Na úbočí

Viac ako štrnásť storočí pred narodením Ježiša v Betleheme sa Izraelci zhromaždili v Sícheme, kde z oboch návrší okolo krásneho údolia bolo počuť hlasy kňazov oznamujúcich požehnanie i zlorečenstvo. Bude to „požehnanie, ak budete poslúchať prikázania Hospodina, svojho Boha“ a zlorečenstvo, „ak nebudete poslúchať“ (5 Moj 11,27.28). Takto sa vrch, z ktorého zazneli slová požehnania, stal známym ako Vrch blahoslavenstiev. Slová, ktoré hriešnemu a trpiacemu svetu priniesli požehnanie, nezazneli z vrchu Gerizím. Izrael nedosiahol vznešený ideál, ktorý mu bol predstavený. Nebude to Józua, ale niekto iný, kto má priviesť Boží ľud k pravému odpočinku viery. Vrch Gerizím prestal byť Vrchom blahoslavenstiev a stal sa ním bezmenný kopec pri Genezaretskom jazere, odkiaľ Ježiš oznamoval slová požehnania učeníkom i zástupu.

Predstavme si tú scénu, posaďme sa s učeníkmi na úbočie a vžime sa do myšlienok a pocitov, ktoré napĺňali mysle i srdcia. Keď pochopíme, čo znamenali pre vtedajších poslucháčov Ježišove slová, aj my v nich postrehneme krásu nového života a hlbšie poučenie.

Všeobecne rozšírené predstavy o Mesiášovi a jeho diele nedovoľovali ľuďom prijať Spasiteľa hneď od začiatku jeho verejného pôsobenia. (1) Pravá zbožnosť sa strácala v tradičnom obradníctve a proroctvá vykladali pyšní a zosvetštení ľudia. Židia očakávali prichádzajúceho Mesiáša nie ako Vysloboditeľa z hriechu, ale ako mocné knieža, ktoré podriadi všetky národy pod vládu „Leva z Júdovho (9) pokolenia“. Márne ich Ján Krstiteľ mocou dávnych prorokov vyzýval, aby sa kajali. Márne pri Jordáne poukazoval na Ježiša ako Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta. Boh chcel usmerniť ich mysle na Izaiášovo proroctvo o trpiacom Spasiteľovi, ale oni to nechceli počuť.

Keby boli učitelia a predstavitelia Izraela prijali Kristovu milosť, ktorá môže zmeniť ľudskú povahu, Ježiš by bol z nich urobil svojich vyslancov medzi ľuďmi. Zvesť o príchode Božieho kráľovstva a výzva kajať sa zazneli najprv v Judsku. Vyhnaním tých, čo zneuctievali jeruzalemský chrám, sa Ježiš predstavil ako Mesiáš, teda ten, kto očistí človeka od poškvŕn hriechu a zo svojho ľudu urobí svätý chrám Pánovi. Židovské kniežatá sa však nechceli pokoriť a neprijali krotkého učiteľa z Nazareta. Pri druhej návšteve Jeruzalema obžalovali Ježiša pred Veľradou a len strach z ľudu im zabránil siahnuť mu na život.

Vtedy odišiel Ježiš z Judska a začal pôsobiť v Galilei. Niekoľko mesiacov tam učil a potom začal kázať. Zvesť o tom, že „sa priblížilo (2) nebeské kráľovstvo“ (Mat 4,17), sa rozniesla po celej krajine. Zaujala pozornosť všetkých vrstiev a roznietila plamene ctibažných nádejí obyvateľstva. Sláva nového Učiteľa prenikla za hranice Palestíny a napriek odporu kňazstva sa šíril názor, že by mohol byť tým dlho očakávaným Vysloboditeľom. Ježiša na každom kroku sprevádzali veľké zástupy a zavládlo všeobecné nadšenie.

Učeníkom, ktorí boli v najužšom spojení s Kristom, nadišiel čas ešte dôkladnejšie sa venovať jeho dielu, aby títo ľudia nezostali bez opatery ako ovce bez pastiera. Niektorí z učeníkov sa pripojili k Ježišovi hneď na začiatku jeho verejnej služby a takmer všetci dvanásti spolu nažívali ako členovia Ježišovej rodiny. No aj ich zviedlo učenie rabínov natoľko, že podľahli všeobecnému očakávaniu (10) založenia pozemského kráľovstva. Nemohli pochopiť Ježišovo správanie. Mýlilo a znepokojovalo ich už to, že sa v záujme svojho diela neuchádza o podporu kňazov a rabínov a že nerobí nič pre to, aby sa chopil moci ako pozemský kráľ. Ježiš bude musieť vynaložiť ešte mnoho úsilia, aby učeníkov pripravil na ich posvätné poslanie, ktoré majú splniť po jeho nanebovstúpení. Napriek pomalému rastu vo viere učeníci opätovali Ježišovu lásku a on v nich videl užitočných pomocníkov vo svojom rozsiahlom diele. Boli s ním už dosť dlho nato, aby verili božskej povahe jeho poslania. Ľud tiež videl dôkazy jeho moci, o ktorých sa nedalo pochybovať. (3) Cesta na vyhlásenie zásad, ktoré im mali pomôcť pochopiť pravú podstatu jeho kráľovstva, bola teda pripravená.

Blízko Galilejského jazera sa Ježiš na jednom z vrchov osamote celú noc modlil za svojich vyvolených. Na úsvite ich zavolal k sebe, prosil za nich, poúčal ich, svoje žehnajúce ruky kládol na ich hlavy a takto ich oddelil na službu evanjelia. Potom šiel s nimi na pobrežie, kde sa už od skorého rána začal zhromažďovať veľký zástup.

Okrem davu z galilejských miest prišlo veľa ľudí z Judska, ba aj z Jeruzalema, z Pereje a z peloponézskej časti Dekapolisu, z Idumey ležiacej južne od Judska, z Týru a zo Sidóna, z fenických miest na pobreží Stredozemného mora, „ lebo sa dopočuli, čo robí“ a „prišli ho počúvať a dať sa uzdraviť zo svojich chorôb“. Úzke pobrežie neposkytovalo dosť miesta ani na státie pre všetkých, čo ho chceli počuť, Ježiš ich teda zaviedol späť na úbočie vrchu. Tam na vhodnom priestranstve, kde si každý mohol pohodlne sadnúť, posadil sa do trávy aj Ježiš s učeníkmi.

Dvanásti vyvolení sa primkli k svojmu Majstrovi v predtuche, že sa stane niečo nezvyčajné. Z toho, čo sa (11) onoho rána už prihodilo, boli presvedčení, (4) že Ježiš povie niečo o kráľovstve, ktoré, ako dúfali, čoskoro založí. Napäté tváre poslucháčov svedčili o ich hlbokom záujme.

Pri očakávaní prejavu nebeského Učiteľa začali prítomní na tomto zelenom úbočí uvažovať o budúcej sláve. Boli tu aj zákonníci a farizeji, ktorí dúfali v úsvit dňa, keď ovládnu nenávidených Rimanov a zmocnia sa bohatstva a nádhery svetovládnej ríše. Úbohých roľníkov a rybárov nadchýnala predstava, ako sa ich biedne chatrče, chudobná strava, tvrdá práca a starosti o každodenný život zmenia na príbytky hojnosti a nastanú dni bezstarostnej pohody. Dúfali, že Kristus im hrubé oblečenie, ktorým sa cez deň odievali a v noci prikrývali, vymení za drahé a nádherné rúcha ich utláčateľov.

Srdcia im prenikla hrdá nádej, že Izrael budú čoskoro uctievať všetky národy ako Bohom vyvolený ľud a Jeruzalem sa stane hlavným mestom budúceho svetového kráľovstva. (12) (13) (14) (5)