Nácvik spisovnej výslovnosti

JAZYKOVO-KOMUNIKAČNÉ VYUČOVANIE
1. VYUČOVANIE ZVUKOVEJ ROVINY
1.1 Segmentálne javy
Vyučovanie zvukovej roviny má dominantné postavenie v učebných osnovách (1997) v každom ročníku na 1. stupni základnej školy. Didaktická transformácia sa sústreďuje na zvládnutie segmentálnych a suprasegmentálnych javov. Segmenty sú úseky vymedzené istými fonologickými prvkami (Horecký – Rácová). Segmentálne javy sú dané prácou artikulačných orgánov. Najmenšou nedeliteľnou jednotkou zvukovej stránky reči je hláska.

Kmitanie častíc vzduchu vnímame ako zvuk. Pravidelným vlnením vznikajú tóny (v reči ich reprezentujú samohlásky) a nepravidelným vlnením vznikajú šumy (spoluhlásky).

Slovenské hlásky sa rozdeľujú podľa pohybov artikulačných orgánov, podľa výsledného zvuku a podľa funkcie do troch systémov, ktoré tvoria samohlásky, spoluhlásky a dvojhlásky.

Samohlásky (vokály) sa tvoria voľným prechodom artikulačného vzduchového prúdu ústnou dutinou bez premáhania prekážok, výsledný zvuk sa hodnotí ako tón. Z funkčného hľadiska je samohláska jadrom slabiky, teda nositeľom slabičnosti.

Spoluhlásky (konsonanty) sa tvoria pre prieniku artikulačného vzduchového prúdu rečovými orgánmi tak, že premáhajú rozličné prekážky, pričom vzniká zvuk zvaný šum. Niektoré šumy majú schopnosť byť nositeľmi slabičnosti (r, l, ŕ, ĺ), iné spoluhlásky túto schopnosť nemajú.

Dvojhlásky (diftongy) sa charakterizujú ako kĺzavé spojenia dvoch vokálov v jednej slabike, fungujúce ako jediná a dlhá samohláska, pričom vrcholom slabiky je jej druhý člen a neslabičným polohláskovým prvkom prvý člen (podľa Findru a kol.)

Správna výslovnosť má byť v súlade s ortoepickou normou. Ide o také vyslovovanie hlások, pri ktorom sluchový efekt nevybočuje z ustálených akustických zvyklostí používateľov jazyka. Základný rozdiel medzi krátkymi a dlhými vokálmi je v časovom trvaní artikulácie. Všeobecne platí, že dlhé samohlásky v tom istom rečovom tempe trvajú približne dvakrát toľko ako krátke samohlásky. Slovenské dvojhlásky z hľadiska času trvania patria k dlhým samohláskam, fungujú teda ako dlhé nositele slabičnosti. Ortoepia je náuka o zvukových normách spisovného jazyka. Je to súhrn pravidiel správneho tvorenia a správneho znenia zvukových prejavov v spisovnom jazyku z hľadiska ich zvukových vlastností (Kráľ).

Pri nácviku javov zvukovej roviny nevyžadujeme od žiakov memorovanie poučiek, ale príslušné jazykové javy vysvetľujeme na príkladoch.

V 2. ročníku začíname utvárať u žiakov systematické poznatky o zvukovej podobe jazyka. Podľa učebných osnov (1997) v 2. ročníku by sa učitelia mali venovať rozlíšeniu hlásky a písmena (písmeno sa realizuje graficky; hláska zvukovo = foneticky), pričom poukážu aj na to, že niekedy máme jednu hlásku, ale dve písmená (i, y), prípadne dve písmená, ale jednu hlásku (dž, dz, ch). Žiaci dostávajú poučenie o tom, že dve hlásky, ktoré sa vyskytujú v cudzích a prevzatých slovách, píšeme ako jedno písmeno (ks-x, kv-q). V domácich slovách spoznávajú fungovanie a pravopis dvojhlások ia, ie, iu, ô. Spoznávajú platnosť diakritických znamienok v grafickom prejave.
Žiaci sa učia poznávať a správne vyslovovať krátke a dlhé samohlásky, oboznamujú sa s delením spoluhlások na tvrdé, mäkké a obojaké a precvičujú písanie y po tvrdých spoluhláskach a i po mäkkých spoluhláskach. Rozlišujú prípady, keď treba písať ď, ť, ň, ľ s mäkčeňom (ďasná, ľanový, vaňa) a slabiky de, te, ne, le, di ti, ni, li bez mäkčeňa (deti, nikto, lipový, leto). Preberajú spájanie hlások do slabiky (aj s dvojhláskami) a slabík do slov, delenie slov na slabiky a delenie slov na konci riadka s uplatnením slabičného princípu.