Niccolo Machiavelli: Vladár

Niccolo Machiavelli: Vladár
Pokial chceme interpretovat dielo Machiavelliho, musíme vychádzat z obdobia v ktorom
Machiavelli žil. Mali by sme ho postavit do pozície renesancného myslitela a
predstavitela humanizmu. Ak z tohto pohladu analyzujeme jeho dielo Vladár, neujde
našej pozornosti Machiavelliho skvelé pochopenie mocenského zápasu, jeho schopnost
tento zápas realisticky zachytit, podobne ako jeho vymedzenie skúmaného fenoménu,
kde vychádza z postoja, že každý clovek je mocichtivý a hriešny. Prostredníctvom
Vladára sa snaží dat Machiavelli do rúk Lorenzovi Medicejskému spis, vdaka ktorému by
mal možnost ovládnut pravidlá moci. Chcel dat Lorenzovi Medicejskému silu a
vedomosti, ktorými by ovládol a zjednotil celé Taliansko.
Tento spis je vlastne niecím ako ucebnicou o fungovaní moci. Ak sa na túto knihu
pozrieme z tohto pohladu /nebudeme sa pozerat na nu z filozofického,
psychologického, alebo iného vedeckého pohladu/, ide podla mna o dokonalú ucebnicu.
Machiavelli sa nesnaží o vytvorenie názorovej slobody a plurality. Jeho zjednotenie
Talianska nemalo za ciel vytvorit názorovú pluralitu a slobodu, k tomuto zjednoteniu
využil svoju znalost fungovania moci. Chcel slúžit Lorenzovi Medicejskému tým, že mu
objasnil zákony moci. V celom diele nie je ani náznak liberalizmu, pokial prehliadneme
opis liberalizmu ako sily, ktorú musí vediet vládca bud využit, alebo potlacit. Ako som
už spomenul Machiavelli sa snaží týmto dielom vysvetlit fungovanie moci. Jej
fungovanie potom ocistuje od náboženských a mravných hodnôt, pretože prichádza na
to, že moc sa riadi len a len logikou.
Urcite sa môžeme pokúsit odsúdit toto Machiavelliho dielo ako nemorálne, ale jeho
logický a analitický postup je absolútne nevyhnutný. Dnes sa objavuje podobný prístup,
ako opisuje vo svojom diele Machiavelli, aj v oblasti public relations a marketingu a
nikto tento prístup nepovažuje za nemorálny. Pretože dnes je viac ako jasné, že to tak
musí byt. Rovnako tak ako je jasné pre Machiavelliho, že vladár musí byt v prvom rade
silný, až potom prichádzajú na rad jeho cnosti. Niccolo Machiavelli: Ucitel vladárov
Niccolo Machiavelli v knižke, ktorú pôvodne chcel darovat Giulianovi Medicejskému
píše, ako už z názvu vyplýva, o podla neho správnom spôsobe vládnutia, o spôsobe,
ako si udržat vládu nad nejakou krajinou a lud v nej naklonený v prospech vladára.
Ten spôsob mnohí ludia nazývajú neludský a krutý, proste machiavellizmus, co podla
Slovníka cudzích slov znamená: „politika používajúca bezohladné, zákerné spôsoby na
dosiahnutie svojho ciela“. Ale podme teraz na obsah knihy. Kedže som precítal (iba)
prvých desat kapitol, tak pochopitelne budem opisovat iba tie. V prvej, druhej a tretej
kapitole sa píše o kniežatstvách. Tu autor popisuje jednotlivé druhy kniežatstiev, ktoré
rozdeluje na tri druhy, konkrétne na dedicné , na nové, alebo sú ako casti pripojené k
dedicnému štátu kniežata, ktorý ich získal. Takto získané krajiny sú zvyknuté žit pod
vládou kniežata, alebo slobodne a dajú sa získat zbranou – silou, alebo štastím, teda ak
je niekto dobrý panovník a vedla jeho kniežatstva je kniežatstvo so zlým panovníkom a
ludia sa vzbúria a budú chciet mat za panovníka toho dobrého zo susednej krajiny je to
štastie.
Naopak silou, je to iné, treba krajinu pochopitelne dobyt a potom spravit pár
nasledujúcich krokov, ktoré sú práve podla mna základom krutosti machiavellizmu.
Autor totiž tvrdí, že po dobytí krajiny treba vykynožit všetkých aj potenciálnych
nepriatelov, ktorých si získal ked dobýjal krajinu. Všetci ktorým bolo ublížené sú totiž
nepriatelia a niekolkonásobne to platí o dovtedy vládnucom rode. Ak si chce niekto
zachovat štáty, ktoré práve nadobudol musí pamätat na dvoje vecí: po prvé musí
vyhubit panovnícky rod, po druhé nesmie menit zákony, zvyšovat dane. Ak je
nadobudnutá krajina jazykovo odlišná je treba obratnost a doporucuje sa prestahovat
do tej krajiny, aby sme boli pri vzniku problémov a nedozvedeli sa o nich až ked budú
nevyriešitelné. No a posledné pravidlo týkajúce sa kapitol o kniežatstvách je: Ten kto
inému dopomôže k moci zahynie.
Táto moc sa totiž získala lstou, alebo násilím a oboje je podozrivé tomu, kto sa stane
mocným. V dalšej kapitole je zaujímavé porovnanie dvoch vlád: Turecka a Francúzska.
Celá turecká ríša je podriadená jedinému pánovi, tí ostatní sú jeho sluhovia, vladár
rozdelil ríšu na sandžaky a posiela tam správcov podla toho, ako samu zachce.
Francúzsky král je obklopený mnohými dávnymi pánmi, ktorých poddaní uznávajú a
majú ich radi, majú svoje výsady a král im ich nemôže odnat bez nebezpecenstva.
Preto sa turecká ríša tažšie dobýja, pretože sa tažšie vyvoláva vzbura u ludí okolo
sultána a aj keby sme ich podplatili bolo by nám to nanic, ale ten kto ju dobyje si ju už
udrží. Preto ten, kto útocí na Turecko musí mysliet na to, že má docinenia s Tureckom
zjednoteným a nemôže sa spoliehat na neporiadok druhých.
Presný opak je Francúzsko, lebo sa tam dá lahko vniknút pomocou nejakého
nespokojného, ukrivdeného baróna, ale na to, aby bol niekto trvalým vládcom musí
bud vykynožit všetkých barónov, alebo ich treba podplatit. Dalšia kapitola sa venuje
udržaniu dobytých štátov: Ak sú štáty zvyknuté žit slobodne a sami sa spravovat,
môžeme ich udržat trojakým spôsobom. 1, mestá znicíme. 2, dobyvatel sa v mestách
sám usadí a 3, necháme im ich zákony, vyberáme poplatky a do vlády dosadíme
niekolko osôb, ktoré nám zachovajú odolnost. V dalšej kapitole sa dozvedáme o
svetskom vladárovi. Ked sa niekto stane vladárom vdaka priazni svojich obcanov,
vladárenie sa nazýva obcianskym a na jeho dosadenie nie sú potrebné iba zásluhy
alebo štastie, ale štastná šikovnost. Toto kniežatstvo sa nadobúda alebo priaznou ludu,
alebo priaznou velkých. V každom meste sú totiž tieto dve tendencie a vyplýva to z
toho, že lud nechce aby nad ním velkí vládli a velkí zasa chcú vládnut nad ludom a
utlácat ho.
Z týchto dvoch protichodných chútok sa vyvinie v každom meste jedna z troch foriem:
kniežatstvo, sloboda alebo bezvládie, pricom kniežatstvo býva dielom bud ludu, alebo
velkých a to podla príležitosti, ktorú má tá alebo oná strana. Môj celkový dojem z tejto
knižky, respektíve z jej prvých desiatich kapitol je velmi dobrý. Kniha sa mi pácila, síce
v súcasnosti je už trochu neaktuálna, ale v jej casoch to bolo myslím si na svoju dobu
velmi moderné alebo ešte lepšie povedané poucné a to hlavne pre vládcov. Chcel by
som ešte nieco povedat k výkladu slova machiavellizmus v slovníku. Tak ci tak sa podla
mna nedá vyhnút nejakému podcenovaniu obycajného ludu vladármi. Táto kniha je
urcená hlavne pre vladárov tých cias a preto si nemyslím, že v 16. storocí by názor, že
pre vlastnú vládu je potrebné vyvraždit iný panovnícky rod by bol pre vladárov nejaký
sebecký alebo bez škrupúl. V každom prípade by to nemala byt prírucka, alebo návod,
ako sa stat úspešným, ale bolo to proste tak a bralo sa to ako súcast vojen a
vojenských vpádov do cudzích krajín. V súcasnosti sa to tak síce chápat dá, ale v
každom prípade si nemyslím (usudzujem podla tejto knihy), že by to bol nejaký prejav
extrémnej bezohladnosti, sebeckosti, krutosti alebo niecoho podobného.