Objavitelia umelej radioaktivity

Ako to často býva, aj v tomto prípade to bolo niekoľko šťastných okolností, ktoré priviedli týchto dvoch geniálnych ľudí k spoločnej práci i k spoločnému životu...
Iréne CURIEOVÁ sa narodila v Paríži ako prvá dcéra slávnej Madame Cure dňa 12. septembra 1897. Po skončení univerzity nastúpila ako preparátorka (asistentka) v Institut du Radium (Ústav rádia).
Frédéric JOLIOT sa narodil 19. marca 1900 v Paríži ako posledné zo šiestich detí obchodníka. Roku 1923 skončil Vysokú školu priemyselnej fyziky a chémie v Paríži a za vynikajúci prospech ho odmenili medailou Pierra Curieho. Toto kombinované fyzikálno-chemické vzdelanie ho priamo predurčovalo na výskumy fyzikálnych a chemických vlastností rádioaktívnych látok. Na odporúčanie riaditeľa tejto školy Paula Langevina, dlhoročného priateľa rodiny Curieovcov, nastúpil roku 1925 ako mimoriadny preparátor u Márie Curieovej, riaditeľky ústavu.. Tam sa zaoberá elktrochémiou polónia. V ústave sa zoznámil s Iréne Curieovou a roku 1926 sa s ňou oženil.
Už roku 1930 sa intenzívne zaoberali štúdiom záhadného žiarenia, ktoré vznikalo pri bombardovaní berýlia alfa časticami. Vtedy im šťastie nežičilo, objav neutrónu im unikol doslova o vlások. Nasledujúcimi prácami však hmotnosť neutrónu zmerali a dokázali jeho nestabilitu voči beta rozpadu.
Pri ožarovaní hliníka žiarením alfa (z polónia) objavili roku 1934 tzv. Indukovanú alebo umelú rádioaktivitu. Vložili alfa žiarič (polónium) do hliníkovej nádobky a pozorovali prenikavé žiarenie, kotré pokračovalo aj po odstránení polónia. Meraním zistili, že intenzita tohto žiarenia s časom klesá rovnako (exponencionálne) ako pri ostatných rádioaktívnych preparátoch. Z toho usúdili, že s hliníka vzniká rádioaktívny izotopfosforu. Tento rádioaktívny izotop fosoru sa s poločasom 3 minúty 15 sekúnd mení na kremík, pričom vysiela pozitróny.
Objav má dvojaký význam: po prvý raz bol vytvorený umelý rádioaktívny prvok a po prvý raz bol vyprodukovaný pozitrón v laboratórnych podmienkach. Takto vyprodukované pozitróny v dobre definovaných laboratórnych podmienkach sa dali využiť na ďalšie výskumy. Neskôr Joliotovci objavili pozitrónovú rádioaktivitu i v ďalších atómoch.
Význam objavu ocenila i Švédska kráľovská akadémia a roku 1935 udelila Joliotovcom Nobelovu cenu za chémiu. Frédéric vo svojej reči prednesenej pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny po prvý raz naznačil možnosť reťazovej jadrovej reakcie: ak sa nájde reakcia, pri ktorej jeden neutrón vyrazí z jadra aspoň dva ďalšie, potom nové neutróny by sa dali využiť na ďalšie reakcie , a tým na vznik reťazovej jadrovej reakcie.
Roku 1935 sa Frédéric Joliot-Curie stáva profesorom na Collége de France, kde založil nové laboratórium jadrovej chémie. Krátko nato založil laboratórium jadrovej syntézy v Ivry pri Paríži.
K tejto perspektívnej problematike sa rýchlo pripojili aj ostatné laboratória z celej Európy. Pri bombardovaní atómových jadier neutrónmi dochádzalo k niekoľkým procesom: k zachyteniu neutrónu a vzniku nových izotopov, emisii gama žiarenia, vzniku nových rádioaktívnych prvkov a podobne. Prístrojové vybavenie bolo vtedy veľmi jednoduché, rozbor získaných výsledkov vyžadoval zložité fyzikálne a chemické analýzy, ktoré nemohli byť vždy jednoznačné a presvedčivé. To bolo podnetom rozličných sporov medzi jednotlivými laboratóriami. V Berlíne – Dahleme vopred považovali „parížske“ výsledky za podozrivé, nepresvedčivé a pochybné – a naopak. V obidvoch ústavoch sa tak nemálo úsilia vynakladalo na to, aby sa dokázalo, že výsledky konkurenčného ústavu sú zlé alebo aspoň nepresvedčivé. Je veľmi pravdepodobné, že toto plytvanie časom i energiou oddialilo objav štiepenia uránu, aj keď na druhú stranu, znemožnilo tak vyrobiť nemecku jadrové zbrane ešte pred koncom 2. svetovej vojny.
Keď koncom roku 1938 Otto Hahn so svojimi spolupracovníkmi dokázali chemickou cestou štiepenie uránu pri ostreľovaní neutrónmi, Joliot-Curie krátko nato podal originálny fyzický dôkaz tejto novej jadrovej reakcie a vzápätí objavili spolu s H. Halbanom a L. Kowalským, že pri štiepení vznikajú dva až tri nové neutróny. Tým sa otvárala cesta k uskutočneniu reťazovej štiepnej reakcie. Joliot-Curie sa so svojimi spolupracovníkmi začal zaoberať meraniami potrebnými pre výpočet jadrového reaktora, pričom predbežné výsledky uverejnil už roku 1939.
Zakrátko nato sa začala druhá svetová vojna. Ešte pred vpádom nacistických vojsk do Francúzka sa Joliotovi-Curiemu podarilo za pomoci vojenských kruhov prepraviť celosvetovú zásobu ťažkej vody (asi 250 kg) do Francúzka a doslova pred nosom Nemcov odoslal tento vzácny náklad do Anglicka.
Po okupácií Paríža Joliota-Curieho zatkli, ale po prepustení mu umožnili „zdržiavať sa“ vo svojom laboratóriu, ktoré obsadili nemeckí vedci.
Počas okupácie Francúzka sa Joliot-Curie aktívne zúčastnil na protifašistickom odboji, keď v jeho laboratóriu vyrábal výbušniny pre francúzke hnutie odporu. Po vojne ho menovali za hlavného komisára francúzkeho Komisariátu pre atómovú energiu. V pevnosti Chatillon pri Paríži pod jeho vedením uviedli do prevádzky prvý francúzky jadrový reaktor Zoe.
Joliot odmietol zúčastňovať sa na vývoji a výrobe francúzkych jadrových zbraní. Roku 1950 ho aj pre tieto dôvody z funkcie odvolali. Svoju vedeckú autoritu zasvätil boju za zákaz atómových zbraní a zapojil sa do činnosti Svetovej rady mieru.
Dlhodobá práca s rádioaktívnymi preparátmi zanechala na zdraví manželov Joliotovcov stopy a začala si vyberať krutú daň. Po dlhej chorobe zomrela Iréne. 17. marca 1956. Frédéric, hoci bol vtedy už sám ťažko chorý, nastupuje na jej miesto na Sorbonne a preberá po nej i miesto riaditeľa Ústavu rádia. O dva roky 14. augusta 1958 zomiera v nemocnici Saint Antoine v Paríži...