NATO

Organizácia severoatlantickej zmluvy (North Atlantic Treaty Organization – NATO) je organizácia kolektívnej sebaobrany a subregionálnej organizácie (združuje len časť eur. štátov). Bola ustanovená na základe zmluvy uzavretej 4. 4. 1949 vo Wahingtone. Jej prvými zmluvnými stranami bolo 12 štátov záp. Európy a sev. Ameriky: Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko, Holandsko, Portugalsko, Spojené štáty americké a Veľká Británia. V roku 1952 sa stalo členom Grécko a Turecko, 1955 – Spolková republika Nemecko, 1982 – Španielsko, 1999 – ČR, Maďarsko a Poľsko. V súčasnosti je členom NATO aj SR.
Zakladatelia tejto organizácie
Kolektívnej obrany odôvodňovali jej ustanovenia potenciálnou hrozbou komunistickej expanzie do západnej Európy, ktorá sa prejavila vo februári 1948 nedemokratickou zmenou vlády ČSR a v júni t.i. roku sovietskou blokádou západného Berlína.

Za tejto politickej situácie v Európe považovali za dôležité zabezpečiť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založenej na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a vlády práva a podporovať stabilitu a blaho národov v oblasti severného Atlantiku. Cestu k tomuto cieľu videli v spojení svojho úsilia ku kolektívnej obrane a k zachovaniu mieru a bezpečnosti.

V zmluve sa vopred zaviazali, že v súlade s Chartou OSN budú mierovými prostriedkami urovnávať akékoľvek medzinárodné spory, v ktorých budú účastníkmi tak, aby nedošlo k ohrozeniu medzinárodného mieru a bezpečnosti, ale i spravodlivosti. Ďalej prehlásili, že vo svojich medzinár. vzťahoch sa budú vystríhať hrozbe silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom, ktorý by bol nezlúčiteľný s cieľmi OSN.

K rozvoju mierových a priateľských vzťahov budú prispievať tým, že budú
Posilňovať svoje slobodné inštitúcie
šíriť lepšie porozumenie pre zásady, na ktorých sú tieto inštitúcie založené
vytvárať podmienky pre stabilitu a blahobyt
usilovať o odstránenie konfliktov vo svojej medzinár. ekonomickej politike
podporovať ekonomickú spoluprácu medzi jednotlivými i všetkými zmluvnými stranam

K účinnejšiemu zaisťovaniu cieľov zmluvy budú členovia organizácie jednotlivo a spoločne pomocou stálej a účinnej svojpomoci a vzájomnej pomoci udržiavať a rozvíjať svoju individuálnu a kolektívnu schopnosť odolať ozbrojenému útoku. Kedykoľvek príde podľa názoru ktoréhokoľvek člena k ohrozeniu územnej celistvosti, politickej nezávislosti alebo bezpečnosti ktorejkoľvek zmluvnej strany, budú sa spoločne radiť.

Ozbrojený útok
V Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za ozbrojený útok proti všetkým. V takomto prípade každý člen, vykonávajúci právo individuálnej alebo kolektívnej sebaobrany, prispeje na pomoc zmluvnej strane/stranám takto napadnutým tým, že ihneď podnikne sám alebo po dohode s ostatnými takú akciu, akú bude považovať za nutnú.

Pôvodne sa obrana severoatlantickej oblasti vzťahovala i na okupačné vojská ktorejkoľvek zmluvnej strany v Európe, na Alžírsko, ostrovy pod správou ktorejkoľvek zmluvnej strany v Atlantickom oceáne na sever od obratníka Raka alebo na lode či lietadlá ktorejkoľvek zo zmluvných strán v tej istej oblasti. Od 3.júla 1962, kedy fr. prezident uznal alžírsku nezávislosť, sa prestala zmluva vzťahovať na túto časť sev. Afriky. Po prístupe nových štátov bola oblasť pôsobnosti zmluvy rozšírená i na ich územie.

Každý ozbrojený útok proti 1 alebo niekoľkým členom a všetky opatrenia členských štátov, učinené v jeho dôsledku oznámi organizácia neodkladne BR OSN: Tieto opatrenia sa skončia, keď BR OSN vykoná potrebné opatrenia na obnovenie a udržanie medzinár. mieru a bezpečnosti-

Členovia NATO
Môžu na zákl. jednomyseľnej dohody prizvať za člena organizácie ktorýkoľvek iný eur. štát, ktorý je schopný podporovať zásady zmluvy a prispieť k bezpečnosti severoatlantickej oblasti. Každý takto pozvaný štát sa môže stať zmluvnou stranou uložením svojej listiny o prístupe u vlády Spojených štátov, ktorá je jej depozitárom.

Organizácia má zložitú politickú a vojenskú štruktúru, ktorá v priebehu jej vývoja bola niekoľkokrát menená a rozširovaná. Súčasnými vrcholnými orgánmi sú:
Rada – zasadá na úrovni stálych zástupcov, ministrov alebo šéfov vlády
Výbor pre plánovanie obrany – zaoberá sa vojenskými otázkami

Týmto dvom orgánom je podriadená vojenská a civilná štruktúra organizácie. Ich rozhodnutie vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých členov organizácie.

V čele vojenskej štruktúry je vojenský výbor, zložený z náčelníkov generálnych štábov členských štátov. Podliehajú mu 4 oblastné veliteľstvá ozbrojených síl pre Európu, Atlantický oceán, prieplav La Manche a región Spojených štátov s Kanadou a celá sieť vysoko špecializovaných vojenských orgánov a zložiek.

Civilnú štruktúru organizácie tvoria hlavné výbory, napr. výbor pre jadrovú obranu a skupina pre jadrové plánovanie.

Ozbrojené sily organizácie sa delia na 3 zložky
jednotky členov – ktoré sú dané k dispozícií organizácii už v čse mieru
jednotky, ktoré sa majú poskytnúť organizácii v prípade ozbrojeného napadnutia
jednotky, ktoré ostávajú trvalo pod národným vedením členských štátov

Velitelia jednotlivých veliteľstiev zodpovedajú za vypracovanie vojenských plánov pre príslušné regióny, zaisťujú potrebné množstvo jednotiek a zodpovedajú za ich rozmiestnenie, vybavenie a výcvik.

Generálny tajomník
Organizácie predsedá schôdzam rady a zodpovedá za prípravu a zorganizovanie jej práce. Riadi činnosť sekretariátu. Ak príde k sporom medzi členmi, pôsobí ako sprostredkovateľ pri ich urovnaní.

Od r. 1955 pôsobí Severoatlantické zhromaždenie. Je spojovateľom medzi organizáciou a verejnou mienkou v jednotlivých členských štátoch. Schádza sa raz ročne. Diskutuje o hlavných smeroch vojenskej a civilnej činnosti organizácie a prijíma príslušné odporúčania.


Má 5 výborov
politický
vojenský
hospodársky
vedecko-technický
výchovný a kultúrno-informačný

Sídlom sekretariátu bol do roku 1952 Londýn, potom Paríž a od r. 1967 Brusel. Úradnými jazykmi sú anglický a francúzsky.

Zmluva bola uzavretá bez časového obmedzenia. Po 20 rokoch jej platnosti však môže ktorýkoľvek člen organizácie z nej vystúpiť výpoveďou, ktorá nadobudne platnosť po uplynutí 1 roka od oznámenia depozitárovi, vláde USA