Nežná revolúcia - 17. november 1989

Nežná revolúcia - 17. november 1989
Nežná revolúcia - 17. november 1989
Nežná revolúcia v novembri v roku 1989, zosobnuje pád totalitného komunistického
režimu. Ako svetlý príklad okolitým krajinám, významným spôsobom zviditelnila vo
svete Ceskoslovensko ako vysoko kultivovanú spolocnost s uvedomelými obcanmi, a s
totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutocnil sa prevrat v demokratickú
spolocnost, ktorý nám mohol závidiet celý svet.
Na zaciatku bola nevinná manifestácia...
V den študentstva 17. novembra 1989, v den uctenia pamiatky smrti Jana Palacha,
ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi na protest sovietskej okupácie upálil, sa rovnako ako
po iné roky konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod
bol plánovaný niekolko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSC.
Funkcionári vopred vytýcili trasu pochodu, pricom miestne Zbory národnej bezpecnosti
dostali za úlohu zaistovat pokojný priebeh celej manifestácie. Na stretnutí ministra
vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSC Jakešom bolo dojednané, že napriek
urcitým protisocialistickým náladám prejavujúcim sa u skupinky študentov, nesmie
dôjst k zásahu bezpecnostných zložiek.
Študentská manifestácia sa zacala prejavom Martina Klímy, ktorý zastupoval
nezávislých študentov. Vo svojom prejave prehlásil, že pochod nemá za ciel upozornit
na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné sa upriamit na prítomnost a
budúcnost. Potom nasledoval príhovor recníka Socialistického zväzu mládeže a
následne sa študenti vydali na Vyšehrad. Na národnej triede ich zastavil policajný
kordón, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových
jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili
žiadne známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom
bezpecnosti kvety, mnohí prestrašene plakali a prosili aby ich pustili. Okolo pol deviatej
boli študenti zatlacení smerom k postranným ulickám, bolo použité vodné delo a vela
študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá
lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ludí. Študenti umeleckých škôl
sa rozprchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Zacalo sa uvažovat o
štrajku v divadlách a na Vysokých školách.
Na druhý den divadlá vyhlásili týždenný štrajk Mnohí komunisti, vrátane clenov ÚV
KSC, i radoví obcania boli pohoršení zásahom. Rozšírila sa falošná správa o smrti
študenta Martina Šmída, ktorú ihned v ten vecer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa.
Napätie a rozhorcenie v spolocnosti stúpalo.
19. novembra sa v byte Václava Havla stretli clenovia nezávislých iniciatív, kde
prevažovali signatári Charty 77. Výsledkom porady bolo ustanovenie Obcianského fóra
(OF), ktoré oficiálne vzniklo o desiatej vecer v Cinohernom klube. Obcianske fórum
žiadalo odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väznov a
podporovalo generálny štrajk, ktorý bol ustanovený na 27. november. Toho istého dna
vzniká v Bratislave hnutie verejnost proti násiliu.
20. novembra na väcšine pražských vysokých škôl zacína štrajk, poobede sa na
Václavskom námestí zišlo cez 100.000 ludí. O den neskôr sa pridali k štrajku dalšie
vysoké školy a na Václavskom námestí sa konala prvá manifestácia Obcianského fóra,
ktoré v tom case pozostávalo prevažne zo signatárov Charty 77. K zhromaždenému
davu ( asi 200 000 ludí) prehovoril po prvý krát Václav Havel. Nasledovalo niekolko
masových demonštrácií po celej republike, ktoré vyvrcholili dna 27. novembra v
Genrálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Požiadavky OF boli
akceptované KSC, bol prerušený štrajk, ktorý sa zmenil v štrajkovú pohotovost.
10.decembra 1989 vymenoval prezident CSSR Gustáv Husák novú „vládu národného
porozumenia“ a vzápätí abdikoval. 29. decembra bol komunistickým parlamentom
zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné volby, v
ktorých zvítazilo Obcianske fórum s 51% hlasov. KSC získala 13%.
Pozadie prevratu
V rokoch 1969-1970 bolo približne 1000 funkcionárov KSC formou vylúcenia z KSC
prevedených do tzv. zálohy, co znamená na použitie v takých situáciách, aká vznikla po
založení Charty 77, po 17.novembri 1989a pre dalšie situácie, ktoré boli projektované
ako varianty. Tieto osoby emigrovali do zahranicia s poslaním pôsobit v politickej
opozícii so spravodajským urcením. Okamžite dostávali politický azyl, zamestnanie v
exponovaných inštitúciách hostitelských štátov alebo profesúry. Títo ludia organizovali
v zahranicí malé lobbystické nátlakové skupiny, ktoré si postupne vytvárali kontakty na
medzinárodné organizácie a vlády štátov, zakladali nakladatelstvá a vydavatelstvá,
nadácie, organizovali zbierky financných prostriedkov. Financné prostriedky na cinnost
Charty 77 pochádzali z medzinárodného PEN-klubu, ktorý financovala CIA,
Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie v USA, B’rith, Masarykovej
nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli a pod.
Charta 77 vo svojom vyhlásení z 1.1.1977 konštatuje, že nechce škodit
komunistickému režimu, ale chce s ním viest konštruktívny dialóg. Reakcia, ktorú proti
Charte 77 rozpútal ÚV KSC, mala za ciel upozornovat na Chartu a popularizovat ju v
protikomunisticky zmýšlajúcej casti verejnosti. Hlavnú cinnost popularizácie prevzali
vysielacky Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC. Napriek tomu, že vydavatelská
cinnost Charty bola v duchu vtedajších platných zákonov protizákonná (minimálne
podla § 112 – Trestného zákona: poškodzovanie záujmov republiky v cudzine), nikto
nikdy proti vydavatelom nezakrocil. Je nepochybné, že keby nebola žiadúca, ŠTB by
takúto skupinu zlikvidovalo za 24 hodín a nikto na verejnosti by sa nikdy o žiadnej
charte nedozvedel.
Prijímanie clenov (signatárov) Charty 77 sa skoncilo dnom 17.11. 1989, ked ich pocet
dosiahol 1900. Úplná väcšina z nich podpísala Chartu 77 zo vzdoru proti režimu bez
toho, aby tušila cokolvek o charaktere a poslaní tejto tajuplnej organizácie. Túto riadilo
približne 70 až 85 ludí a pozostávala z príslušníkov niekolkých rodín navzájom
spútaných rodinnými, príbuzenskými a financnými zväzkami. Boli to predovšetkým
rodiny Havlovcov, Dienstbierovcov, Šabatovcov, Nemcovcov, Paloušovcov,
Marvanovcov, Hromádkovcov, Rumlovcov, Šternovcov atd. Hned po „Nežnej revolúcii“
približne 100 týchto rodín, ich príbuzných a priatelov zaujalo pozície v najvyšších
štátnych, diplomatických a hospodárskych funkciách štátu. Túto skupinu obcanov
Ceskoslovenska schválili na toto aktuálne poslanie orgány ZSSR a USA prostredníctvom
ŠTB, KGB, CIA a MOSADu.
Obcasné odsudzovanie a väznenie clenov Charty 77 sa stávalo podnetom pre obrovskú
medzinárodnú propagacnú kampan, ktorú viedli zahranicné vysielacky. Obyvatelia
Ceskoslovenska sa takýmto spôsobom zoznamovali s ludmi, o ktorých by v novembri
1989 nevedel nikto. Organizovaná reklama a propaganda z nich urobila hrdinov,
muceníkov, velkých spisovatelov, myslitelov, politikov a demokracii oddaných
štátnikov.
Riadenie Charty 77 prebiehalo velmi komplikovaným spôsobom, ktorý dovoloval
kontrolu zo strany USA, pricom hlavnú riadiacu funkciu vykonávali osoby z bázy KGB.
Hlavnou kontaktnou osobnostou bol od roku 1987 poverený vedúci 13. oddelenia ÚV
KSC Rudolf Hegenbart, ktorý bol priamo zaangažovaný na príprave prevratu od
augusta 1998 až po jeho vykonanie 17.11.1989.
Den 17. november 1989 bol zvolený ako najvhodnejší vzhladom na to, že je
medzinárodným sviatkom študentstva a zarucoval medzinárodnú odozvu. Tak isto to
bol posledný termín pred schôdzkou Gorbacov – Bush na Malte, kde mali prerokovat
další postup velmocí pri riadení zjednocovania Nemecka, co predpokladalo aj politickú
zmenu v Ceskoslovensku. Nemenej dôležitým faktorom, bola aj zlá financná situácia
Štátnej banky ceskoslovenskej, ktorá už dlhšiu dobu udržiavala chod ekonomiky len
vdaka podpore zahranicných (kapitalistických) financných inštitúcií. Vysoké úroky
vytvárali silný inflacný tlak na korunu, ktorú už nebolo možné udržat bez toho, aby sa
to viditelne neprejavilo v hospodárskej situácii krajiny.
Samotná príprava manifestácie bola na rokovaní Pražskej vysokoškolskej rady
zmanipulovaná aj vdaka úcasti Vasila Mohoritu, takže prevažne neupozornení študenti
vpochodovali do vopred pripravenej pasce. Dva hodiny pred príchodom sprievodu na
Národnú triedu bola zastavená premávka elektriciek v oboch smeroch a Národná trieda
bola v tom case úplne vyprataná (ludoprázdna). Pohotovostné oddiely ZNB boli v
pohotovosti na Mikulandskej a na Konyiktskej ulici už tri hodiny pred príchodom
sprievodu. Asi jednu hodinu pred príchodom boli uzamknuté všetky domové brány
všetkých domov od Perštýna až k Národnému divadlu.
Zásahová cata ÚRNA (Útvary rýchleho nasadenia), bola v tretom pohotovostnom slede
(jej clenovia boli doma pri rodinách, ale museli byt k dispozícii pri telefóne), dostala o
10:30 telefonický rozkaz okamžite sa vrátit k útvaru (osem hodín pred nasadením), asi
štyri hodiny pred zaciatkom manifestácie na Vyšehrade. Po príchode k útvaru im bola
nariadená pohotovost. Ked cata nastúpila v maskovacích uniformách a maskovacích
ciapkach dostala rozkaz nasadit si cervené barety, ktoré sú súcastou vychádzkovej
uniformy. O 11:30 catu previezli autobusom na Bartolomejskú ulicu na sústredenie. Od
13:45 prebiehala inštruktáž. Vykonávali ju traja dôstojníci ŠTB v civile a bola zameraná
na zákrok pri Národnom divadle, co bolo v case, ked sa manifestácia vo vzdialenosti asi
tri kilometre zacínala. Zásahovej cate na zväcšenom obraze podrobne vysvetlili uzáver
pri Národnom divadle, vrátane nasadenia automobilu so zábranami. Catu inštruovali, že
dôstojníci ŠtB im budú ukazovat vytipované osoby v sprievode, ktoré mali vytiahnut a
zadržat.
V popoludnajších hodinách v piatok 17. novembra 1989 opustilo Prahu celé vedenie
Charty 77, vrátane rodín. V Prahe zostali iba Uhl, Benda, Nemcová. V tom case
existovalo nebezpecenstvo ich pozatýkania v prípade, žeby sa Hegenbartovi nepodarilo
okamžite paralyzovat akcie a rozhodnutia väcšiny vedúcich ÚV KSC a FMV, ktorí do
charakteru operácie neboli zasvätení. Už v sobotu na poludnie sa však všetci vrátili
spät. Vtedy a v priebehu nedele sa podarilo Hegenbartovi definitívne odstránit
nebezpecenstvo zákroku Ludových milícií, ktoré Jakeš, ako najvyšší predstavitel ÚV
KSC, mobilizoval. Hrozil ozbrojený konflikt, pretože Ludové milície mali v tom case
150.000 plne vyzbrojených a bojovne naladených clenov – prevažne tvrdých
komunistov.
Cielom operácie nebolo iba odstránit Jakeša, ale zariadit všeobecný ústup komunistov
na vopred pripravené pozície. Približne v tom case (po zatknutí Václava Havla)
Hegenbart zacal mobilizovat hercov, spevákov a dalších na podpisové akcie za jeho
prepustenie. Všetci iniciátori boli komunisti. Manifestáciu a neskôr aj organizovanie
študentstva riadili výlucne deti prominentných rodicov. 86% týchto študentov malo
rodicov vo vysokých funkciách v KSC, FMV, v diplomatických službách, v kategórii
generálnych riaditelov, vysokoškolských profesorov atd. Títo študenti boli inštruovaní
svojimi rodicmi a už od januára 1989 boli vypracované heslá, ako “Nie sme ako oni!“,
„Nechceme násilie!“ atd. a formy ich uplatnovania pri demonštráciách tak, aby
nedochádzalo k fyzickému napádaniu komunistov, co bola jedna z podmienok dohody o
odovzdaní moci a záruky za nu prevzali sami komunisti prostredníctvom študentov a OF
(Obcianského fóra).
Koncepcia OF bola dohodnutá asi pol roka pred prevratom a schválil ju sám Hegenbart.
OF oficiálne vzniklo v nedelu v podvecer a vyhlásil ho Havel v realistickom divadle.
Poverení dôstojníci ŠtB na toto vyhlásenie zvážali svojimi súkromnými autami všetkých
hlavných clenov Charty 77. Uvolnenie divadiel fingovaním protestných štrajkov
organizovala ŠtB prostredníctvom svojich agentov medzi hercami a základnými
organizáciami KSC v divadlách.
Vedením OF boli poverení výhradne kmenoví clenovia Charty 77. Predpokladá sa, že na
nasadenie v OF bolo uvolnených približne 1100 ludí z novej databázy KGB.
V rámci dohôd o kontinuite moci komunistickej oligarchie bola cinnost Obcianskeho fóra
od zaciatku až k volbám vedená k likvidácii akejkolvek potenciálnej opozície, ktorá by
mohla vzniknút. Preto bolo v období február – apríl 1990 rozbité študentské hnutie a
vyradené z akejkolvek politickej konkurencie a ucinené celkom pasívnym Rôznymi
kauzami a aférami boli postupne zdiskreditované KDÚ, Ceskoslovenská strana
socialistická, Republikánska strana, Lidová strana a dalšie.
V polovici roku 1988 bolo o príprave politického prevratu v Ceskoslovensku
informovaných 12 ludí z najvyššieho orgánu KSC. V októbri 1989 sa tento pocet zväcšil
na približne 90 ludí, z ktorých väcšina nebola priamo clenmi aparátu ÚV KSC. Úplná
väcšina clenov KSC bola prevratom a stratou svojej moci prekvapená a oznacovala
postup svojho vedenia za zradu.
V decembri 1989 boli všetci rozhodujúci funkcionári KSC, armády, Ludových milícií a
FMV presne informovaní o tom, že udalosti sú iba taktickou formou zmien, inak v
krátkom case neuskutocnitelných. Latentná pohotovost všetkých týchto zložiek vrátane
armády bola udržiavaná do marca 1990, ked bola dojednaná nepostihnutelnost
zákonom císlo 15/90 z 23.1.1990, ktorý zarucoval KSC verejnú právnu ochranu,
garantovanú novou vládou.
Záverom
Priebeh „nežnej revolúcie“ bol vynikajúco pripravený. Priehladnost celej akcie mala v
ociach verejnosti zastriet fáma o nevydarenom puci ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal
a ktorý využili demokraticky zmýšlajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je
nesporné, že keby sovietsky zväz prostredníctvom KGB neodmietol akúkolvek podporu
komunistickému režimu, komunisti by sa nikdy dobrovolne nevzdali vedúcej úlohy v
štáte a k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Pozitívne treba hodnotit
fakt, že celý prevrat v kvalitatívne inú spolocnost bol pokojný, bez vážnejších
hospodárskych kolapsov ci vysokých stratách na životoch. Negatívne pôsobí
skutocnost, že ešte aj v súcasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Ceska
verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále
oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia
Ceskoslovenskej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989 sa
stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do
odsúdenia niekolkých bezvýznamných policajtov na niekolkomesacné alebo
podmienecné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej
triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie
materiály týkajúce sa Charty 77 a dalších prominentov, boli z FMV (Federálne
ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných
zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti
podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Becvár, ktorý 17. novembra
vydal rozkaz nasadit jednotky ÚRNA) ci nehody potencionálnych odporcov (Alexander
Dubcek).
Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta, je napriek
všetkým propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvatelstva ale aj
politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Ceskoslovenska. Súcasníci 17. novembra
1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti
nevedia takmer nic o „velkom vítazstve“ ich rovesníkov spred 15 rokov. Nik si predsa
nedokáže spomenút na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.
Sven Grosman
________________________________________ __________________________
Zdroje: