsobujú dunenie hromu. Ak pocíti hlad,
môže zabit zviera a zjest ho, bez toho aby ho usmrtil, lebo opät ožijú, ked sa všetky
kosti položí na kožu. Raz sa pokúsil host boha Tóra vysat špik z jednej kosti zabitého
zvierata a pri tom ho poškodil. Tak sa stalo, že jeden z capov, ked ho boh opät oživil,
kríval.
4. FREY (FREYR)
Frey je Vyn, v súlade s tím je bohom plodnosti a podla zvykov Vanov mal pôvodne
milostný pomer so svojou sestrou Freyjou; oženil sa však s dcérou obrov Gerdou.
Oblastou jeho pôsobenia je mier a blahobyt, bujnost a rozkoš. Jazdí na kancovi
Gullinborsti (ten, ktorý má zlaté štetiny), ktorý je živocíšnym stelesnením plodnosti.
Frey má ešte druhý prostriedok, pomocou ktorého sa pohybuje. Je ním kúzelná lod
Skídbladni. 5. LOKI
Najpremenlivejšou postavou v germánskom panteóne je Loki. Nemal žiadnu funkciu,
neexistoval ani žiadny jeho kult. Rozdielne sú aj výklady tejto postavy. V dôsledku
svojej rozpoltenej povahy patril tento lstivý boh raz k priatelom bohov, inokedy sa stal
ich najzlomyselnejším protivníkom. Na jednej strane získaval pre Ásov cenné veci, na
druhej strane ich okrádal a škodil im. Ludom pomáhal tím, že ich ucil mnohým
užitocným praktikám, ved je nakoniec považovaný za vynálezcu rybárskej siete. Mýtus
spája Lokiho s Obrynou Angrbodou (hora prinášajúca), s ktorou splodil tri obludy: vlka
Fenriho, hada Midgarda a bohynu mrtvych Hel. Tieto príšery spolu s Lokim nakoniec
všetko zmaria. Jeho najväcším previnením je, že zavinil smrt oblúbenca bohov,
Ódinovho syna Baldra. Ked sa tomuto mladistvo krásnemu, žiarivému bohovi denného
svetla zjaví vo sne jeho smrt, zaviaže sa slubom jeho matke Frigg všetky bytosti a veci,
ktoré v mýtu samozrejme ožívajú, že mu nebudú škodit. Loki však zistí, že jednu
rastlinu, imelo, matka prehliadla. Prehovoril Baldrova slepého brata, aby na mladého
boha vystrelil vetvickou imela, a tak ho zabil Bratovrah zaplatil za svoj cin životom a
zavraždený bol s velkou úctou pochovaný na mori. Jeho žena ho v smrti nasledovala.
Baldr by samozrejme mohol ríšu mrtvych zase opustit, keby, ho všetky živé bytosti a
veci oplakávali – tak znie podmienka bohyni mrtvych Hel. Splnit túto podmienku sa
zdráha splnit iba jediný – Loki, ktorý na seba vzal podobu obryne. Neprelieva slzy ani
neprejavuje zármutok. Preto musí zostat Baldor v ríši mrtvych, Loki je však chytený a
prikovaný ku skale, kde mu do tvári kvapká hadí jed.
ked sa kvapka jedu dotkne jeho tváre, skriví sa Loki bolestou a spôsobí tí záchvev skál
a hor – ludia sú vylakaní zemetrasením. Ale nakoniec Loki vyviazne, dovedie
nepriatelov bohov k ragnaroku a zaháji koniec sveta.
V dnešnej dobe je len velmi málo ludí, ktorí veria stále v starý Ásatrú (Odinizmus) a
dodržiavajú jeho devät cností, dnes už len málokto vie, kto to bol Wodan, Donar alebo
Loki a aj knihu o Ásatrú nie je lahké zohnat, a preto som sa rozhodol túto tému aspon
zhruba priblížit a v krátkosti objasnit aspon v rýchlosti o co v nom ide a ako vznikal a
vyvíjal sa.
Zoznam použitej literatúry: 1. Germánská mytologie – Libuše Spácilová, Maria
Wolfová
2. Internet – Wodan
3. Mýty a legendy – Vlky, draky, bájne zvieratá
4. Germáni mezi Thorsbergem a Ravenou –
Friedrich Schlette.