Samohláskové zvuky ,samohlásky, a to tak monoftongy, ako aj diftongy, sú zvuky s tónovou skladbou. Počas ich artikulácie hlasivky kmitajú a tvoria aj základnú hlasovú a tónovú zložku reči. V nadhrtanových priestoroch nevznikajú priehrady ani prekážky. Sú to teda znelé hlásky s nešumivou skladbou.
Sa vyznačujú artikulačnou uvoľnenosťou a maximálnou otvorenosťou ústnej dutiny. Ortofonické chyby vo výslovnosti a,á sú zridkavé. Nápadná chyba je napr. labializácia a. To je vplyv maďarskej výslovnosti.
V spisovnej slovenčine sa samohláska ä vyskytuje len po perných spoluhláskach p,b,m,v a vyslovuje sa vo vyššom štýle. Vo výslovnosti ä sa často vyskytujú chyby. To najmä výslovnosť zvuku a s slabým náznakom e alebo výslovnosť e so slabým podfarbením do a. Vo vyššom štýle vznikajú chyby zámenou ä za a,e.
Patria do radu predných a prostredných samohlások. V spisovnej slovenčine sa ťažko stretneme s ortofonickými chybami vo výslvnosti e,é. Málokedy sa stretneme s výslovnosťou zúženého e, ktoré sa vyslovuje v maďarčine a južných stredoslovenských nárečiach.
Patria do radu predných a vysokých samohlások. Pri ich artikulácii sa jazyk stavia najvyššie a a najprednejšie. V spisovnej slovenčine sa nevyskytujú vážnejšie chyby vo výslovnosti i,í. V slovenčine sa iné samohlásky i-ového typu nevyslovujú. V pravopise teda zapisujeme znakom y tú istú hlásku ako znakom i.
Sú zadné a prostredné hlásky. Ortofonické chyby vo výslovnosti sú zriedkavé.
Sú zadné a vysoké samohlásky. Ortofonické chyby vo výslovnosti u,ú sú zriedkavé.
V slovenčine sú štyri dvojhlásky. V slovenčine sú aj iné hláskové zoskupenia, v ktorých sa pri samohláske vyskytuje tzv. polosamohláska. Slovenské dvojhlásky nikdy (v žiadnom tvare toho istého slova) nemôže rozdeliť slabičná hranica- sú monosylabické. K charakteristike dvojhlások patrí ich artikulačné a akustické rozpätie v priestore a čase. Pri artikulácii vzniká len jeden vrchol sonórnosti, a to v druhej časti trvania dvojhlásky. Slovenské dvojhlásky sa z hľadiska trvania zaraďujú do jednej skupiny s dlhými samohláskami. V jazykovom systéme aj fungujú ako dlhé nositele slabičnosti.
Tiež ak sa druhý segment dvojhlásky predlžuje. Ak sa dvojhláska rozkladá do dvoch slabík, keď sa prvý segment vyslovuje ako plná samohláska. Ďalej ak sa dvojhláska rozkladá do dvoch slabík, keď sa prvý segment vyslovuje ako plná samohláska. Ak sa dvojhláska vyslovuje s výrazným prechodovým zvukom j. Alebo sa dvojhláska nahrádza dlhou samohláskou. Ak sa namiesto uo vyslovuje vo alebo vó .
Charakteristickou črtou spoluhlások je ich šumovosť a prekážkovosť. V ústnej dutine sa tvorí buď priehrada (záverové spoluhlásky), alebo úžina (úžinové spoluhlásky). Záver sa ruší rýchlim a krátkotrvajúcim pohybom, tak vznikajú explozívne spoluhlásky. Kombináciou záveru s nasledujúcou úžinou vznikajú afrikované spoluhlásky. Spoluhlásky sa môžu artikulovať bez kmitania hlasiviek (neznelé spoluhlásky),alebo s kmitaním hlasiviek (znelé spoluhlásky).
Sa artikulujú tak, že sa vytvorí úplný perný a podnebnohrtanový záver . Sú to nejazyčné hlásky, p je neznelé a b je znelé. V ortofónii obyčajne nevznikajú chyby, v používaní sa však zjavujú chyby v súvislosti so znelostnou asimiláciou.Spoluhláska m je pernoperná záverová spoluhláska a je znelá. Ortofonické chyby sú zriedkavé.
Sú pernozubné hlásky. Artikulujú sa tak, že dolná pera sa stavia pod horné rezáky, pričom sánka ustupuje trochu dozadu. Ortofonické chyby pri v,f nevznikajú. Ortoepické chyby vznikajú najmä zámenou hlások f,v,w,ũ.
V spisovnej slovenčine sa m vyslovuje pred v,f a im predchádza m. Je to kombinatórny variant fonémy /m/. Niekedy sa m chybne vyslovuje tam kde sa žiada výslovnosť n.
Patria so skupiny ďasnových, a to prednoďasnových spoluhlások. Neznelé je t , znelé je d. Ortofonické chyby pri d, t sú zriedkavé. Ortoepické chyby vznikajú hlavne nedodržaním pravidiel o znelostnej asimilácii.Spoluhláska n patrí do skupiny prednoďasnových spoluhlások. Ortofonické chyby vo výslovnosti n sú zriedkavé, častejšie sú ortoepickké chyby v asimilácii.Spoluhlásky s,z patria k pednoďasnovým úžinovým spoluhláskam. Znelá spoluhláska je z a neznelá je s. Najčastejšia ortofonická chyba je prehnane ostrá sykavosť alebo oslabená sykavosť. Ortoepické chyby vznikajú najmä porušovaním pravidiel znelostnej asimilácie.
Sú predoďasnové afrikované. V prvej časti ich artikulácie vzniká záver, v druhej úžina. Najčastejšia ortofonická chyba je šušlanie. Ortoepické chyby súvisia hlavne so znelostnou asimiláciou.
Spoluhlásky š,ž sú zadnoďasnové úžinové. Neznelou je š a znelou je ž.
Je najčastejšie šušlavosť a ortoepická nedodržiavanie znelostnej asimilácie. Spoluhlásky č ,dž sú záverovoúžinové zadnoďasnové. Ortofonickou chybou je šušlavosť a ortoepickou nedodržiavanie znelostnej asimilácie.Spoluhlásky r,r,ŕ sú vibranty. Najčastejšou ortofonickou chybou je račkovanie.Spoluhlásky l,l,ĺ sú bokové laterálne spoluhlásky.
V ortofónii týchto spoluhlásak sú chyby ako poruchy „tvrdosti“ l. Ortoepické chyby vznikajú najmä v hláskovej kombinatorike. Spoluhlásky ť,ď sú ďasnopodnebné resp. tvrdopodnebné. Ortofoncké chyby súvisia s „mäkkosťou“ ť,ď. Ortofonické chyby sa týkajú nedodržiavania znelostnej asimilácie.Ku skupine tvrdopdnebných spoluhlások patrí aj ň.
Ortofonické chyby sú zriedkavé a najčastejšia ortoepická chyba je zamieňanie n-ň.Ďalšou tvrdopodnebnou samohláskou je ľ. Z ortofonického hľadiska je nutné, aby sa dodržiaval normovaný stupeň „mäkkosti“ ľ.Nápadnou ortofonickou chybou ja nahrádzanie ľ jotáciou.
Ortofonické chyby sú zriedkavé. Ortogafické chyby sú hlavne zánik j,ĭ v slabikách so samohláskou i,ĭ, ale tiež chyby v asimilácii. Spoluhlásky k,g sú mäkkopodnebné. Ortofonické chyby sú zriedkavé. Ortoepické chyby vznikajú najmä pri porušovaní pravidiel znelostnej asimilácie. Medzi mäkkopodnebné spoluhlásky patrí tiež ŋ. Je kombinatórnym variantom /n/. Ortofonicky je výslovnosť ustálená, ale v ortoepii je časté nahrádzanie ŋ –n alebo aj ň.
Sú mäkkopudnebné úžinové. Zriedkavá ortofonická chyba pri x je palatalizácia.Pri je to nedostatočná znelosť. Ortoepickou chybou je zánik alebo jeho nahrádzanie x. Zo všetkých slovenských spoluhlások má najzadnejšiu artikuláciu h, artikuluje sa v hrtane zvláštnim postavením hlasiviek a chrupiek . Často vznikajú ortofonické chyby čiastočnej alebo úplnej neznelosti a ortoepická chyba zániku h.
Kĺzať sa (po ľade)
kĺzať sa, klskať sa,
Najzozšírenejšie je znenie kĺzať sa (-t,-c,-č,-ťi: sa,sä,śe) a to so slabičným ĺ,l.
Známe sú aj klizať sa, klízac, klízať/t sa , klejzac sa, klouzac se, klouzaťi sa, xlouzac, xlouzač se, xlouzati se,gĺzať sa, skľazač se, sklzat se, sklízat sa, klozkať sa. V goralskom nárečí na Spiši kjelzač še. V časti Hontu sa používa s príponou –ka- v podobe klskati ( čo sa dá porovnať s českým klouzaťi a poľským kliezać)
šmíkať sa
Názov rozšírený vo všetkých nárečiach najmä však v západoslovenských nárečí.
V podobe šmíkať (-t,-c,-ťi,-č: sa,sä,śe) Iba jednotlivo aj smikac śe, šmigat sa, šmíxať, mickac śe. V goralskom nárečí na Orave smekač še.
sankac śe
Názov známy iba vo východoslovenských nárečiach. Iba jednotlivo aj v Gemeri sankat se.
slíkat śe
V časti východoslovenských nárečí v podobe šliskac śe, ojedinele aj šľizgat śe, xľiskac śe- od slizlý.
guličkac śe
Iba na malej oblasti východoslovenských nárečí v podobe gľičkac śe.
šúxať sa
V časti stredoslovenských nárečí v tvare šúxať sa (-t) aj šúxaťi sa. Vo význame trieť, drhnúť je toto sloveso známe aj iných nárečiach.
voziť sa
Názov najviac rozšírený vo východoslovenských nárečiach v podobe voźic śe. V iných nárečiach iba jednotlivo , a to v podobe voziť sa , vozic sa, vozic se, voziťi sa, vozeiťi sa. V ukrajinských nárečiach v podobe vozyty sä , vozat śa.
gejzac śe
Iba v malej oblasti okolo Michaloviec v podobe gejzac śe.
Popri týchto slovách sa používajú aj slová ako čuskať sa, čuškac sa, čuškať śe, šudiťi sa, šurovať sa , šluhac sa.
Jedlé huby (spoločný názov pre jedlé huby )
hríbi, gríbi
Názvy rozšírené v oblasti stredoslovenských a západoslovenských nárečí..V goralskom nárečí v podobe gržibi, ojedinele gripiki, gribiki. 4asto aj v spojení dobré hríbi,jedué hríbi, jellé hribi, dobrie gríbi.
hubi
Väčšinou v spojení dobré,dobrie hubi, ale aj v spojeniach jedlé hubi, jellé hubi, biele hubi.
kozare
Vo východoslovenských nárečiach, najmä v Šariši, Zemplíne v podobe kozare .
Á Kráľ, Pravidlá slovenského pravopisu, SPN , Bratislava 1996