Od roku 1894 bol ruským cárom. Bol synom Alexandra III. Ako prvý z ruských panovníkov získal vinikaj

Štefan Vantroba - referát z dejepisu.

Za celej existencie Československa boli len štyria Slováci predsedami jeho vlády: Milan Hodža, Viliam Široký, Jozef Lénart a posledný Marián Čalfa. Prvý z nich a jediný v dobe medzi dvoma svetovými vojnami bol Milan Hodža, sučiansky rodák, historicky zatajovaná osobnosť alebo osobnosť, o ktorej sa po roku 1948 objavovali len negatívne stanoviská. Počas štyroch desaťročí bol označovaný za reakčného buržoázneho politika. Nebol však jediný s takýmito prívlastkami. Preto sa oprávnene žiada verejnosti predstaviť Dr. Milana Hodžu, lebo to bol rozhodne veľký človek, politik, štátnik a publicista.

Narodil sa 1. februára 1878 v Sučanoch. Tohto roku sme si teda pripomenuli 121. výročie jeho narodenia. Dostal výborné vzdelanie, veď právo študoval v Budapešti a Kluži a filozofiu vo Viedni. Všeobecné i špecializované vedomosti, znalosti rečí, talent, pracovitosť i odvaha ho vo všetkých oblastiach, v ktorých pracoval, viedli k úspechom. Bolo tomu tak najmä v žurnalistike a v politike.

Ešte za Rakúsko-Uhorska pracoval ako redaktor v Abendblatte, Slovenskom denníku, Slovenskom týždenníku a tiež v rakúskej tlačovej kancelárii vo Viedni. Mal kontakty aj na panovnícky dvor, osobitne na následníka trónu Františka Ferdinanda i posledného cisára Karola. Za Rakúsko-Uhorska pôsobil v rámci Slovenskej národnej strany, neskôr sa usiloval o vytvorenie agrárnej strany, ale začala sa I. svetová vojna a tento zámer sa mu splniť nepodarilo. Po vzniku ČSR patril k politickým špičkám Slovenska. Bol poslancom Národného zhromaždenia po celú existenciu prvej ČSR aj ministrom viacerých rezortov v mnohých vládach, keď postupne viedol ministerstvá - zjednotenia zákonov a organizácií, poľnohospodárstva, tiež školstva, ba zakrátko i zahraničných vecí. Po vzniku ČSR bol vedúci činiteľ agrárnej strany na Slovensku.

Vrcholom jeho politického pôsobenia bol post ministerského predsedu ČSR v rokoch 1935 až 1938. Treba uviesť, že ako predseda vlády mal ostré spory s prezidentom Edvardom Benešom. A tieto spory pokračovali aj po rozbití ČSR.

M. Hodža v jeseni 1938 opustil Československo a usadil sa najskôr vo Francúzsku. Keď v novembri 1939 vznikla v Paríži Slovenská národná rada, ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja, jej predsedom sa stal Milan Hodža. Už v tom čase bol za obnovenie ČSR, ale na zásade práva Slovákov starať sa o svoje veci samostatne, s výnimkou sfér zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy, kde sa malo postupovať spoločne. E. Beneš sa postavil nielen proti M. Hodžovi, ale i proti parížskej SNR. Zo sporu o vedenie vyšiel víťazne Dr. E. Beneš.

Milan Hodža od roku 1941 pôsobil v USA. Aktivizoval sa v krajanských spolkoch. Načrtával projekt, aby po porážke nacistov vznikla v strednej Európe konfederácia podunajských štátov. Táto konfederácia mala mať čo najtesnejšie styky s USA, keď správne predpokladal, že rozhodujúcou silou v tejto krutej vojne a po nej sa stane takto vojensky a priemyslovo mohutná veľmoc, ktorá bola naviac vzorom aj v uplatňovaní demokracie. Pre úplnosť pohľadu, nemôžeme neuviesť aj skutočnosť, že Milan Hodža bol bystrý a rozhľadený novinár. Jeho články a polemiky vyšli knižne v 7 zväzkoch. No vydal aj iné knižné diela. Škoda, že jeho Federation in Central Europe (Londýn r. 1942) nemá slovenské vydanie. Snáď sa tak stane teraz, veď ide o dielo hodné opätovnej pozornosti.

Dr. Milan Hodža zomrel 27. júna 1944 v Clearwater v USA. Bol osobnosťou, ktorá znesie porovnávanie s inými českými a slovenskými ministerskými predsedami i politikmi v časovom oblúku od roku 1918. Nad mnohými z nich vysoko prečnieva.

Z Turca na európsku úroveň
Štefan Vantroba - referát z dejepisu.

Viaceré osobnosti, pochádzajúce z Turca, svojím významom prekročili dokonca rámec Slovenska: Ján Jessenius - Jesenský - rektor Karlovej univerzity v Prahe, Ján Ladislav Polerecký - dôstojník vo vojne za nezávislosť Spojených štátov, Ján Kollár - básnik, Michal Ursíny - rektor techniky v Brne, bratia Országhovci - majitelia svetoznámeho obchodu vo Varšave, v tomto storočí však najmä Milan Hodža, rodák zo Sučian. "Bol to štátnik, ktorý svojím praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu", napísal r. 1951 o Hodžovi americký minister zahraničných vecí John Foster Dulles. Nedávno v bratislavskom Vydavateľstve Kalligram vyšlo niekoľko Hodžových spisov pod spoločným názvom "Federácia v strednej Európe". Dielo o stredoeurópskej federácii bolo pred štyrmi rokmi na programe Slovenského inštitútu medzinárodných štúdií, ktorý vtedy vydal prvýkrát v slovenčine Štúrov spis "Slovanstvo a svet budúcnosti". Okolnosti sa však zbehli inak, a tak toto Hodžovo dielo medzinárodného významu (prvýkrát vydané v Londýne r. 1942) vyšlo v slovenčine až teraz. (Štúrov i Hodžov spis mohli byť atraktívnymi titulmi napr. pre matičné vydavateľstvo, ale už je to tak).
Okrem spomenutého jadra - vlastného diela o federácii, kniha obsahuje prednášky "Československo a stredná Európa", "Moderný nacionalizmus", memorandum "Európa na križovatke ciest" a súbor statí pod názvom "O regionálnom federalizme". Knihu zostavil a úvod k nej napísal znalec Hodžovho diela, mladý historik a politológ Pavol Lukáč, ktorý radí Hodžu k osobnostiam európskej politiky a uvádza, že "Hodža bazíruje práve na demokratickom charaktere nacionalizmu malých národov a upozorňuje, že bez demokratického charakteru je nacionalizmus ohrozením medzinárodných vzťahov". Hodžovo presvedčenie pritom možno dať do súvislostí s tradíciami starého Martina, kde pojem občianskej a národnej slobody tvoril integrálnu jednotu.
V praktickom programe stredoeurópskej spolupráce Hodža vychádzal zo skúseností pri spolupráci nemaďarských národností v starom Uhorsku, ktorá pokračovala po 1. svetovej vojne na pôde Malej dohody, československo-juhoslovansko-rumuskej aliancie. Hodža o tom konštatoval: "Súčinnosť Slovákov, Srbov a Rumunov v Uhorsku... reprezentovala jediný skutočne demokratický prejav..." O Malej dohode uviedol, že "bola jedinou šťastnou, pretože historicky zavŕšenou formou povojnovej kooperácie v strednej Európe". Zaoberal sa tiež zmyslom slovanskej politiky, charakterizoval ju tak, že u stredoeurópskych Slovanov národná myšlienka vyjadrovala zároveň zápas o ľudskú dôstojnosť. Slovanom priznával organizačnú úlohu v medzinárodnej spolupráci. Pripomenul, že "slovanská civilizácia pramenila a orientovala sa na také ideály, ako sú humanitná demokracia, sloboda jednotlivca a národa a sloboda myslenia a vyznania". Nabádal: "Nebojme sa ťažkostí v slovanskej spolupráci." Pozoruhodná je Hodžova zmienka o návšteve Jána Kollára u Goetheho: Kollár priniesol Goethemu ukážky slovenského folklóru a "Goethe sa poklonil pred tým, čo predstavovalo slovenské ľudové umenie". S uznaním sa tu Hodža vyslovuje o Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918.
Projekt slovanskej spolupráce v strednej Európe však Hodža rozšíril na priestor od Gdanska po Solún resp. po Ankaru. pri koncipovaní vlastnej práce o federácii využil svoje rozsiahle vzdelanie a skúsenosti. Jej rozsiahlu časť predstavujú historické prehľady. Nasleduje vlastný projekt usporiadania federácie (prezident, kancelár, mninistri, Kongres, občianstvo atď.), ako aj úvahy o česko-slovenskej demokracii. "Stredoeurópska federácia musí byť baštou národnej a sociálnej bezpečnosti svojich národov", uviedol Hodža.
Pozoruhodné sú jeho úvahy o roľníckom stave ako základni demokracie, korigujúcej bezuzdnú hospodársku súťaž. O slovenskom národnom hnutí napísal: "...najmä od roku 1846 vytvorili predstavitelia slovenského národa ako prví v starom Uhorsku reálny náčrt národného programu..." Otázku národa nechápal izolovane: "Každý národ, veľký či malý, musí prežiť a prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným morálnym a materiálnym hodnotám ľudstva". Schopný národ vyniká až v medzinárodnej súťaži, ale aby mohol vynikať, musí mať morálnu oporu..."
Hodžovo dielo o stredoeurópskej federácii vydali medzitým aj v nemčine r. 1995 vo Viedni. Jeho smrť v r. 1944 pripomínali nekrológy v americkej a anglickej tlači, napr. aj v The Times. Z Hodžovho diela plynie poučenie, že pre prospech národa sa nestačí biť do pŕs, ale skôr prezentovať sa pozitívnym príkladom, hodnotami, ktoré ocení svet....