Násilie

„Au.”Také krátke slovíčko. Také nedôležité. Hádam mu na vážnosti pridávajú len úvodzovky. Kvôli nim sa z dutej slabiky stáva desivé slovo s absurdne obsiahlou minulosťou a neovplyvniteľne reálnou budúcnosťou. A samozrejme, na prítomnosť pôsobí rovnako. Opatrne, farizejsky sa stáva účastníkom takmer bežnej komunikácie. Je vyriekané v núdzi, vtedy, keď sa človek stáva obeťou, ale zároveň sa dokáže votrieť do reči iba tak, preto, lebo je zvykom primárne sa brániť práve ním. A po odrieknutí sa už nikto nezamýšľa nad tým, či to vôbec malo zmysel, či nebolo od človeka naivné použiť slovo, ktoré by malo byť varovným signálom silne negatívnej situácie. Práve slovom „au” sa totiž začína krutá etapa zvýrazňujúca na jednej strane sumár ľudských slabostí a na strane druhej niečo, čo odjakživa vnucuje istému druhu ľudí nemorálne mocenské ciele, ktoré už dnes vháňajú svet kdesi do nedefinovaného prázdna .
Pravdepodobne toto kratučké citoslovce je prvým poznaným avízom nepriaznivo sa rozvíjajúceho kontaktu minimálne dvoch ľudí. Duševné rozpoloženie týchto persón pritom nie je v žiadnom prípade zanedbateľné a práve psychická atmosféra určuje ďalší vývoj udalostí. Spravidla sa jeden človek stáva bezmocnou obeťou, ktorá sa nekriticky prizerá na veci naokolo bez akejkoľvek možnosti zmeniť svoje postavenie. Takmer otrocky poslušne sa bojí oponovať protistrane a žalostne sa ponára do neľútostne neistých vôd budúc- nosti, ktorú so slabosťou v duši nedokáže zmeniť. Tento druh osobnosti sa v menej, či viac rozvinutej podobe nachádza v každom človeku. Takisto ako každá hlava ukrýva prejavený alebo tiež neprejavený odraz tyrana. Odhľadnúc od toho, že nie každý je vrah, sa napriek všetkému každý človek prezentuje ako jedinec schopný použiť násilie alternatívne ku svojej neschopnosti vycúvať z neriešiteľnej situácie.
Tyran vo svojej podstate- aj to sa dá povedať o každom človeku. O každom, neodlišujúc životné podmienky, v ktorých vyrastal, jeho minulosť, či jeho prospechové hodnotenia. Simplicitne má každý vsugerovaný prejav násilia. Záleží iba na sile vôle, do akej miery sa prirodzená túžba manipulovať labilnými obeťami stane súčasťou bežných myšlienok. Tie pritom nenesú vinu za dôsledky, ktoré naturálne vyplývajú z ich významu. Jediným postih- nuteľným v prípade akýchkoľvek anomálii je človek. Nie ako bytosť vyžadujúca ľútosť či citové zázemie, ale ako samostatne logicky uvažujúci jedinec, ktorý je sám zodpovedný za svoje činy.
Iba človek, človek s charakterom tyrana totiž udáva smer rozvíjajúcim sa situáciám. On určuje tempo, jemu sa podriaďuje plynutie času, on má na starosti štýl, ktorým bude komunikovať s ostatnými. Práve on sa stáva nadriadenou mocnosťou pre potencionálne obete. Tie sa musia pokorne podriaďovať tyranským nariadeniam a obzvlášť bezefektne sa snažiť o hladké putovanie krajinami brutálnej reality.
Nie je jednoduché neprejaviť sa vo svetle tyranie, ani vo svetle, ktoré z človeka robí bezbrannú obeť. Je naozaj zložité balansovať na tenkom mostíku, ktorý spája tieto dva brehy. Práve toto udržiavanie rovnováhy sa môže pokladať za ľudské poslanie, za misiu, ktorá má jasne vytýčený cieľ. Snaží sa jemne vtĺkať človeku správne orientované principiálne hodnoty, snaží sa rozšíriť kompetencie nenásilnej komunikácie a v neposlednom rade jej záleží na reálne zlepšených podkladoch pre situácie dneška.
Pretože násilie nie je výplodom literárnej alebo akejkoľvek inej fantázie. Jeho korene siahajú do dávnoveku, do obdobia, keď človek začal mať prvé manipulačné tendencie. Už vtedy, v časoch, keď neboli peniaze, stres a nič s tým súvisiace, si ľudia našli dôvody, pre ktoré páchali na priateľoch i nepriateľoch zlo- menšie i väčšie.
Hádam vtedy sa začali v ľudských hlavách rozvíjať zakrpatené potencie tyranov a obetí. A tie sa preniesli i do úbohej súčasnosti. Dnes sa však toho deje viac ako inokedy. Už sa vie o niektorých tyranoch, sú známe aj ich obete, chýba však to najpodstatnejšie. Chýba spojitosť medzi jednotlivými faktormi. No a samozrejme, chýba kompletný zoznam trýzniteľov a zakríknuté objekty ich túžob sa taktiež húfne nepokúšajú o zažehnanie zla.
Strach. Tento pojem nekompromisne vplýva na všetko, s čím súvisí. Je v hlavách obetí, na počudovanie sú ním ubíjané i nervy tyranov a výrazne sa pričiňuje o to, že nestranní nekonajú, aj keby mohli.
S obeťami súvisí strach úplne jasne. Bráni im odpútať sa z bludného kruhu zla a spôsobuje duševné ujmy, kvôli ktorým sú všetky nasledujúce udalosti značne zdeformované.
Čo sa týka trýzniteľov, aj na nich vplýva strach. Oni však v dôsledku jeho pôsobenia robia veci, ktoré robia- zabíjajú, znásilňujú, týrajú a utláčajú menej silné bytosti, iba z dôvodu hyperaktívne útočných myšlienok prúdiacich ich mozgami. Nezriedka sa vo chvíľach vykonávania sebevlastných činov ocitajú vo vymedzenom delíriu, ktoré ich núti opakovať znova a znova to, čo už spravili.
A vtedy sú už zbytočné všetky snahy nestranne polohovaných ľudí. Aj tak nie sú úprimné.Neviditeľný závoj nemožnosti konať im je daný prostredníctvom vždy aktuálneho strachu. Boja sa tyrana, jeho reakcie? Kto vie.
Jedinou jasnou vecou v týchto vzťahoch a s nimi súvisiacich predpokladoch pre vznik násilia je to, že sú reálne. Sú tak skutočné, že spôsobujú zimomriavky. Ich prvotným znamením je možno slovo „au”. Možno však vznikajú ešte kdesi predtým. Možno majú počiatky v osobitne sa vyvíjajúcej komunikácii medzi dvoma, troma ľuďmi. Ale je tiež možné, a dokonca veľmi pravdepodobné, že sa nachádzajú na úrovni banality. Že otázky pokrivených vzťahov sú na úrovni úplne samozrejmých vecí, ktoré prirodzene majú vplývať na život. Hádam je ale nefér voči ľuďom, ktorých sa násilie netýka, prisudzovať im ho bez akejkoľvek snahy o objasnenie z toho plynúcich dôsledkov. Je ale fér pokojne rozprávať o zlobe a krivdách páchaných na úbohých obetiach a nevšimnúť si pritom fakt, že im to nijako nepomôže? Že plytké slová nedokážu napraviť to, čo pokazili slová s pointou?
Nemyslím si, že obete týrania potrebujú neaktívnych tútorov. Podľa môjho názoru je budúcnosť obetí spojená so zvládnutím všetkých úloh, ktoré sú pred ne položené. Nestávajú sa z toho vysnívané idey, lebo každý človek ukrýva vo svojom vnútri nekonečnú silu, ktorá mu dovoľuje veriť v hocičo. Každý môže veriť v seba, vo svet, v ktorom žije, môže veriť v ľudí, v ich podvedomé dobro, alebo tiež nemusí veriť v nič. To nie je hlavné. Hlavné je, že môže veriť. Že je natoľko slobodný, že si môže dovoliť vymyslieť niečo iba pre seba. Samozrejme, sloboda je v tomto prípade vnímaná ako vnútorný pocit, ku ktorému sa dá odolnosťou a tvrdosťou dopracovať. Nemôžeme rozprávať o praktickej slobode z toho dôvodu, že obete väčšinou toto slovné spojenie nepoznajú. Sú otrokmi tyranov, ktorí ich vykorisťujú nielen fyzicky, ale i psychicky a čo je alarmujúce, časom natoľko zmúdreli, že začínajú útočiť i na osobitnú dimenziu, v ktorej si tyranizovaní ľudia vytvárajú svet viery. A to už je ohrozená i sloboda ako vnútorný pocit. Ak tyrani vezmú svojim obetiam schopnosť samostatne premýšľať nad emóciou nádeje, je všetko definitívne stratené.
Z tejto pozície už nie je návrat- tu totiž ľudia strácajú svoje vlastné Ja. A potom už nie sú ničím . . .