Napoleon Bonaparte

Vlastným menom Napoleon Bonaparte, pôvodne Buonaparte sa narodil 15.augusta 1769 na ostrove Korzika. Bol potomkom korzickej šľachtickej rodiny. Keď mal Napoleon 9 rokov poslal ho otec do Francúzska aby získal vojenské vzdelanie. Študoval na vojenskej škole v Brienne a neskôr v Paríži, ktorú skončil s v hodnosti poručíka. Prvým prejavením jeho veľkého vojenského talentu bol plán útoku na Toulon, ktorý bol obsadený britskými vojskami. Napoleon velil delostrelectvu, ktoré obliehalo toto mesto a napokon sa mu ho 22.12.1793 podarilo dobiť. Za tento čin bol povýšený do hodnosti generála. O rok neskôr nastali vo Francúzsku veľké udalosti, keď bola zosadená doterajšia vláda a jej členovia boli popravený. K moci sa dostali gierondisti. Čoskoro povstali proti Konventu roajalisti. Proti tomuto povstaniu bol povolaný Napoleon Bonaparte, ktorý ho mal potlačiť. 4.októbra 1795 sa mu podarilo použitím diel a takzvaných kartáčových striel, vzbúrencov v uliciach rozohnať. V tomto období stretol tiež svoju budúcu manželku Joséphine de Beauharnais. V tom čase Francúzsko bojovalo rakúsko-piemontskými vojskami a napriek tomu že Francúzska armáda bola vo veľmi zlom stave sa mu podarilo piemontské vojská poraziť a rakúske vojská zatlačoval stále ďalej do vnútra Rakúska. Rakúšania boli napokon 17.októbra 1797 nútený podpísať s Francúzskom mier v Campo Formio.
V rokoch 1798-99 viedol viedol ťaženie do Egypta . Ťaženie šlo podľa predstáv, 21. júla 1798 porazil egyptské vojská a obsadil Káhiru, a potom dobil okolité územia. Vojsko bičované neustáli výpadmi arabských bojovníkov, ktorých podporovali Angličania, morom a tiež nedostatkom zásob sa napokon stiahlo späť na územie Káhiry. Napoleon sa v lete 1799 dozvedel o prehrách francúzskej armády v Európe a o ohrození Paríža a odišiel do Francúzska. Armádu v Egypte zveril Kleberovi, ten bol však pod stálymi útokmi Turkov a Angličanov a napokon bol v roku 1801 nútený zložiť zbrane.
Podľa novej ústavy sa Napoleon stal prvým a v auguste 1802 doživotným konzulom. Obnovil systém sesterských republík v Taliansku, reorganizoval štátnu správu a vybudoval armádu. Upevňoval republikánsku diktatúru, ktorá prerástla v osobnú diktatúru. Roku 1804 vyhlásil cisárstvo. Roku 1805 bol korunovaný kráľom Horného Talianska. Svojich bratov Jozefa, Ľudovíta, Jerôma a švagra J.Murata dosadil ako kráľov teritórií závislých na Francúzsku. Roku 1806 pod Napoleonovým protektorátom bol vytvorený Rýnsky zväz, čím zanikla svätá ríša rímska.
Napoleonova expanzionistická politika a stretnutie imperiálnych cieľov Francúzska a Británie viedli roku 1803 k vojne, ku ktorej sa pridružili ďalšie kontinentálne vojny. Počas nich zaistil Francúzsku mocenskú prevahu nad štátmi západnej a strednej Európy. Výsledkom novej politickej situácie a mocenských kalkulácií bolo jeho 2.manželstvo s dcérou rakúskeho cisára Františka II. Máriou Luisou v roku 1810.
V roku 1806 po dobytí nemeckých štátov nariadil kontinentálnu blokádu, ktorá mala oslabiť anglické obchody v Európe. Rusko však túto blokádu porušilo a tak Napoleon 24.júna 1812 so 600 000 mužmi napadol Rusko, čo sa mu stalo osudným. Ruské vojská pod vedením generála Kutuzova neustále ustupovali. Napoleonova armáda tak musela na zabezpečovanie dobytého územia ponechávať stále viac vojakov a tiež sa jej predĺžili zásobovacie trasy. Po obsadení Moskvy, ktorá bola úplne vydrancovaná a zničená postihla Napoleona v Rusku krutá zima a preto sa rozhodol ustúpiť. Na spiatočnej ceste trpel útokmi partizánov, postupujúcou ruskou armádou a hlavne zimou. Späť z ruského ťaženia sa vrátilo len 10 000 vojakov.
Roku 1814 bol protifrancúzskou koalíciou donútený vzdať sa trónu a bol vykázaný na ostrov Elba. Vtedy si Európa myslela, že napoleonské vojny skončili. Napoleon sa však na čelo armády ešte vrátil. V marci 1815 sa vylodil na juhu Francúzska, kde sa mu podarilo opäť si získať svojich vojakov a prebil sa do Paríža. Jeho štvordenné ťaženie s troma bitkami, vyvrcholilo pri Waterloo, ktoré znamenalo ukončenie napoleonskej éry. Bitka definitívne skončila asi okolo ôsmej večer. Anglické vojsko pod vedením maršála Wellingtona už malo na mále a zachránil ich príchod Prusov, čo priznal aj sám vojvoda. Napoleon sa v zúfalstve pokúsil rozhodnúť bitku s Angličanmi posledným útokom gardy. Keď útok gardy Angličania odrazili a francúzsky vojaci videli ako bola porazená elita armády, v Napoleonovom vojsku sa rozšírila panika. Francúzi boli zmetený lebo namiesto posíl prišli nepriateľský Prusi, ktorých nečakali. Väčšina armády utekala späť po ceste odkiaľ predtým prišla smerom do Francúzska.
Počas noci sa utekajúcim Francúzom podarilo odpútať od unavených Prusov. Vojaci utekali smerom na Charleroi. V Gennape sa na mostoch cez rieku odohrali zúfalé scény, keď sa na ne tlačili masy utečencov, vojaci a vozy s ranenými a potom padali do rieky. Francúzi v snahe dostať sa na most čo najrýchlejšie, po sebe strieľali. Niektorí páchali dokonca zo strachu samovraždy, aby nepadli do rúk blížiacim sa Prusom. Ústupové cesty boli však plné trosiek vozov, pušiek, mŕtvol ľudí a zdochlín koní. Prusi prenasledovali utekajúcich a bez milosti ich zabíjali. Okolo desiatej večer sa generál pruského vojska Blucher stretol s maršálom Wellingtonom. Blucher potom pokračoval v prenasledovaní Francúzov a rozkázal veliteľom zborov prenasledovať nepriateľa tak dlho, pokiaľ sa posledný človek a posledný kôň udržia na nohách. Prenasledovanie sa tu skončilo.
Napokon bol Napoleon bol vyhnaný na ostrov Sv. Heleny na juhu Atlantického oceánu. Tu bol pod stálym dohľadom vojsk a napokon v roku 1821 tu zomrel vo veku 52 rokov. Boli šírené fámy, že bol údajne otrávený svojimi doktormi. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1840 prevezené a uložené v Paríži.