Nobelova cena – najoblúbenejší židovský šport

Nobelova cena – najoblúbenejší židovský šport
Na základe poslednej vôle a financných prostriedkov švédskeho priemyselníka a
zároven vynálezcu dynamitu Alfreda Nobela (1833-96) bola v roku 1900 po
niekolkorocných právnych obštrukciách oficiálne založená Nobelova nadácia, ktorá
každorocne udeluje prestížnu cenu za významný objav, cin, alebo dielo.
Cena je vyše sto rokov známa pod názvom Nobelova cena.
Prvú Nobelovu cenu udelili v roku 1901 Wilhelmovi Röntgenovi. Do dnešnej doby
odmenili 705 osobností. Pôvodne vytvorili pät kategórií: literatúra (100 laureátov),
fyzika (171 laureátov), chémia (143 laureátov), medicína (180 laureátov), mier (111
laureátov) a v roku 1969 pribudla šiesta kategória, ekonomika (53 laureátov). V histórii
Nobelovej ceny bol najmladším laureátom , ktorý v roku 1915 ako dvadsatpätrocný
získal Nobelovu cenu za fyziku. Najstaršími boli 87- rocní
v roku 1966, Raymond Davis v roku 2002 a tento rok. Všetci traja získali Nobelovu
cena za fyziku, kategóriu, ktorá v pocte laureátov výrazne dominuje nad ostatnými.
Ešte jeden údaj je zaujímavý, totiž zastúpenie Židov v pocte laureátov v porovnaní s
inými národmi. Z celkového poctu nositelov Nobelovej ceny Židia tvoria 22 %, co je
významné císlo, najmä ak zoberieme do úvahy, že Židia tvoria menej ako jedno
percento svetovej populácie. Ako sa dá vysvetlit táto neúmernost? Je tajomstvo
úspechu ukryté v mentalite Židov?
Práve Židia až skoro typicky utekajú od zabehnutých regulí a hladajú inováciu v každej
sfére života. Neakceptujú status quo, co môže mat v konecnej podobe formu nového
lieku, novej rovnice alebo novej vízie sveta. Práve unikátnym prístupom k riešeniu
problému sa clovek výrazne vzdaluje od šedivého priemeru.
Existencia Židov po tisícrocia ako menšiny a život v gete, v izolácii do urcitej miery
výrazne podporovali motiváciu jedinca, kreativitu myslenia, sebarealizáciu. Obmedzené
materiálne statky poskytovali priestor statkom duševným. Pocit neslobody a pocit
ohrozenia prebúdza tvorivý potenciál. Židia boli predurcení pod tlakom svojho okolia
stat sa lepšími ako boli ich otrokári, trýznitelia, nepriatelia alebo neprajníci. Pri
porovnaní štátnej príslušnosti laureátov Nobelovej ceny zistíme, že aj dnes Židia
dosahujú výrazne lepšie výsledky v diaspore ako v Izraeli.
Samotný fakt života v stresovom prostredí, života každej etnickej menšiny v Európe
20. storocia, by však sám o sebe nestacil k dosiahnutiu takého významného poctu
Nobelových cien.
Hlavnou ingredienciou úspechu zostáva vzdelanie a v tomto prípade vzdelanie židovské.
V casoch, ked väcšina krestanskej populácie bola negramotná, každý Žid vedel cítat a
písat. Židovské zákony zretelne definovali predpisy o vzdelávaní. Každá židovská
komunita musela mat svoju vlastnú školu a ucitel nesmel vyucovat viac ako dvadsatpät
detí. Rodicia mali zakázané prestahovat sa do mesta bez školy a ak to bolo
nevyhnutné, otec bol povinný prevziat zodpovednost za vzdelávanie svojich detí.
Vytvoril sa školský systém, v ktorom povinná dochádzka zacínala u chlapcov už v
piatich rokoch. Nie je to len symbolika, že takejto škole sa hovorilo bejt ha-sefer co v
preklade znamená domov kníh. Školský systém však nebol založený s cielom dosiahnut
profesijné uplatnenie a s tým súvisiace materiálne výhody. Systém mal výlucne
náboženský charakter. Už Maimonides poznamenal, že každý Žid má povinnost
študovat Tóru bez ohladu ci je chudobný alebo bohatý, v zdraví alebo chorobe, v
mladosti ci v starobe. Krátka citácia na tému študovania zákonov Tóry: “A vyucujte
nimi usilovne deti svoje a hovorte o nich, ked sedíte doma, ked chodíte po ceste, ked si
líhate a ked vstávate”. (Deut. 71:19)
Vzdelávanie u Židov je vecne sa opakujúci a nikdy nekonciaci proces. Ucenie neprestalo
mat svoj význam a poslanie ani v extrémnom prostredí koncentracných táborov Terezín
alebo Osviencim.
V dvadsiatom storocí sa židovstvo vo velkej miere sekularizovalo a výrazne stúpol
pocet Židov vo vedeckých disciplínách. Napriek sekulárnemu charakteru židovstvo
nadalej vychádzalo vo vztahu k okoliu z nemenných hodnôt judaizmu. Aj napriek
asimilácii a ateizmu morálne odkazy Tóry ostávali pre Židov aktuálne. Zdalo by sa, že
Židia konkurovali, alebo konkurujú intelektom alebo bystrejšou inteligenciou, co je však
zavádzajúca a mylná predstava. Na rozdiel od iných národov v hierarchii židovského
národa tak ako pred tisíckami rokov aj dnes na jednom z prvých miest prevažuje
vzdelanie. Dalo by sa bez prehánania napísat „hlad po vzdelaní“. Onen hlad je tou
hlavnou hybnou silou, ktorá hladá a nakoniec objavuje.
Aj ked z priestorového dôvodu nie je možné vymenovat každého laureáta Nobelovej
ceny židovského pôvodu, tak aspon zopár z nich v kategórii literatúra: Paul Heyse,
Henri Bergson, Boris Pasternak, S.Y. Agnon, Nelly Sachs, Saul Bellow, Isaac Bashevis
Singer, Joseph Brodsky, Nadine Gordimer a Kertész. Medzi laureátmi za mier figurujú
mená ako Henry Kissinger, Menachem Begin, Elie Wiesel, Yitzhak Rabin a Šimon Peres.
V ekonomike Paul Samuelson, Herbert Simon a Milton Friedman.
Hoci Nobelova cena sa stala za poslednú dekádu symbolom politických intríg, nadalej
ostáva jednou z najprestížnejších a sú to práve Židia, ktorí tvoria nezanedbatelnú
súcast nielen histórie, ale aj súcasnosti Nobelovej ceny. Inými slovami, zbieranie
Nobelových cien aj nadalej ostáva jedným z oblúbených židovských športov.