V máji 1937 sa na čelo britskej vlády dostal Neville Chamberlain, ktorý patril k reakčnému krídlu britských konzervatistov, vyznačujúcich sa nepriateľským postojom ku komunizmu. Za hlavný cieľ britskej zahraničnej politiky pokladal britsko – nemecké zblíženie, presnejšie dohodu s nemeckým fašizmom, a nasmerovanie hitlerovskej agresie na východ. Hitlerovská diplomacia využila a v Berlíne dospela k záveru, že práve antisovietizmus btitských reakčných kruhov môže byť pre nich najsilnejším tromfom.. Mimoriadnu aktivitu v tomto období vyvíjal Ribbentrop, ktorého v roku 1936 vymenovali za za nenemckého veľvyslanca vo Veľkej Británií. Začiatkom roka 1936 sa stretol s britským tlačovým magnátom Beaverbrookom, ktorý o ňom povedal : „ Jediným efektívnym prostriedkom boja proti boľševizmu je zblíženie Berlína s Londínom. Ak sa dve najmocnejšie krajiny dohodnú môžu ovládnuť svet. Voči ostatným krajinám by mohli Anglicko s Nemeckom viesť tvrdú politiku. Británia by mohla mať zabespečenú vládu nad impériom a Nemecko by dominovalo na európskom kontinente. Koloniálne požiadavky Nemecka by sa mohli uskutočniť na úkor iných krajín ako Belgicka, Holandska, Portugalska apod a okrem toho by dostalo svoje bývalé kolónie “. Týmito výrokmi Ribbentrop zaujal mnohých britských politikov, no najmä lorda Lothiana. Ten informoval aj samotného Chamberleina. Uviedol, že Nemecko je veľmi nespokojné so svojou pozíciou v Európe a je pevne rozhodnuté toto postavenie zmeniť. Jeho požiadavky sa týkajú najmä Rakúska a Nemcov, žijúcich v Gdansku, Memele, ČSR a v Poľsku, ako aj koloniálnej otázke. Nemci majú za spojencov Taliansko a Japonsko, ktorí sú v stave zaútočiť na btitské dŕžavy v Stredozemnom mori. Skutočné ťažkosti v Európe sú zapríčinené, že niektoré štáty, ako Francúzko a Sovietsky zväz nesúhlasia s ústupkami, ktoré by uspokojili zákonné (!) požiadavky Nemecka.