Napriek všetkému povedať životu ÁNO (esej)

Často si kladiem otázku, či je naozaj pravda, že vždy musíme určité veci prežiť, aby sme si niečo dokázali vážiť a niečo odmietať. Ale mám taký pocit, že je to naozaj tak.
Myslím si, že keď má každý právo na život, mal by ho využiť a prežívať svoj život tak, ako len najlepšie dokáže. Aj keď život nie je iba sladká rovná cesta. Sú na nej aj trpké a bolestivé zákruty. Ale napriek všetkým útrapám a starostiam, ktoré každodenne prežíva, by si mal každý človek nájsť niečo, čo by mu dávalo vôľu a silu žiť. O tom, že sa to naozaj dá ma presvedčil život jednej mladej ženy
Mala dvadsať rokov a myslela si, že žije naozaj skvelý život. Mala dobrého priateľa, byt, auto, peniaze a žiadne problémy. Proste všetko. A možno práve to bola chyba. Vtedy si prvýkrát zapálila heroínovú cigaretu, aj keď predtým vždy pohŕdala narkomanmi. Boli pre ňu len chudáci a postrach spoločnosti, medzi ktorých teraz patrila už aj ona.
Droga jej zobrala všetko. Priateľa, byt, auto… Dostala sa na ulicu. Nielenže bola po finančnej stránke úplne na dne, ale skoro si siahla na život. Z normálnej, peknej a inteligentnej mladej ženy sa za ten čas s „pomocou“ drogy stala jedna bezcitná a zákerná osoba, ktorej sa hromadili problémy a už nevedela, čo má robiť. Stratila zmysel života. Útechu hľadala stále len v ďalšej a ďalšej dávke. Čím viac ich potrebovala, tým viac blúdila v kruhu peňazí, klamstiev a drog a stále viac sa doň zamotávala.
Na prvé liečenie išla ako fajčiar heroínu. Vtedy ani nevedela, prečo vlastne potrebuje liečbu, keď si heroín „ešte“ nepichala. Začala s tým až po liečení. A to bol začiatok konca… Nepekného konca, ktorý našťastie nenastal.
Možno ju osvietila nejaká vyššia moc a miesto predávkovania, išla domov poprosiť rodičov o pomoc. Mala šťastie, že jej rodičia boli takí, akí boli. Že ju neodvrhli, ale ponúkli jej pomocnú ruku. Im vďačí opäť za svoj život, aj keď ona ich kvôli drogám zničila skoro úplne. Mali s ňou trápenia viac než dosť, ale zachovali sa správne. Veď kto iný by jej mal pomôcť, ak nie práve oni?
Verili, že jej prvé liečenie pomôže. Verili jej a ona ich sklamala. Keď sa vrátila z druhého už úspešného liečenia, trvalo jej dlho, kým sa dokázala pozrieť rodičom do očí. Bola im za všetko, čo pre ňu urobili, veľmi vďačná, aj keď vedela, že bude trvať veľmi dlho, kým nadobudne ich stratenú dôveru späť.
Teraz už chápe, že život je o niečom úplne inom. Je pekné tešiť sa z maličkostí a zase byť normálnym človekom. Mala pred sebou ešte dlhú životnú púť a verila, že ju ešte dokáže využiť. Využiť tak, aby raz, keď bude nevládna sedieť v hojdacom kresle a pri nohách jej budú sedieť vnúčatá, mohla povedať, aký nádherný život prežila.
Aj keď pozná veľa ľudí, ktorí ňou opovrhovali a dokonca sa tešili z jej nešťastia, dôležití sú pre ňu tí, ktorí verili v jej návrat do normálneho života, pomáhali jej a podporovali ju v tom. Keby tu nemala ich, tak by už svoje dvadsiatetretie narodeniny neoslávila. Veď život je taký krásny.
Po druhom liečení sa odsťahovala do malého pekného mesta, kde ju nikto nepoznal, takže jej nemal kto pripomínať nešťastnú minulosť. Začala pracovať. Zaradila sa do normálneho spôsobu života, akí žila pred tým, ako sa stala závislou. Najlepšou terapiou bol pre ňu každodenný rytmus života s problémami typu: ráno vstať, ísť do práce a poobede zase z práce… Jediný, kto vedel o jej bývalom probléme s drogami bol jej zamestnávateľ. Úplne ju chápal. Snažil sa jej pomôcť a uľahčiť jej prácu ako sa len dalo, s túžbou aby aj jeho synovi niekto pomohol pri návrate do normálneho života, pretože aj on sa zaplietol do víru drog.
Jej terajší priatelia, ktorí vedia o nej celú pravdu, ju berú ako rovnocenného partnera s väčšími skúsenosťami. Nikdy si nemyslela, že bude môcť na túto tému žartovať a nepriamym spôsobom sa zabávať na svojej vlastnej hlúposti. Ale teraz sa to už dá.
Najprv sa musela vysporiadať s tým, že drogy sú pre ňu veci, ktoré už viac nebudú mať miesto v jej živote. Trvalo jej pomerne dlho uvedomiť si, že žiadne „ešte raz“ neexistuje, pretože „poslednýkrát“ už mala za sebou.
Teraz vie, že môže byť šťastná, že má takých rodičov, ktorí ju podržali v najhoršej a možno aj v najťažšej situácii v jej živote. Je im za to veľmi vďačná. Len ľutuje to, že bola zaslepená hlúposťou a drogami, keď nevidela, ako ich ničí. Ale teraz sa snaží vnímať ich prítomnosť a vynahradiť im všetok čas, ktorý kvôli nej stratili.
Uvedomila si, že život jej ponúkol druhú šancu, ktorú nedostane každý. Stačilo jej len chytiť ju, aj keď to nebolo ľahké. Ale pokúsia sa a podarilo sa to… Dokázala sa úplne zmieriť s tým, čo všetko sa stalo a začala žiť svoj „druhý“ život naplno.
Aj tento príbeh ma presvedčil o tom, že každý deň treba žiť tak, akoby mal byť posledný. Nikdy totiž nemôžeme vedieť, čo nás čaká nasledujúce ráno, a či vôbec nejaké ďalšie ráno bude. Svoj život si musíme vedieť vážiť a potom tu už nebude nič, čo by nám ho mohlo pokaziť. Preto sa ja riadim jednou peknou, ale aj múdrou myšlienkou: „Na svete sú len dve veci, ktoré majú zmysel. A to žiť a byť šťastný.“