Norma vo filozofii

Norma vo filozofii
Norma je pojem, na ktorý môžeme narazit v mnohých vedách. Objavuje sa tak v
humanitných a sociálnych vedách, ako aj v niektorých odvetviach exaktných vied.
Ambíciou tejto krátkej práce je preverit otázku existencie normy vo filozofii. Našou
snahou bude obhájit presvedcenie o existencii normy vo filozofii. Oblastou, na ktorú sa
zameriame je etika, teda filozofická disciplína, kde je prítomnost normy pomerne jasne
badatelná, hoci možno ešte viac normatívny charakter má logika, ktorá je na rozdiel od
etiky, vedou cisto normatívnou. Neuspokojíme sa len s obhájením existencie normy, ale
pokúsime sa aj v krátkosti nacrtnút funkciu a spôsob jej jestvovania vo filozofii,
konkrétne v etike.
Ako mnohé iné, aj pojem norma, hoci mu intuitívne všetci rozumieme, nie je vždy
celkom jednoznacne interpretovaný. Pokúsime sa najprv vysvetlit naše chápanie pojmu
norma, aby sme sa tak vyhli možným neskorším nedorozumeniam. V antike norma
pôvodne znamenala nástroj stavitela, pomocou ktorého meral pravé uhly. Tento pojem
v dejinách filozofie prešiel znacným vývojom. Hlavným problémom v chápaní normy v
dejinách, bol princíp, od ktorého by sme mohli odvodit opodstatnenost normy. V
Slovníku cudzích slov z roku 1990 pod heslom norma cítame: „pravidlo i súhrn
pravidiel, zásad, predpisov záväzných pre urcitú oblast ludskej cinnosti (právna,
mravná, estetická norma).“ V celej práci budeme mat pri každom použití pojmu norma
na zreteli približne tento význam. Tiež by sa dalo rozlišovat medzi pojmami etická
norma a morálna norma. Táto možnost vyplýva z toho, že nemožno stotožnit etiku s
morálkou. Morálka je pojem širší. Etika je teda tá cast morálky, ktorá je explicitne
vyjadrená, ci kodifikovaná.
Hned v úvode je treba objasnit aká je funkcia morálnych, ci etických noriem v
spolocnosti. Táto funkcia vyplýva z už spomenutých definícií normy. Norma je
pravidlom záväzným pre urcitú oblast ludskej cinnosti. Pravidlo slúži na to aby
upravovalo, usmernovalo. Každé pravidlo musí mat vymedzený predmet, ktorý
usmernuje. V prípade etických noriem (pravidiel) je to oblast ludského správania sa.
Oblast ludského správania je možné rozlíšit na vztahy voci sebe, voci druhým ludom a
voci Bohu. Usmernovat znací ukazovat smer (k niecomu). K comu nás usmernujú
etické normy? Cielom ku ktorému nás usmernujú etické normy je „raj na Zemi“. Teda
urcitý želaný stav spolocnosti, v ktorej vládne dokonalá spravodlivost, harmónia a
štastie.
Takýto ideálny stav spolocnosti bol nespocetne vela krát opísaný v utopistických
dielach.
Co bolo potrebné, aby ludia zacali vytvárat morálne normy? Pre vznik morálnych
noriem neboli potrebné žiadne špeciálne okolnosti. Morálka je totiž cloveku vlastná od
prirodzenosti. Aj v primitívnych spolocnostiach, kde by clovek neocakával žiadne etické
normy sa vyskytovali. Napríklad u kanibalov sa vyskytoval zákaz zjest cloveka mimo
vojny, ci príslušníka vlastného kmena. Prirodzená morálka je reprezentovaná
svedomím, ktoré je vlastné každému cloveku. Samo svedomie je už akýmsi
regulátorom, ktorý usmernuje naše konanie. Vznik etických noriem je potom len
otázkou kodifikácie, ci explicitného vyjadrenia hlavných morálnych noriem. Nie všetky
platné morálne normy majú automaticky povahu etických noriem. To je prípad
takzvaných „nepísaných pravidiel“, teda morálnych noriem, ktoré sú v spolocnosti
všeobecne prijímané, no nie sú vyjadrené ako etické normy.
S existenciou normy v etike je spojených niekolko problémov, ci otázok, ktoré je
vhodné osvetlit. Napríklad nemusí byt hned každému zrejmé co etická norma
vyjadruje. Aby mohla nejakým spôsobom ovplyvnovat život v rámci ludského
spolocenstva, bezpochyby sa musí nejako viazat k realite. Je však paradoxné, že tak
silný regulátor, akým je etická norma sa k realite neviaže priamo, ale len
sprostredkovane. Norma totiž nevyjadruje reálny stav sveta, ale popisuje želaný stav.
K realite sa teda viaže sprostredkovane tak, že popisuje aká realita je želatelná, hoci
tento „ideálny“ stav asi sotva nastane.
Z toho by sa dalo vyvodit, že etická norma v spolocnosti plní úlohu akéhosi magnetu,
ktorý nás má pritahovat k ideálnemu stavu spolocnosti. Takýto pohlad by však bol dost
jednostranný. Etické normy nemajú iba prikazujúci, ci odporúcajúci charakter, ale
taktiež zakazujúci. Tieto, ako zákazy koncipované normy, nás „netahajú“ k želatelnému
stavu, ale nás chránia (zakazujú nám) pred vzdalovaním sa od tohto ideálu.
Dôležitá, v problematike etických noriem, je otázka od coho závisí prijatie etických
noriem jednotlivými clenmi spolocnosti. Odpoved je jednoduchá. Na základe coho sa
clovek rozhoduje o kúpe nejakého tovaru? Každý kupujúci berie do úvahy hlavne
kvalitu tovaru, o ktorý má záujem. Touto kvalitou pri etických normách je obsah tejto
normy. Aby sme sa rozhodli korigovat svoje správanie sa podla nejakej etickej normy,
tak obsah tejto normy musí byt pre nás prítažlivý. Podkladom pre prítažlivost etickej
normy je hodnota ktorú táto norma vyjadruje, a tým ochranuje. Ak hodnota vyjadrená
etickou normou je pre náš život dôležitá, je potom samozrejme, že sa touto normou
budeme v živote riadit.
Mohli by sme teda povedat, že dalšou funkciou etických noriem je ochrana dôležitých
morálnych hodnôt. Ak norma má byt urcitým záväzným pravidlom, ako to vyplýva z
definície, musí byt táto záväznost nejako garantovaná. Autoritatívnost etickej normy sa
dá najlepšie odvodit od autority, ktorá túto normu ustanovuje, resp. zarucuje jej
opodstatnenost a správnost. Dlhú dobu sa autorita morálnych noriem odvodzovala od
autority Boha, ktorý bol garantom morálky vôbec. Neskôr sa potreba a opodstatnenost
etických noriem odvodzovala od rôznych transcendentných, ci netranscendentných
princípov. Možno sem zaradit prirodzený zákon, prírodné (fyzikálne) zákony, povinnost
a mnohé iné. Podla nášho názoru je najlepším garantom správnosti etických a
morálnych noriem Boh. Bezprostredne sme za porušenie morálnej normy zodpovední, a
tu sa zrejme zhodnú zástancovia drvivej väcšiny etických koncepcií, pred vlastným
svedomím. Jednoducho a laicky povedané, svedomie je akýsi vnútorný hlas, ktorý nám
hovorí co je správne a co nie. V prípade porušenia morálnej normy je to práve
svedomie, ktoré nás trestá výcitkami.
Je zjavné, že v spolocnosti môže, a casto sa to aj stáva, koexistovat viacero
morálnych systémov popri sebe. A To isté pozorujeme aj v prípade etických systémov.
Prevládajúcim morálnym systémom je ten, ktorý je prijímaný väcšinou clenov
spolocnosti. Niekto by mohol namietat totalitnými štátnymi zriadeniami, kde menšina
vnucuje svoj morálny systém väcšine. Tu je potrebné pozorne rozlíšit etický a morálny
systém. V prípade diktatúry je verejne prezentovaný oficiálny etický systém, ako
jediný. A navonok sa skutocne môže ako jediný aj javit. No pod povrchom sa skrývajú
obcania, ktorí vzdorujú a napriek nátlaku sa stále riadia podla vlastného morálneho
systému. Jav, ktorý sme opísali sa vyskytuje v každej diktatúre.
Podotknime ešte, napriek existencii viacerých morálnych systémov, by si tieto v
základných hodnotách nemali odporovat. V prípade etických systémy môže dôjst k
takýmto protireceniam lahšie. Tieto kolízie rôznych morálnych, ci etických systémov sú
javom väcšinou negatívnym. Prinášajú totiž so sebou tažko riešitelné morálne dilemy.
Ako pozitívum by sme takúto kolíziu mohli vnímat v prípade, ak by spôsobila
„obrúsenie“ jedného, alebo oboch, systémov. Obrúsením chápeme elimináciu nejakej
nesprávnej morálnej, ci etickej normy. Etické normy sú zachytávané v takzvaných
etických kódexoch. Príkladom sú kódexy slušného správania, profesijné etické kódexy a
iné.
Priblížili sme v krátkosti problém existencie noriem vo filozofii.
Konkrétne sme sa zamerali na filozofickú disciplínu etiku. Na jej podklade sme overili
opodstatnenost hovorenia o norme vo filozofii. Neuspokojili sme sa iba s obhájením
tvrdenia existencie normy vo filozofii, ale podali sme v krátkosti popis fungovania a
pôsobenia týchto noriem. Tento výklad má samozrejme svoje nedostatky. Je nemožné
popísat fungovanie noriem v etike v tak krátkej práci. Napriek tomu sa domnievame, že
práca môže poslúžit ako prvotné uvedenie do problematiky.
Použitá literatúra:
- Delfová H., a kol.., Lexikón filozofie, Obzor, Bratislava 1993
- Ivanová-Šalingová M., Maníková Z., Slovník cudzích slov (tretie, revid. Vydanie),
SPN, 1990.