Motivická a žánrová pestrosť slovenskej prózy po roku 1945

Rudolf Sloboda - Stratený raj
román mapuje boj človeka o uplatnenie v spoločnosti, aj keď hl. hrdina žije svojou vlastnou vinou na jej periférii

hlavný hrdina Jano Biely vypovedá o svojom osude – je nevýrazným typom človeka, funkcionárom žijúcom bohémskym životo, ale v 50-tich rokov si uvedomuje, že nemôže žiť životom, akým žije dobrovoľne nastupuje na protialkoholické liečenie a toto rozhodnutie mení jeho život vie, že svoj boj vyhrá a všetko podriadi tejto myšlienke v slabej chvíli uvažuje o tom, že aspoň 1 pohárik by vyriešil jeho problémy

v Pezinku – v liečebni sa stretáva s hrôzou a ľudským utrpením, uniká z bežných situácií do sveta sna a ilúzií, pretože sa cíti veľmi osamotený a nikým nepochopený
uvažuje o zmysle svojej existencie, hľadá východisko z depresívnych nálad
v diele autor strieda rovinu reality a rovinu spomienok, do protikladu stavia túžbu ešte neičo dobreé vykonať a s ťaživou skutočnosťou, denný režim v ústave je naplnený prácou, zábavou, športom, je prísny autor podrobne hodinu po hodine, deň po dni opisuje v tzv. komunite, aby čo najlepšie vykreslil charaktery ľudí a ich ťažký precho k človečenstvu

vyzdvihuje lekárov a personál, ktorý tieto trosky neodvrhli, ale cieľavedome chcú zmeniť ich myslenie a konanie

po prepustení z liečebne si autor všíma opätovné zaradenie hl. hrdinu medzi ľudí
v neľahkom zápase s bezohľadnou realitou súčasnosti hrdina prejavuje morálnu silu a snahu vydržať

autor ho vyzdvihuje ako kladného hrdinu ako človeka, kt. sa vyliečil a našiel si životnú lásku, s kt. sa chce oženiť
vie určite i to, že bude žiť bez alkoholu,

človek dostal najvzácnješí dar:
myslieť a rozhodovať o svojom živote je však na ňom, aby ho nepremárnil, aby sa nikdy neznížil k tomu, čo šliape po jeho dôstojnosti a odoberá mu meno človek
autor v románe zobrazuje najaktuálnejší problém v súčasnosti: alkohol, drogy


František Hečko
Červené víno
román zobrazujúci život troch generácií jedného rodu a to rodu vinohradníckej rodiny Michala Habdžu

dej sa odohráva na začiatku 20. storočia na západnom Slovensku vo vinohradníckej dedine Vlčindol a Zelená Misa do popredia tu vystupuje otázka zrastenosti jednotlivca s pôdou a rodinnou tradíciou, život naplnený vierou v Boha, vzťah otca a syna autor zobrazuje spoločenské premeny, ktorými prešlo Slovensko od začiatku 20. storočia až do prvých rokov buržoáznej republiky
poukazuje na premeny, pod vplyvom ktorých sa menia ľudia, ichsprávanie, ale najmä ich hodnoty skúsenosti z detských a študentských rokov mu poskytli bohatý materiál za prototyp románovej rodiny mu poslúžila vlastná a za postavou Habdžu sa skrýva autor pužíva ľudový jazyk, príslovia a porekadlá, nárečové slová a odbornú terminológiu starý patriarchálny svet predstavujú bohatí gazdovia, nový názor na svet má syn Michala Urban

Urban napriek vôli svojich rodičov sa ožení s chudobnou Kristínou, rodičia ho vydedia, manželia začínajú život v druhej dedine, vo Vlčindole (vlci sú pracovití, bojujú za svoje ciele) najťažšie chvíle rodina prežíva, keď ich dcéra Magdaléna ochorie, Urban na kolenách prosí otca, aby im požičal kone a mohol ísť po lekára
proti Michalovi sa postaví jeho manželka, a tak pomôže vnučke Magdaléne zachrániť život

okrem Magdalény majú aj syna Mareka, ktorý je veľmi talentovaný a napriek finančným ťažkostiam študuje na vinohradníckej škole
Habdžovci majú v dedine priateľov i nepriateľov – Silvester Bolebruch – Urbanovi závidí nielen hospodárstvo, ale i ženu, snaží sa ho zničiť

toto nepriateľstvo zničí sobáš Mareka s Luciou – dcérou Silvestra

Michal Habdža
hrdý, tvrdohlavý, prísny, rozhoduje o živote svojich detí, pripisuje úlohu majetku, svadbami detí chcel získať čo najviac majetku, pretože ten bol ochranou pred všetkým zlom a podľa majetku posudzoval ľudí, s Urbanom sa zmieril až tesne pred svojou smrťou


Urban Habdža
hrdý, pracovitý, tvrdohlavý, láskavý, citlivý, ochotný pomáhať, na prvom mieste v jeho živote bola len rodina a nie majetok, nikdy nemyslel na seba, ale vždy na svojich blízkych, začínal bez ničoho, neskôr sa stal starostom vo Vlčindole a získal obdiv dedinčanov, zavádzal novoty, dobre hospodáril, miloval pôdu a vinohradníčenie, túžil po otcovom odpustení, keď sa vrátil z vojny a videl, že Kristína zomiera, začal pomaly zomierať aj on, nemal záujem o nič a o nikoho, tragicky zomiera

Marek Habdža
inteligentný, sebaistý, pracovitý, citlivý, ako 10 –ročný musel pracovať namiesto otca a už vtedy si ho pôda získala mal bližší vzťah k matke, počas štúdia si uvedomuje veľké sociálne rozdiely, ale postupne sa mu podarí získať si rešpekt spolužiakov a získať si i Luciu

je to román o obyčajnom živote ľudí na dedine, o radostiach, starostiach v prvej svetovej vojne, o reakciách postáv na jednotlivé situácie, dopúšťajú sa omylov a chýb, platia za ne odsudzovaním ostatných dedinčanov, ale v podtexte románu pri viacerých postavách sa autor pýta: „Kto z nás nie je bez viny?“


Dominik Tatarka: Prútené kreslá

Kompozícia: bez číslovania kapitol
Žáner: komorná novela
Literárne obdobie: literatúra po roku 1945 (slovenská)
Rok vydania: 1962

Motto: „Počúvať toho druhého znamená dávať mu voľnosť k rozletu, znamená sústreďovať sa naňho, vrývať si na večné veky do pamäti všetkých zmyslov milého človeka, aby si ho aj naša prsty. Oči, uši, celé naše telo zapamätali natoľko, aby nám ho v mysli nezatienila, nerozpustila najbližšia príhoda." (Tatarka, D.: Prútené kreslá. Smena, Bratislava 1963, str. 133)

Kedy a kde sa odohráva dej: tesne pred 2. svetovou vojnou v Paríži (v penzióne i v uliciach)


Zhrnutie:
Autor vychádza z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Bartolomej Slzička rozpovie na podnikovom zájazde Jarmile svoj vlastný príbeh lásky z času, keď študoval v Paríži.


Prútené kreslá
v prútených kreslách sedí Bartolomej a Jarmila, keď jej rozpráva svoj príbeh; v prútených kreslách sedávali aj s Danielou, keď chodili do istej parížskej kaviarne; predstavujú pre neho pohodlie a spomienky na kaviareň


Postavy:


Bartolomej Slzička
rozpráva svoj príbeh z mladosti Jarmile
teraz: starý, ostrieľaný, skúsený chlap, akvizitér, ktorý získava predplatiteľov pre Spoločnosť milovníkov dobrej knihy, vie pekne rozprávať, cestuje po svete a utešuje ženy (svojimi príbehmi)

vtedy: nevinný, neskazený študent zo „zeme nikoho", z Československa, ktorý študuje na parížskej Sorbonne; chce byť učiteľom
polosirota

býva v rodinnom penzióne, kde je mnoho cudzincov jeho veku a musí im rozprávať o Československu
zamiluje sa do Francúzsky Daniely
ich láska skôr platonická, nikdy sa nebozkávali ani nechytili za ruku, Bartolomej sa nikdy o nič nepokúšal

prekladá politické letáky pre rodákov do slovenčiny a dostane sa do problémov s políciou - hrozí mu vyhostenie, pomoc mu prisľúbi konzul Čačko
stretol sa aj s krajanmi - s Gregorovcami


Daniela
- pyšná, hrdá Francúzska
- chce sa stať učiteľkou, študuje tiež na Sorbonne
- rada poučuje, opravuje a rýpe
- cudzinec ju pre ňu vždy len cudzinec
- obľúbi si Bartolomeja
- nedotklivá, nedotknuteľná panna

otec Augier
- starý predavač v potravinách, kde Bartolomej nakupoval
- Bartolomej si ho obľúbi, akoby mu nahrádzal otca

osadenstvo penzióna:
Madame - pani domáca
jej dcéra kreolka a zať
ubytovaní:
Jerzy - Poliak
Jack - Američan
Luc - Francúz, tiež zamilovaný do Daniely
Ingrid

československý veľvyslanec
- zarmútený, smutný, bez nálady, kade chodí tade plače nad francúzskou zradou a budúcnosťou „krajiny nikoho"

konzul Čačko
- bývalý záhradník, teraz konzul
- chcel Slzičku zoznámiť s ostatnými krajanmi

Gregorovci
- krajania u ktorých bol Slzička na návšteve

Dej:

Bartolomej Slzička na podnikovom zájazde v Poľsku rozpovie akejsi Jarmile príbeh z čias, keď študoval na parížskej univerzite.
Prišiel so Paríža študovať tesne pred 2. svetovou vojnou. Šmelinár Poliak v cestovnej kancelárii ho presviedčal, aby si vymenil franky zo štipendia na koruny a čo najskôr sa vrátil domov, že situácia je neutešená, no on nechcel zničiť svoj celoživotný cieľ. Vybral si penzión, v ktorom sa ubytoval, hoci sa mu jeho „umrlčia izba" vôbec nepáčila, avšak páčila sa mu Daniela.
Hneď v prvý večer vymyslela si dcéra domácej spolu zo zaťom jednu hru, ktorú hrali, vždy keď prišiel niekto nový. Nováčik si mal vybrať jednu z troch dám z penziónu a tí ostatní mali podľa jeho vkusu uhádnuť, odkiaľ prichádza. Bartolomej si vybral kreolku a tá na to bola veľmi pyšná. Uhádli, že je Slovan a uhádli aj, že prichádza zo „zeme nikoho" a posmutneli, lebo predtým Československo „ohovárali".
Bartolomej sa zamiluje do Daniely, ráno sa ju snaží stretávať na raňajkách a aj a mu to darí. Spolu chodia na prednášky a potom do kaviarne, kde sedávajú v prútených kreslách. Nikdy jej nepovie, že ju miluje, no ona to vie.
Bartolomej sa zoznámi s konzulom Čačkom a ten mu rozpráva o krajanoch. I on sám bol niekedy v Paríži len obyčajný záhradník a ľudia z Československa pracujú i v baniach. Povie mu rodine Gregorovcov, ktorá emigrovala už dávnejšie. Bartolomej k nim odchádza na návštevu. Majú dvoch synov, obaja sa už vo Francúzsku i oženili - jeden si vzal Francúzsku a druhý Poľku.
Hlavný hrdina sa zapletie s Poliakom, čo má cestovnú kanceláriu a čo ho niekedy presviedčal, aby sa vrátil domov a prekladá politické letáky (len kvôli peniazom). Polícia mu pohrozí vyhostením, Čačko mu povedal, že nie je správne, čo urobil, ale prisľúbil mu, že sa pokúsi to nejako urovnať.
Blížia sa Vianoce a Daniela povie, že odíde k tete do Verdunu. Odísť má aj Luc a všetci ostatní nechcú zaostávať a povedia, že i oni na Vianoce odchádzajú preč. Aj domáci na tieto sviatky opúšťajú penzión.
Jedného večera Daniela opustí debatujúcu spoločnosť a neskôr príde dole nahodená do „gala" a povie, že ide do divadla a že má jeden lístok voľný a pozve Bartolomeja. Namiesto toho však má lepší nápad: pozve ho pozerať po miestach, kde ešte nikdy neboli. Dostanú sa až do verejného domu. Pozrú si tu striptíz, Daniela zaplatí na tácku a odídu do parku. Daniela vymyslí hru: ona sa mu schová a on ju má hľadať. Čaká na neho na fontáne a on si s oddanosťou psíka ľahne k jej nohám. Ona mu dovolí pobozkať prsia, ale keď sa on rozvášni, dostane zaucho. Idú spolu taxíkom do baru a dajú si absint.
Pred Vianocami ide Danielu s malinkým kufríkom odprevadiť na stanicu. Potom ide k otcovi Augierovi a ten mu predá fľaše šampanského a pošle ho k susedovi sklenárovi požičať si poháre. Keď príde domov, penzión je prázdny a on si otvorí šampanské, avšak tri poháre sa mu rozbijú v rukách. Potom počuje s izby susediacej s jeho nejaké zvuky, odsunie skriňu a vidí tam tajný prechod. Zistí, že je do Danielina izba a ona k nemu cez tajný priechod príde. Zbalia zvyšné šampanské a poháre a odchádzajú k jej priateľke Mauricette. Ona je práve psychicky na dne, pretože jej milenec, advokát, ju mal predstaviť svojej rodine a nesplnil to. Chcela už aj spáchať samovraždu, ale dávna priateľka Daniela ju zachránila.
Oblečú sa do pyžama, popíjajú pod stolom šampanské a potom Bartolomej zaspí a oni kecajú. Ráno, keď Mauricette robí raňajky, chce Daniela, aby ju Bartolomej objal.
Tu sa končí Slzičkove rozprávanie. Pridá Jarmile ešte pár slov o láske.

„Lebo je všetko pravda, čo som vám rozprával. Som kadlubom prázdnym, dutým kadlubom lásky, o ktorej som vám rozprával, a po rokoch ešte jednej lásky, o ktorej rozprávať si nikdy netrúfam. Žiť ako vdovec po láskach, ktoré žijú, nie z mojej viny ani z ich viny k iným mužom pristali, to je pre mňa dosť." (Tatarka, D.: Prútené kreslá. Smena, Bratislava 1963, str. 134)
n

Ladislav Mňačko: Oneskorené reportáže

Idea: Kritika komunistického režimu. Poukazuje na chyby režimu a na moc najvyšších.

Na cintoríne
Autor prichádza na cintorín v BA. Opisuje cintorín, hrobky, návštevníkov, TICHO. Zrak sa mu zastaví na neopracovanom kameni s menom neznámej ženy, ktorá skonala vo veku 40 rokov. Pripomína mu to príbeh inej ženy.
Počas nemeckej okupácie sa v končiaroch Veľkej Fatry ukrývala ona, vojenská zdravotná sestra s veliteľom družiny. Trojčlenná družina ich opustila. Išli po pomoc, no neplánovali sa vrátiť. Veliteľ družiny ktorý mal omrznuté nohy sa už dlhšie nevedel hýbať. Ona sa však oňho postarala. Nikto nevie ako, ale zohnala všetko na prežitie; chlieb, soľ, drevo, čačinu,... pritom všade okolo bol sneh a Nemci. Raz, po dlhých mesiacoch, sa z výpravy vrátila na saniach a dvoma vojakmi s červenými hviezdami na uniformách. On začal chodiť a pracovať v úrade a ona ako zdravotná sestra. On jej dal lásku a ona jemu. Narodili sa im deti. Žili skromne, verný komunistickej strane a socialistickým ideálom. Nedal sa podplatiť, skorumpovať, bol tvrdý. A to začalo niekomu prekážať. Zavreli ho v 1952. Ona si myslela, že to je omyl. Potom prišli prehľadať byt, 3 krát. Jeden z nich sa volal Fero, člen družiny, ktorá ich kedysi opustila. Boli školený byť tvrdý, fanatický, nekompromisný, darmo ich prosila. Presťahovali ju do Tužinej, byt zobrali, no nepobudla dlho a vrátila sa za sestrou do Bratislavy. Muža ísť pozrieť nemohla, vraj až po vyriešení prípadu. Nahovárali jej nech podpíše rozvod, vraj to je len formalita. Povolili jej návštevu, ale nech mu dohovorí, lebo zapieraním si len škodí. Bála sa, že sa zmenil. Stála pred mrežami, otvorili sa dvere, uvidel ju: „Odveďte ma!“. Nevedela čo sa stalo. Bál sa o ňu. Deti sa hrali na ulici, upchala v kuchyni všetky škáry, zamkla sa. Plyn. Pár mesiacov nato ho prepustili. Stala sa chyba, podpíšte mlčanie, čo ste videli a počuli a máte voľno. Išiel za deťmi. Po nej mu ostal iba kameň.
Záhrada utrpenia
Obžalovaný, riaditeľ mlynárskeho podniku sa bál. Do súdnej sieni vstúpil prokurátor a sudca. Obaja boli známi a tvrdí vo svojom povolaní.
Pred dvoma mesiacmi v jednom baníckom mestečku čakali ženy na chlieb. No chlieb nepriviezli. Do večera spravili v meste peklo. Rozbili MNV, zdevastovali predajňu Zdroj, námestie bolo posypané vrstvou skla, vatra horela až do rána. V prípade takýchto vzbúr zvykne na druhý deň prísť vojsko. Baníci boli pripravení na boj. Vojsko neprišlo. Prišiel krajský tajomník a pár vyšších komunistov. Jeden baník priniesol kus plesnivého chleba, po ktorom vraj celá rodina chorie a tak je vraj v celom meste. Vina padla na dodávateľa múky.
Prokurátor predstavil profil obžalovaného ako rafinované indivíduum, nepriateľ štátu. Bol obvinený v troch bodoch. Svedkovia, ktorých obžalovaný mal na svoju obhajobu, svedčili proti nemu. Trest smrti. Po čase súd zmenil rozsudok na 20 rokov.
Autor sa zúčastnil procesu ako novinár. Napísal článok, v ktorom obžalovaného pošpinil a odsúdil. To vyvolalo vlnu nesympatií u jeho priateľov. Začal sa báť, že spravil chybu, aj keď komunistická justícia chybu spraviť nemôže. Po čase zavreli aj ďalších. Novomestského, Clementisa. Keď zavreli Suchoňa, ktorého autor dobre poznal, začalo sa mu zdať niečo čudné. Stále viac a viac ho prenasledovala ho myšlienka, že pošpinil nevinného. Šiel za sudcom, prokurátorom, tajomníkom. Namiesto odpovedí otázka: “Chceš ísť za ním?“. Autorovi to nedalo a vybral sa za sudcom ešte raz. Ten mu povedal pravdu. Hodinu pred procesom dostal spisy aj s rozsudkom. Čo mohol robiť.
Po šiestich rokoch ho prepustili, podal sťažnosť na súd. Dostal 7 mesiacov. S autorom bol vtedy dobrý kamarát, však mu možno aj trochu pomohol. Nestačilo mu odvolal sa. Svedkovia už stáli za ním. Nový sudca všetkých obžaloval zo sprisahania. Obžalovaný dostal 8 rokov nepodmienečne a bez možnosti odvolania. Bojoval ďalej. Podával nové žaloby na nové porušenie zákona na prezídium najvyššieho súdu v Prahe, bež možnosti odvolania. Po XII. zjazde KSČ bol autor odcestovaný. V hotelovej izbe zazvonil telefón: „Máš ešte kde vypiť štamperlík koňaku?“ Pražský najvyšší súd ho v plnej miere rehabilitoval.
Dvaja kamaráti
Som lepičom podláh. Moja robota je nezdravá, nezarobím veľa no mne to stačí. Som skromní človek. Poviem vám jeden príbeh, ak pravda smiem. Nedokážem to už v sebe dusiť.
Keď som sa narodil, v tú chvíľu sa na našej ulici narodil aj iný chlapec, Peter. Boli sme perfektní kamaráti. Na základnej, na strednej, cez prázdniny, proste stále sme boli spolu. Chceli sme rovnaké povolanie. Bol mi viac ako brat. Rozdelila nás však vysoká škola. On ostal v Bratislave ako budúci právnik a ja som šiel študovať staviteľstvo do Brna. Ale, čo už, však to nebolo ďaleko. Prvý krát sme sa nezhodli, keď som si ja doniesol dievča z Čiech. Ne-boli si navzájom sympatickí. Ale vtedy nešlo o to. Vraj som Slovák, tak prečo Češka? Dostali sme sa až k Hlinkovi. Vraj všetci raz pôjdu s Hlinkom, podobrotky, alebo pozlotky. Potom sme sa rozišli. Potom sme sa stretli už iba cez vojnu. Peter bol už vyhľadávaný advokát. Šli sme na kávu, no náš rozhovor bol taký, „na silu“.
Robil som na východe, riaditeľ vodohospodárskeho družstva. Z môjho platu sa dalo celkom schopne vyžiť. Všimol som si, že komunisti už dlhšie sledujú moju činnosť. No dalo by sa tam kryť ilegálnu prácu. Tak som im začal pomáhať. Robil som spojku, komunistom som bol osožný.
Zomrel mi otec. Prišiel som do Bratislavy, Peter na pohreb neprišiel. Dopočul som sa, že kandiduje za poslanca DS. Na východ som sa už nevrátil. V Bratislave mi ponúkli miesto vedúceho skupiny pre vodohospodárske problémy. Vzal som. Našiel som si ženu. Bolo mi nanajvýš dobre. Prešlo pár rokov. Už bola jar 1950. Večer zazvonil telefón, Peter, vraj či môže prísť na dve noci ku nám prespať. Mal v Bratislave nejakú prácu. „Prečo nie!“, potešil som sa, zaspomíname. Bavili sme sa perfektne, ráno odišiel a večer zase prišiel. Druhá noc už bola iná. Povedal: „Čudujem sa ti, že im slúžiš.“. Nerozumel som mu ani po jeho ďalších vetách. No niečo mi vŕtalo v hlave. Ráno už ho nebolo. Čudný človek.
O týždeň niekto zazvonil. Uniformy. Asi to bude omyl. Zobrali ma so sebou. Celého ma preštudovali. Od detstva až po dnešok. Vraj útek za hranice, prečo mi ho pripisovali. Chceli, aby som sa priznal. Na nič také som nepomýšľal. Potom my povedali o Petrovi. Pomoc nepriateľovi štátu. Ak sa priznám bude vraj lepšie. Priznal som sa, podpísal som. Na súde sa so mnou nehrali.15 rokov. Po roku dovolili návštevu žene. Nemala kde bývať, nemala prácu. Vraj jej bude lepšie bezo mňa. Rozvod som podpísal. Nemalo to zmysel, nepodpísať. Osem rokov som si odsedel, a potom ma pustili. Mal som dobré ponaučenie. Stal som sa lepičom gumených dlaždíc. Mne táto robota vyhovuje. Nechcem viac. Vedúci nášho oddelenia zdiera všetkých pod ním o časť ich mzdy, Dr. Peter B. Keby to bol niekto iný, niečo by som povedal, ale takto to neviem, nemôžem to urobiť.
Kádrová legenda
Autor sa v bratislavskej kaviarni stretne s dvoma neznámymi. Achi mu rozpráva svoj príbeh, v nádeji, že ho upúta a autor zaplatí jednu fľašu koňaku.
Achimov otec, pôvodom Nemec, bol správca rumunských kráľovských statkov, ešte v čase kráľa Karola. Achiho otec bol surový. Achiho často bil a rozkazoval mu. Poslal ho na vojenskú školu, kde Achi čítaval ruskú zakázanú literatúru. Vytvoril ilegálny ľavičiarsky krúžok. V roku 1941 sa Karolove Rumunsko rozsypalo. Museli utiecť z krajiny. Achi sa vtedy premohol, buchol otca bičom po tvári a utiekol za hranice. Našli ho ruský vojaci, dali ho do väzby a poslali ho na sever stavať zapolárnu železnicu. Tam sa Achimovi dostala do ruky Erenburgova tvorba, ktorá ho ovplyvnila. Tajne mu napísal list a pokúsil sa ho poslať. Písal v ňom, že by rád vstúpil do Červenej armády. Prešlo pár mesiacov, Achi už netušil, že list bude mať nejakú odozvu. Prišiel za ním major z Č.A. a vypočúval ho. Nakoniec Achima zobral do armády. Achi to dosiahol až na kapitána a osloboditeľa Prahy. Skončila vojna a Achi sa prihlásil na VŠ. Počas štúdia pracoval vo fabrike na výrobu MIGov. Potom sa vedenie fa-briky zmenilo a nový riaditeľ nemohol mať zamestnanca Nemca, syna otca rumunských krá-ľovských veľkostatkárov a osloboditeľa Prahy. Tak Achiho vyhodili. Kedže Achi nemal dokončenú školu. Odišiel študovať energetiku do BA. Po skončení štúdia si Achi hľadal prácu. Človeka s energetiky bolo treba všade. No človeka so životopisom, ako mal Achi nechceli nikde. Achi sa oženil, čakal príchod dieťaťa a nemal prácu. Raz k svojmu životopisu pripísal aj poznámku, nech mu nenapíšu, že miesto je obsadené,..., ale nech napíšu na rovinu, že ho nechcú. Achimu prišiel papier nach sa príde osobne ukázať ku kádrovníkovi. Achi mu vyrozprával svoj príbeh. Povedal mu že mu strýko poslal švajčiarsky pas so šekom na dvesto tisíc. Kádrovník sa ho spýtal, prečo nešiel a Achi mu dal facku. Kádrovník ho poslal preč, nech sa príde ukázať zajtra. Keď tam Achi prišiel, dostal prácu. Po facke.
Koľajnice
Autor pracoval rok na stavbe hutného kombinátu (HUK) ako šéfredaktor závodného časopisu. Bol tam jeden jeho známy, Beňo, ktorý kedysi pracoval ako politický vedúci mládežníckych brigád na Priehrade mládeže. Keď sa stretli, Beňo stále hovoril, že lopata je najlepšia politika. Že ju už nikdy nepustí. Autor ho veľmi dobre nepoznal, no nezdal sa byť zlým človekom. Pracoval na vykladaní vagónov, a drel najviac z celej partii. Bol im dobrý vzor. Riaditeľ ho chcel povýšiť, no Beňo ostal radšej pri lopate.
Raz autor uverejnil v časopise článok napísaný vedúcim úseku, ktorý vyzdvihoval prácu jedného oddielu. Beňo prišiel za autorom a pýtal sa ho čo to napísal za klamstvá. Autor Beňovi povedal, že to napísal vedúci, a že môže napísať aj on svoju pravdu. Na druhý deň prišiel Beňo s novým článkom, v ktorom písal o tom, ako vedúci popíja s druhým oddielom a tým ostatným strhuje zo mzdy. Článok sa uverejnil. Riaditeľ stavby bol zo začiatku rozhorčený. Potom boli uverejnené ďalšie články s podobným obsahom a po preverení faktov riaditeľ vedúceho vyhodil a všetko dal na správnu mieru. Beňov oddiel sa stal najlepším, robili aj cez sviatky. Beňo sa stal perfektným vzorom. Nemohol chlapcov sklamať.
Po roku sa autor vrátil do BA. S Beňom zostal naďalej dobrý kamarát. Písali si. Raz, keď prišiel Beňo do BA, stretli sa a Beňo povedal, že ho vyhodili. Prišiel nový riaditeľ a všetkých, ktorí by mohli nevyhovovať, vyhodili. Teraz robí s lopatou na Trati družba. Aj ostatný chlapci z HUKu tam robia, pri Beňovi.
Po čase dostal autor list od Beňa. Píše v ňom, ako tam postavili novú trať a starú panstvo rozkradlo. Keď im to Beňo vykričal, vyhodili ho. Začal pracovať v Hlinikárni v blate, a tme, najhoršia robota, akú kedy mal. Zase pri lopate, bagre sa na nich pozerajú.
Autor sa rozhodol ísť Beňa pozrieť. Ako sa má? Keď tam prišiel, stretol tam ľudí z HUKu, ale Beňo tam nebol, vraj ochorel a išiel domov. Nevedno kde.
Autor sa z Beňom už nestretol pár dlhých rokov. Pomaly naň aj zabudol. Novinár spoznáva každý deň nových ľudí, nové tváre. Raz bol autor v kúpeľoch na juhu Slovenska. Išiel si dať pivo a za pultom stál Beňom. Vraj má novú lopatu, kde si je on pánom. Dlho sa nerozprávali, vraj, keď sa raz stretnú, povedia si VŠETKO.
Výletná loď
Nedeľa. Počasie je výborné. Autor si sedí na palube výletnej lode. Ľudia sa pozerajú do vody a vidia domy, cestu. Niekto pristúpi ku autorovi a požiada ho, aby povedal niečo z histórie potopeného mesta. Autor povie, že si nechce kaziť pekný deň. No po čase mu to nedá a rozhodne sa povedať pravdu.
Vláda sa nevedela rozhodnúť, či povoliť stavbu priehrady, alebo nie. Zistilo sa totiž, že sa stavba začala na zvetranej bridlici. Zodpovedný za vtedajšiu stavbu bol miliónový šmelinár Reich. Jeho predčasne zavreli a ostatných vedúcich vyšetrovali, lebo Reich tam rozši-roval čierny obchod so všetkým. Média začali rozširovať nemožnosť dostavania priehrady. Nikto už budúcnosti stavbe neveril. Stavbu prišiel riadiť smelý inžinier z Prahy, ktorý chcel ísť stavať do Indie, no tento projekt ho prilákal, kvôli odcudzovaniu. Začal hneď. Robotníci robili, čo im povedal. Po roku stavby, to vyzeralo dosť nádejne. Zrazu prišla potopa a v priebehu sekundy zničila ročnú prácu a nádej stoviek robotníkov. Mladý smelý inžinier sa však nevzdal. Začal stavať nanovo. Rok ubehol ako voda a povodeň tu bola zas. Všetci už boli zničení. Ak fyzicky, tak psychicky. Mladý smelý inžinier tiež. Keď už bola voda vysoko prikázal robotníkom hodiť na jednu stranu doliny dynamit. Robotníci robili čo sa dalo. Stavba sa zachránila. Potom už všetci vedeli, že stavba sa skoro dokončí. Mladého smelého inžiniera presunuli na stavbu Oravskej priehrady. Prišiel deň, keď sa mala otvoriť prvá priehrada. Prišli ľudia z celého Slovenska a Čiech. Prišli najvyšší funkcionári. Desať najvyšších malo reč. Boli spomenutý všetci robotníci, no nik nespomenul na mladého smelého inžiniera z Prahy. Všetci, čo pri ňom stáli, zrazu zabudli. Ich mená sú dodnes tam vyryté na priehrade. Jeho nie. Dokončil aj výstavbu na Orave, vystaval aj priehradu Orlík. Jeho meno je inžinier Kraus.
Klára
Včera bola pri mne Klára aj s tým cudzincom. Priniesla mi spisy, aby som si ich prečítal, vraj potom všetko pochopím. Klára, ktorú nikto dobre nepoznal a každý tak veľmi odcudzoval. Čítam ďalší list, zase to isté. Zakazuje sa, nepovoľuje sa, nepripadá do úvahy. Životopis. Dlhý a pestrý. Otca zavalilo drevo, matka a dve sestry neprežili v Oswienčime. Ďalší súrodenci žijú v Izraeli. Ona sa od malička pridávala ku komunistom, cez revolúciu bojovala so zbraňou v ruke. A zase len zakazuje sa, nepovoľuje sa,...
Pred nedávnom som ju stretol. Išli sme si sadnúť na kávu. Rozprávala mi o sebe. Keď ťažko ochorela . Poslali ju na liečenie do cudziny. Radšej nech zomrie mimo republiky. Tuberkulóza nedáva veľa nádeje. Na liečení sa spoznala s jedným cudzincom. Spolu ležali na balkóne a rozprávali sa. O všetkom. Prešli dva roky a ona sa vrátila domov. Rozviedla sa. Prišiel za ňou cudzinec. Chcel si ju vziať. Súhlasila, no došli mu víza , takže sa musel vrátiť domov. Písala list na ministerstvo, prezidentovi republiky, na súd,... . Svadbu povolili, no víza nie. Prešlo 14 rokov a ona stále dúfala, že sa jej sen raz splní. Včera bola pri mne Klára aj s tým cudzincom.
Úsmev
Autor je na návšteve pri riaditeľovi železničnej stavby. Je to trápny večer. Žena riaditeľovi stále niečo hovorí a on je ticho. Stále spomína akéhosi Huga. Keď autor odchádza, pozve riaditeľa niekde von na kávu. Cestou mu riaditeľ hovorí, že asi odstúpi z funkcie. Že vraj už nevydrží.
Na stavbe pracoval inžinier K..., ktorý bol hlavný projektant. Nízky, šedivý chlapík, bez ktorého by sa asi stavba nikdy ani nepohla. Raz bol s ním na filmovom festivale. Pred ním sedel tajomník strany. Dávali film z revolučného obdobia, v ktorom Hugov menovec inžinier K... kričí na policajtov, aby strieľali na robotníkov, komunistov. Tajomník sa obrátil a spýtal sa, či on nezamestnáva tiež nejakého inžiniera K... . O tri dni prišli na pracovisko a zavolali si ho. On mlčal. Nepovedal ani slovo, iba sa usmieval. Riaditeľ sa ho snažil obhajovať, ale márne. Pred vyššou mocou sa nedá nič robiť. Tajomník dal Huga vyhodiť z roboty a na najbližšej schôdzi strany aj zo strany. A samotným riaditeľom. Predtým však ešte bol súd. Hugo na svoju obhajoby nepovedal ani slovo. Iba úsmev. Riaditeľ šiel do Bratislavy podať demisiu, no povedali mu, že bude riaditeľom, dokým mu to povedia. Na schôdze strany musel zdvihnúť ruku za vylúčenie Huga. A čo sa zmenilo. Hugo teraz pracuje miestnosti za mojou kanceláriou riaditeľa a dostáva 4 násobný plat. Jeho zmluvu podpísal aj tajomník strany. Niet jeho stavba by sa predražila o niekoľko miliónov korún. Ráno príde do roboty, večer odíde. Nepovie ani slova, iba ten ÚSMEV. Ja to už dlhšie nevydržím. Radšej pôjdem robiť niekde inde. Urobili to len kvôli tomu, aby sme všetci pocítili akú majú nad nami moc.
Keď už boli pred kaviarňou, riaditeľ sa s autorom rozlúčil a šiel domov. O týždeň nato autor šiel okolo Dunaja a vidí dvoch rybárov. Nízkeho šedivého chlapíka a bývalého riaditeľa železničnej