Náboženstvo starovekého Egypta

Náboženstvo starovekého Egypta
Náboženstvo starovekého Egypta je jedným z najdôleži-tejších aspektov, ktoré sú
potrebné pre chápanie histórie a kultúry Egypta. „All manifestations of cultural and
sociallife were so deeply permeated with religious ideas that an understanding of
Egyptian culture is impossible without an understanding of Egyptian religion, and vica
versa“ Všetky prejavy kultúrneho a sociálneho života boli tak hlboko prepojené a
náboženskými predstavami, že pochopenie egyptskej kultúry je nemožné bez
pochopenia egyptského náboženstva a naopak.
Egyptské náboženstvo sa stalo známym hlavne vdaka obrovskému množstvu svojich
bohov, ktorých sa pocas približne 3000 rokov trvania egyptského náboženstva objavilo
okolo 2500. Tento velký pocet bohov sa nedá urcit len ako dôsledok pravekého
animizmu, ktorý by ich pomocou personifikácie transformoval, kedže väcšina bohov
vznikla až v období Egypta.
„S jedinou krátkodobou výjimkou neúspešné reformy Amenhotepa IV. (Achnatona) to
bylo vnitrne velmi ruznorodé a tolerantní polyteistické náboženství“ Aj napriek svojej
znacnej tradicnosti a stálosti prešlo egyptské náboženstvo pomerne zložitým vývojom.
Jeho poznávanie je komplikované hlavne kvôli velmi nerovnomernému zachovaniu
pramenov, kedže mnohé chrámy a hieroglyfy boli znicené, ci už pocas prechodových
období alebo pocas vlády rôznych faraónov, takže väcšinu bohov poznáme po mene,
vieme v akom boli vztahu s ostatnými bohmi a aká bola ich funkcia, ale už samotné
mýty viažuce sa k jeho existencii sú zväcša neúplné. „It is true that the innumerable
religious texts which have survived often allude to mythological occurences. The full
stories themselves, however, are almost never set down, for they were known to every
early Egyptian and handed down from generation to generation by word or mouth
alone.“ Je pravdou, že velmi vela náboženských textov, ktoré sa zachovali sa casto
zaoberá mytologickými javmi. Ale komplexné mýty neboli nikdy zachytené, kedže ich
poznal každý Egyptan a z generácie na generáciu sa predávali ústne.
A tak sú archeológovia a historici odkázaní na neúplné texty, ktorých pochopenie je
velmi tažké, kedže hieroglyfy sú mnohovýznamové. Personifikácie, prirovnania a
asociácie, ktoré používali starovekí Egyptania sú postavené na úplne inej logike ako
používa súcasná doba. Priepast 3000 rokov a úplne rozdielnych kultúr nám prakticky
znemožnuje spolu s ostatnými vplyvmi pochopit pohlad starovekých Egyptanov na ich
bohov.
Preto sa väcšina štúdií o starovekom Egypte zacína prácou gréckeho dejepisára
Herodota, ktorý nám podáva správu o Egypte z obdobia, ktoré je o vyše 2000 rokov
skôr ako naša súcasnost. Vdaka nemu sme poznali mýtus o Osirisovi skôr ako boli
rozlúštené hieroglyfy. Aj tu sú však urcité nevýhody. Herodotos bol v Egypte v case,
ked bol Egypt pod silným gréckym vplyvom a jeho náboženstvo aj kultúra už silne
stagnovala prípadne upadala. preto sa aj v Herodotovej práci nachádza množstvo
nepresností a nepochopení.
Tento neuveritelný systém štátotvorného náboženstva, ktoré nechápali ani iné
staroveké národy (ako Peržania, Židia alebo Gréci) sa zacal vyvíjat približne v polovici
4. tisícrocia pred.n.l. V tých casoch sa pri Níle usádzali kocovné kmene, ktoré mali
svojich vlastných bohov, za ktorých boli spravidla považované rôzne zvieratá a rastliny.
Jednotlivé kmene sa postupne spájali a ich bohovia bud zanikali alebo sa udržali a
posilnili svoju pozíciu. Postupne vznikli dve královstvá – Horný Egypt a Dolný Egypt. V
tomto období si boli všetci bohovia rovní, ale aj ked samozrejme v každej oblasti bol
dominantným bohom boh tohto konkrétneho mesta. Po zjednotení Horného a Dolného
Egypta zacali vznikat bohovia s celoegyptským pôsobením. Za prvého takéhoto boha by
sa dal pravdepodobne pokladat sokolí boh – Hor. „Díky spojení s preddynastickými
vládci Horního Egypta se stal prvním bohem celonárodního významu.“ Bol to nebeský
boh, za jeho oci boli pokladané slnko a mesiac, takisto bol královským ochranným
bohom, stotožnovaným priamo so žijúcim panovníkom. Jeho ponímanie však rozhodne
nemôže byt natolko jednoduché. Hor vznikol v dávnych casoch a postupne sa pod jeho
menom skrývalo množstvo predtým samostatných bohov, preto sa nedá hovorit o
urcitom konkrétnom Horovi. Hor bol zobrazovaný ako clovek so sokolou hlavou
prípadne priamo ako sokol. Jeho postavenie sa casom zmenilo a zo svojho vedúceho
postavenia musel ustúpit. V One (Héliopoli) bol tzv. „desiatym“ clenom velkého
Devätora bohov ako syn bohyne Eset a boha Osirisa, ktorý po krutom boji plnom
právnych sporov a intríg plus priam nechutných bojov so Sutechom vyhral a stal sa
vládcom na svete a egyptskí králi vládcami na svete.
Dalším významným celonárodným bohom bol Ptah. Jeho vlastnými knazmi bol
samozrejme pokladaný za najvyššieho a uplatnoval si nárok na tento titul aj v
celoegyptskom meradle.
„Oprávnenost tohto nároku mohol podložit nevyvrátitelnými argumentmi.
Bol predovšetkým bohom prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta, a kedže hlavné
mesto malo v krajine vedúce postavenie, musel mat postavenie prvého medzi bohmi“
Podla oficiálneho ucenia stvoril Ptah ostatných bohov ale aj ludí a zvieratá. Ucenie o
Ptahovi vzniklo neskôr ako podobné ucenia známe z One a z Chmnueve, pricom z nich
vychádzalo a upravilo si ich tak, aby s nimi nedostalo do konfliktu. ucenia o Ptahovi
síce uznalo všetkých bohov, ale zároven ich vyhlásilo za „bytostne totožných“ s
Ptahom, ciže sa stali jeho súcastou a zároven aj podriadenými. Tak sa Ptah stal
nadradeným aj pre Devätoro a Osmoro. Zobrazovaný bol v ludskej podobe s vyholenou
hlavou alebo so zakrytou tesnou kapucnou. Bol považovaný za vynálezcu a ochrancu
umenia a remesla. Postupne splynul s bohom Reom a Amonom, ale aj tak si zachoval
osobitnú božskost. V Mennofere ostal aj však aj nadalej Ptahom bez zmien. Vznikom
božskej osobnosti Ptah-Amon-Re sa dostávame k dalšiemu „svet stvoriacemu“ bohovi –
Re. Tento asi najznámejší boj je zároven aj jedným z najstarších slnecných bohov.
„Byl pokládán za univerzální kosmické božstvo, ale zároven i za stvoritele a
spavedlivého nejvyššího soudce.“ Bol to boh Slnka a samo Slnko. Podla egyptskej
viery tvorilo Slnko jeho telo. Bol považovaný za primárneho boha Slnka, lebo bol Slnko
svojou podstatou. Rozvoj jeho kultu až na štátny kult nastal hlavne po jeho stotožnený
s „prabohmi“ Atumom, Nunom, Chnumom, Ptahom, Amonom, atd.. „O Reovej úlohe pri
stvorení sveta sa ucenia jeddnotlivých náboženských stredísk rozchádzali, všetky však
bezvýhradne uznávali jeho riadiacu a vládnucu funkciu. Bol teda podla nich vládcom
sveta a kedže svet reprezentoval Egypt, bol predovšetkým vládcom Egypta.“ To bol
hlavný dôvod preco sa Re vteloval do egyptského krála, král bol jeho synom i
pozemskou formou existencie. Preto egyptskí králi dostávali osobitné meno na
potvrdenie štatútu „Reov syn“ a niektorí králi si jeho meno zaclenovali do svojho
(Chafre, Menkaure). Re sa stotožnoval aj s ostatnými slnecnými bohmi (Hor, Cheprer,
Aton), a preto na seba mohol brat aj ich podobu. Re na seba bral obrovské množstvo
podôb – sokol, skarabus, gula, kocúr, šakal, lev atd. Pocas trvania celoštátneho kultu
boha Re vznikalo množstvo tzv. „slnecných chrámov“, ktoré mali dôležitú ekonomickú
funkciu.
Re bol jedným z najuniverzálnejších bohov a aj to je dôvod dlhého trvania jeho kultu.
Amon bol pôvodne bohom mesta Vesetu (Théb), v dobách Novej ríše sa stal vôbec
najvyšším bohom v celej krajine aj v dobytých územiach.
„Ten ktorý vznikol na prvopociatku, Amon, ktorý vznikol prvý, ten, ktorého podstatu
nikto nepozná: nebolo boha, ktorý vznikol pred ním, nebolo boha, ktorý vznikol s
ním...“ Toto postavenie najvyššieho boha dosiahol Amon pomerne neskoro, prakticky
všetci pred ním spomenutý bohovia už boli najvyššími bohmi v casoch, ked sa o
Amonovi ani nechyrovalo. Amon bol pôvodne cisto lokálny boh a o jeho pociatkoch nic
nevieme. Až v období strednej ríše vznikli dokumenty, z ktorých ho poznáme. Amon sa
dostal na vrchol „klasickou“ cestou vojenského a hospodárskeho úspechu „rodného“
mesta. Vesetskí knazi k nemu postupne priclenovali množstvo dalších bohov a to
vrátane Rea a Ptaha, ale aj boha ranného Slnka Harachteja a boha Atuma, cím vznikla
trojjediná božská osobnost Amenre-Hrachtej-Atum. Vesetskí knazi samozrejme
vytvorili aj množstvo dalších spojení. Knazi postupne získavali vdaka odmenám od
krála nielen obrovský majetok, ale aj politickú moc, cím sa stali nezávislými. Otvorene
sa proti nim postavil až král Achnaton a nastalo jediné obdobie, kedy bol v Egypte
zrušený polyteizmus. Za jediného boha bol vyhlásený Aton a majetok Amonových
knazov bol skonfiškovaný. Tento monoteizmus však bol znicený vzápätí po,
pravdepodobne násilnej, smrti Achnatona a knazi opät získali svoju predchádzajúcu
moc. Opätovnú nadvládu nad knazmi si získali len Ramesse II. a Setchi I., ale ich
nástupci si ju nedokázali udržat. Ked nakoniec na trón nastúpil velknaz Ramessa XI.
Itrinor, Veset stratil svoj význam a stal sa rovnako bezvýznamným ako bol na zaciatku
Novej ríše. Kedže Amon bol znacne „politický“ boh, jeho sláva a jedinecnost upadli
spolu so slávou Vesetu.
„Mojou hlavou je nebo, mojím bruchom je more, mojimi nohami je zem, moje uši sú v
celom éteri, moje oci sú svetlom všade žiariaceho Slnka.“ Tak sa vraj predstavil
posledný najvyšší boh Serapis Kypercanovi Níkó Kreontovi. Tento boh, casto s
prívlastkom helenistický, je svojím spôsobom unikátny, pretože poznáme nielen dobu
jeho vzniku ale aj preco a ako vznikol. S najväcšou pravdepodobnostou vznikol na
príkaz krála Ptolemaia I. z cisto politických dôvodov. Nový egyptský král Ptolemaios I.
potreboval boha, ktorý by spájal egyptské a grécke náboženstvo, preto vydal príkaz na
vytvorenie komisie zloženej z gréckych knazov, macedónskych úradníkov a egyptských
knazov a hodnostárov, aby vypracovali návrh na vyhovujúceho boha. Tak vznikol
Serapis, ktorý bol kombináciou gréckych bohov Dia, Dionýsa, Asklépia a egyptských
Usira a Hapiho.
Serapis bol „bohom pre všetko“, ale aj napriek tomu vystúpili niektoré jeho vlastnosti
do popredia – najcastejšie bol bohom Slnka a podsvetia, ale aj bohom plodivej sily,
liecenia a veštenia.
„Byl znázornován jako vousatý muž nesoucí na hlave egyptskou korunu atef, pozdeji
místo ní spíše miniaturní merici na obilí“ Serapisov kult sa velmi rýchlo rozšíril po celej
Ptolemaiovskej ríši a prenikol až do grécka a Ríma. Jeho kult pretrval v rôznych
podobách až do 5. st. n.l. aj napriek znacnému útlaku zo strany krestanov.
Vzhladom na kvantum egyptských bohov neboli nikdy nijak utriedení alebo zoskupení.
Preto som si ako hlavné kritérium vybral bohov „najvyšších“, tak ako boli uvedení v
Zamarovského „Ich velicenstvá pyramídy“, cím som samozrejme drasticky zredukoval
ich výber, a preto sa tento výber nedá považovat za dostatocne reprezentatívny, len za
cisto informacný.
Použitá literatúra:
1. Sheila Savill a i.: Peras Encyclopaedia of Myths and Legends – Ancient Near and
Middle East, Ancient Greece and Rome. London: Pelham Books, 1976.
2. David P. Silverman a i.: Ancient Egypt. London: Duncan Baird Publishers, 1997.
3. The New Encyclopaedia Britannica – Macropaedia. London: Encyclopeadia Britannica,
Inc., 1974-1985, 24.zv. 4. The New Encyclopaedia Britannica – Micropaedia. London:
Encyclopeadia Britannica, Inc., 1974-1985, 4.zv. 5. Paul Hamlyn a i.: Larousse
Encyclopedia of Mythology. Praha: Polygrafia, 1966.
6. Miroslav Verner a i.: Ilustrovaná Encyklopedie starého Egypta. Praha: Karolinum,
1997.
7. Vojtech Zamarovský: Bohovia a králi starého Egypta. Bratislava: Mladé letá, 1986.
8. Vojtech Zamarovský: Ich velicenstvá pyramídy. Bratislava: Mladé letá, 1977.