Božena Slančíková - Timrava sa narodila v rodine farára. Počas svojho života písala prevažne prózu. V nej mala svoje miesto próza s vojnovou tematikou. B. S Timrava nepodliehala ilúziam po skončení 1. svetovej vojny a utvorení ČSR. Napísala dve diela, v ktorých sa priamo vyskytuje problém vojna. Sú to : V čas vojny a Hrdinovia.
Rozsiahla novela Hrdinovia je kompozične usporiadaná na princípe kontrastu, ktorý vytvára rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a panských vrstiev. Kým ľud prijíma vojnu s nedôverou, ako pánmi nanútené zlo, ktoré mu prináša iba utrpenie, zatiaľ prívrženci vládnucej triedy sa nadchýňajú vojnou a účasť v nej vyhlasujú za veľký vlastenecký čin. Kontrast sa prenáša aj do oblasti chaarakteristiky postáv. Na jednej strane stoja ľudové postavy a podnotár Širický, na druhej strane notár Baláň a ľudia okolo neho. V postave notára vytvorila autorka typ bezduchého cynického človeka, berúceho si na tvár masku vlastenca, no v podstate zbabelca a egoistu. Práve v súvistlosti s ním je aj názov novely myslení ironicky. Podnotár si plne uvedomuje nezmyselnosť vojny, jej protiľudový charakter. Ľud je zatiaľ pasívny a ani širický nedokáže svoj protivojnový postoj zmeniť na uvedomelý čin. Jeho individuálny protest sa prejavuje na fronte v tom, že zachraňuje raneného ruského vojaka a pritom sám hynie. Jeho smrť mala stelesňovať Timravinu myšlienku zápasu ľudskosti s antihumánnou podstatu prvej svetovej vojny. Popri Hviezdoslavových Krvavých sonetoch to bolo najvýznamnejšie dielo v slovenskej literatúre s jednoznačne protivojnovou tematikou.
Milo Urban patril medz významných prozaikov slovenskej poprevratovej literatúry. Písať začal už ako šestnásť ročný. Počas existencie Slovenského štátu poskytoval svoje služby vtedajšej vláde. Vrchol jeho tvorby tvorí román Živý bič.
Živý bič je román s tematikou prvej svetovej vojny, ktorý patrí medzi nyjvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy. Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca " pánubohu za chrbtom ", avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných, až monumentálne vykreslených postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť ( unanimistický román ).
Kompozične sa tento román rozčleňuje na dve časti - Stratené ruky a Adam Hlavaj. Hoci ich dejová výstavbaje odlišná, obidve časti úzko spolu súvisia a vytvárajú jeden významový celok.
V prvej časti autor súbežným radením zdanlivo izolovaných príbehov oboznamuje čitateľa s dobou, prostredím a postavami, rozvíja prvé konflikty. Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom návrat Ondreja Koreňa z frontu ako bezrukého a nemého mrzáka. Autor dedinský ľud neidealizuje, ale vedie ostrú deliacu čiaru medzi ním a príslušníkmi panskej vrstvy. Niektoré z postáv Urban vymodeloval podľa životných predlôh, pričom ich dotvoril v súlade s celkovým poňatím románu. Aj zúčtovanie ľudu s nenávideným notárom Okolickým v závere románu bolo podľa priznania autora motivované skutočnou udalosťou.
Druhá časť, Adam Hlavaj, je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu, Adam Hlavaj, ktorý až v nej bezprostredne vstupuje do deja. Adam Hlavaj zbehne z východného frontu a skrýva sa v Ráztokách. Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil tragédiu jeho ženy Evy. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom románového deja až po záverečné kapitoly románu, keď do popredia opäť vstupuje ľud, aby sa živelnou vzburou proti pánom a rabovačkami pomstil za odveký útlak a vojnové útrapy. Adam Hlavaj je viacvýznamová postava. Je samám sebou, t.j. živelným vzbúrencom proti vojne a spoločenskému útlaku, pomstiteľom osobnej krivdy, ale aj symbolickým vyjadrením mravnej veľkosti slovenského ľudu.
Jaroslav Hašek bol predstaviteľom českej prózy v medzivojnovom období. Začal písať v prvých rokoch nášho storočia. Pre jeho diela bolo príznačné demokratické cítenie autora, pochopenie a súcit s drobným ľudom. Jeho meno je najčastejšie spájané s jeho románom Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války, pre ktorý je charakteristické komické zobrazovanie skutočnosti.
Rozsiahly román Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války je nedokončený. Množstvo epizodických príbehov podaných hovorovou rečou spája postava, ktorá nemá vo svetovej literatúre obdobu. Prefíkaný človičik, obchodník so psami, prechádza bez obáv a zábran horúčkovitým ovzduším prvej svetovej vojny v Prahe, českých Budejoviciach, Királyhide a na halíčskom fronte. v dramatických situáciach, ktoré spravidla s nápadnou dobromyselnosťou vyvoláva, výužíva to, že bol vojenskými lekármi uznaný za hlupáka. Preto sa jeho prejavy, vyslovované s prostoduchou samozrejmosťou, pohybujú medzi prefíkanou, predstieranou obmedzenosťou a zastieranou normálnosťou, plnou výsmechu. Hašek ich spojil so Švejkovou horlivosťou pri plnení " vlasteneckej povinnosti " a mravne i vecne pochybených rozkazov predstavených. Postavou Švejka sarkasticky zosmiešnil rozpadajúcu sa Rakúsko - uhorskú monarchiu a odhalil krueuú nezmyselnosť vojny. Pomáha mu v tom aj preslávená Švejkova táravosť a pohotovosť pri rozprávaní až groteskných " príkladov zo života ", ktoré obvikle pochovajú aj posledné ilúzie o rozumovej, či mravnej opodstatnenosti toho javu, ktorý Švejk svojím rozprávaním mieni podporiť. Švejk je osamelý nehrdinský hrdina, ktroý si proti krutému a nezmyselnému pohybu mocného spoločenského mechanizmu pomáha dostupnými prostriedkami : vyčlenením sa z jeho systému a účaťou pri jeho rozkladaní. Nastoľovanie dobových problémov a reakcia na ne prebieha ako mimovoľný proces, ktorý prekvapuje svojou pohotovosťou a šírkou. Kompozične je román usporiadaný jednoducho. K skromnej dejovej línii sa voľne upína množstvo scén a historiek, zobrazujúcich v humornej a satirickej podobe svet, ktroý Švejk vníma a s ktorým sa musí vyrovnávať. V tejto postave sa vnútorne rozložený svet sceľuje do bizarnej, čudnej podoby ako v krivom zrkadle.