Neutralita počas ozbrojeného konfliktu

Vojnový stav mení nielen právne postavenie vojnových štátov, ale aj štátov, ktoré stoja mimo a nezúčastňujú sa konkrétnej vojny.Právne postavenie neutrálnych štátov malo v historickom vývoji rôzny obsah, v závislosti na ekonomických, politických a sociálnych podmienkach a tiež na charakteru vojny toho ktorého obdobia.
Do prvej polovici XIX. storočia bola neutralita chápaná skôr ako povinnosť štátov poskytovať obom bojujúcim stranám rovnaké možnosti.Rozlišovalo sa niekoľko druhov neutrality.Blahovoľná neutralita, podľa nej bolo zlučiteľné s postavením neutrálneho štátu, aby poskytoval určité výhody len jednej bojujúcej strane.Alebo kvalifikovaná neutralita, podľa ktorej neutrálny štát mohol poskytovať len jednej strane výhody, pretože sa k tomu zaviazal zmluvou pltnou bez ohľadu na eventuálni vojnový stav.Až koncom XIX. a začiatkom XX: storočia vzniká klasické chápanie neutrality ako pnej neúčasti neutrálneho štátu na vojne.Treba rozlišovať medzi jednoduchou neutralitou a trvalou neutralitou.
Jednoduchá vojnová neutralita.
Ku všeobecnej kodifikácii jednoduchej vojnovej neutrality došlo vo dvoch Haagskych zmluvách z r. 1907, v Zmluve o právach a povinnostiach neutrálnych štátov a osôb v pozemnej vojne a v Zmluve o právach a povinnostiach neutrálov v námornej vojne.
Podľa nich sa neutrálnym štátom rozumie ten štát, ktorý sa nezúčastňuje konkrétnej vojny(medzinárodného ozbrojeného konfliktu).Má základnú povinnosť nezúčastniť sa vojnových akcií a chovať sa voči všetkým bojujúcim stranám rovnako.Ak poskytne jednej bojujúcej strane určité výhody, musí ich poskytnúť aj druhej strane.Ak ich odoprie jednej strane, musí ich odoprieť aj druhej strane.
Základným právom neutrálneho štátu je nedotknuteľnosť jeho územia, pokiaľ ide o vojenské akcie bojujúcich štátov.Nesmie mu byť bránené v jeho vzťahoch s ostatnými štátmi.Má právo na obchod s nimi, a s výnimkou vojnového kontrabandu, aj s bojujúcimi štátmi.
Ak bola porušená nedotknuteľnosť územia neutrálneho štátu, má tento štát nielen právo, ale dokonca i povinnosť odporovať tomuto porušeniu, dokonca aj ozbrojenou silou.Takýto ozbrojený odpor sa nepovažuje sa nepriateľský čin.
K nestrannému a na vojne sa nezúčastňujúcemu sa chovaniu je povinný neutrálny štát a nie jeho jednotlivý občania.Neutrálny štát nesmie bojujúcej strane dodávať zbrane a vojnový materiál alebo jej poskytovať finančné prostriedky na vedenie vojny.Nie je však porušením neutrality, ak takéto veci poskytujú jednotlivý občania neutrálneho štátu.Práve tak nie je porušením neutrality, ak sa jednotlivý občania neutrálneho štátu zúčastnia bojov na strane bojujúcej mocnosti ako dobrovoľníci.
O neutralite a neutrálnom postavení možno hovoriť len v prípade medzinárodného ozbrojeného konfliktu.Počas občianskej vojny sa uplatňuje neutralita až v okamžiku, keď konflikt nadobudne znakov ozbrojeného povstania.Štát, stojaci mimo takéhoto ozbrojeného sporu, môže zvoliť postavenie neutrálneho štátu tým, že uzná povstalcov za bojujúcu stranu.
Neutralita začína súčastne s vypuknutím vojnového stavu.Štáty, ktoré sa konfliktu nezúčastnia, vydajú obvykle zvláštne prehlásenie o neutralite, aj keď k tomu nie sú povinné.Ak zvolí štát postavenie neutrála, nadobúda práva a povinnosti neutrálneho štátu.Ak sa pripojí ku konfliktu na jednej strane, podlieha pravidlám vojnového práva.
K porušeniu neutrality môže dôjsť ako zo strany bojujúceho štátu, tak aj zo strany neutrálneho štátu.Ak poruší neutralitu bojujúca strana, tak je povinnosťou neutrálneho štátu podniknúť všetky opatrenia k náprave, najmä odraziť útok tej bojujúcej strany, ktorá by chcela použiť neutrálne územie k vedeniu bojových akcií proti druhej strane.
Ak poruší neutralitu neutrálny štát, záleží na bojujúcich štátoch aké dôsledky t toho vyvodia.Môžu si to nevšimnúť alebo v krajnom prípade považovať to za nepriateľský akt a môžu takémuto štátu vyhlásiť vojnu.Čím by sa ich vzťahy zmenili na vojnové.
Neutralita zaniká ukončením vojnového stavu medzi bojujúcimi stranami alebo vypuknutím vojnového stavu medzi niektorou z bojujúcich strán a neutrálnym štátom.
Tento pojem tradičnej neutrality, ktorý sa ustálil v druhej polovici minulého storočia a úzko súvisel s vtedajším chápaním vojny, ako legálneho prostriedku riešenia medzinárodných sporov a dovoleného nástroja zahraničnej politiky suverénneho štátu.Medzinárodné právo v tej dobe nerozlišovalo medzi bojujúcimi stranami podľa toho, ktorá začala vojnu ako prvá a ktorá sa bránila útočníkovi.Za tohto stavu bolo logické, že postavenie iných štátov mimo konfliktu im ukladalo povinnosť nestranného postoja ku všetkým bojujúcim stranám bez rozdielu.
Po prvej svetovej vojne vzniklo všeobecné presvedčenie, že vojna nesmie slúžiť ako prostriedok riešenia medzinárodných sporov ani ako nástroj uskutočňovania zahraničnej politiky štátov.Od tohto okamihu sa pojem tradičnej legálnej vojny rozštiepil na dva druhy vojen: jednej útočnej, zakázanej medzinárodným právom a druhej obrannej, medzinárodným právom dovolenej.Za tejto novej situácie boli strany stojace mimo konfliktu tradične neutrálne, nútené rozlišovať medzi bojujúcimi stranami, a chovať sa k nim rôznymi spôsobmi.Veď jedna strana porušovala svojou útočnou vojnou medzinárodné právo, zatiaľ čo druhá, obeť agresie, jednala úplne v práve, keď vykonávala svoje legitímne právo sebaobrany.Postoj tradičnej neutrality vyžadujúci nestrannosť k obom stranám, začal byť za tejto situácie v rozpore s právnym presvedčením národov a bol politicky odsudzovaný.
Lenže s určením útočníka a obeti to nebolo také jednoduché.Jednak v období studenej vojny sa často stáli členovia neboli schopný sa dohodnúť na tom ,ktorý štát sa dopustil útočného činu a ktorý sa iba bránil.V dôsledku toho nebola Rada bezpečnosti pre nedostatok jednomyseľnosti stálych členov schopná rozhodnúť o útočníkovi a napadnutom.V iných prípadoch sa obe bojujúce strany navzájom obviňovali z agresie.
Z tohto hľadiska bolo lepšie, ak tretí štát bol voči takýmto konfliktom neutrálny.Tým sa konflikt obmedzil na bojujúcich, nehrozilo jeho rozšírenie na okolité štáty.Neutrálne štáty umožňovali uskutočňovať humanitárne úlohy na území bojujúcich strán.Pôsobili ako sprostredkovatelia medzi bojujúcimi stranami.
Trvalá neutralita.
Trvalé neutrálnym je štát, ktorý sa na základe viacstrannej medzinárodnej zmluvy zriekol práva účasti na budúcom medzinárodnom ozbrojenom konflikte.Takýto štát má trvale zaistenú územnú nedotknuteľnosť a politickú nezávislosť.Má tiež právo i povinnosť odraziť prípadný útok na seba.
Status trvalej neutrality vzniká na základe medzinárodnej zmluvy, pretože predpokladá výslovné uznanie ďalšími štátmi.Iba jednostranné prehlásenie štátu o jeho budúcej trvalej neutralite, ktoré by ostatné štáty, najmä významné mocnosti a susedné štáty neuznali, by nemalo žiadne právne účinky a ani faktický význam.Podobne ich zrušeniu trvalej neutrality môže dôjsť len so súhlasom štátov, ktorí ju uznali.
Rozlišuje sa trvalá neutralita uznaná a garantovaná.V prvom prípade sa ostatné štáty zaväzujú iba rešpektovať trvalú neutralitu štátu.Nie sú však povinné vystúpiť na jeho obranu v prípade, že by bol iným štátom napadnutý.V prípade garantovanej neutrality sú garantujúce štáty povinné neutralitu nie len rešpektovať, ale i aktívne zasiahnuť na jeho obranu.
Trvale neutrálny štát je oprávnený udržiavať armádu a stavať vojenské opevnenia, ale iba výlučne k obranným účelom.Má nie len právo, ale i povinnosť brániť svoju neutralitu vlastnou vojenskou silou.Môže uzatvárať zmluvy, ktoré mu pre takýto prípad zaisťujú pomoc iných štátov.
Trvale neutrálny štát nie je oprávnený uzatvárať garančné alebo spojenecké zmluvy v prospech iných štátov, ktoré by ho za istých okolnosti zaväzovali iniciatívne vystúpiť s ozbrojenou silou.Podobne nesmie uzatvárať politické alebo hospodárske zmluvy, ktoré by ho pútali k inému štátu natoľko, že by v prípade, kedy ten by sa zúčastnil ozbrojeného konfliktu, bol sám do takejto vojny vtiahnutý.Všeobecne je trvale neutrálny štát povinný jednať vo svojej zahraničnej politike tak, aby nebol zapletený do vojnového konfliktu medzi inými štátmi.
Trvale neutrálnym štátom od Viedenského kongresu je Švajčiarsko.Deklaráciu o uznaní a garantovaní švajčiarskej “večnej neutrality“ a nedotknuteľnosti jeho územia podpísali Rakúsko, Francúzsko, Veľká Británia, Portugalsko, Prusko a Rusko, pozdnejšie sa k nej pripojilo Španielsko a Švédsko.Status Švajčiarska, ako trvale neutrálneho štátu bol potvrdení mierovými zmluvami po druhej svetovej vojne.Tým sa súčastne rozšíril počet štátov, ktoré švajčiarsku neutralitu uznali.
Trvale neutrálnymi štátmi boli aj Belgicko a Luxembursko.Nemecko však ich neutralitu porušilo počas prvej sv. vojny.Neutralita oboch týchto krajín bola neskoršie zrušená mierovými zmluvami.
Rakúsko v r. 1955, po predchádzajúcej dohode s víťaznými mocnosťami, svojím zákonom o neutralite dobrovoľne svoju trvalú neutralitu.Rakúsku neutralitu uznali veľmoci a ďalšie štáty.Negarantovali ju však.
Zákaz útočnej vojny a kolektívnej donucovacej akcie proti útočníkovi, predvídané v Briand-Kelloggovom pakte, v Pakte Spoločnosti národov a v Charte OSN, spochybnili zlučiteľnosť trvalej neutrality s členstvom v organizácii kolektívnej bezpečnosti.Všeobecným zákazom útočnej vojny totiž prestal záväzok nezúčastniť sa útočnej vojny zvláštnym záväzkom trvale neutrálneho štátu, pretože sa stal záväzkom všetkých štátov bez rozdielu.
Pre Švajčiarsko, ako trvale neutrálny štát, zostala otvorená otázka, ako zladiť povinnosť zostávať vo všetkých ozbrojených konfliktoch neutrálnym, čo vyplývalo z jeho trvalej neutrality, s povinnosťou člena Spoločenstva národov zúčastniť sa hospodárskych a vojenských akcií proti útočníkovi.Rada spoločnosti národov riešila tento problém tak, že Švajčiarsko bolo zbavené povinnosti zúčastňovať sa vojenských akcií, muselo sa však zúčastňovať dohodnutých hosp. sankcií.
Švajčiarsko, trvajúce na svojej trvalej neutralite v celom rozsahu, sa po druhej sv. vojne neuchádzalo o členstvo v OSN, pretože pokladalo záväzky všetkých jej členských krajín zúčastňovať sa na vojenských alebo nevojenských akciách proti porušovateľom mieru za nezlučiteľné so statusom trvalej neutrality.
Naopak Rakúsko bolo v r. 1955 prijaté za člena OSN.Výchádzalo sa z názoru, že účasť na kolektívnych akciách, dohodnutých Radou bezpečnosti, nie je porušením trvalej neutrality, pretože takéto akcie nie je možné považovať za vedenie vojny v bežnom zmysle, ale za sankciu proti rušiteľom mieru.Ďalej, ozbrojenej akcie sa nemusia zúčastniť všetci členovia, ale len niektorý, ako to určí Rada bezpečnosti.