Motivácia – teoretické východiská
V modernej teórii školského vyučovania zaujíma kľúčové miesto motivácia učebnej činnosti žiakov. Problematika motivácie z hľadiska jej teórie je značne rozsiahla a doposiaľ nie vyjasnená. Existuje mnoho autorov, ktorí sa zaoberali otázkami teórie motivácie. Je preto pochopiteľné, prečo sa problematika motivácie učebnej činnosti dostala do popredia záujmu odborníkov a učiteľov z praxe, ale aj iných organizátorov a realizátorov výchovy a vzdelávania. Príčinou tohto záujmu je teda výrazná snaha o zvyšovanie účinnosti vyučovania.
Zelina (1996) chápe motiváciu ako súhrn činiteľov, v najširšom slova zmysle, ktoré vyvolávajú, usmerňujú, udržiavajú a zacieľujú ľudskú aktivitu.
Pod pojmom motivácia sa v pedagogike všeobecne chápe súhrn podnetov rozličného pôvodu, ktoré podnecujú žiakov k učeniu a vyvolávajú v nich chuť do učenia. Posilňujú ich vôľu učiť sa a toto ich rozhodnutie udržujú až do ukončenia učebnej činnosti.
Motív vzniká vtedy, keď je vzbudená potreba. Je to dôvod, pre ktorý človek začína konať určitým spôsobom. „Motívom nazývame ten bezprostredný činiteľ, ktorý vyvoláva, riadi a integruje správanie, v našom prípade učenie. Vnútornou súčasťou motívu je napätie, od ktorého závisí vznik i smer aktivity organizmu.“(Lokšová, I., Lokša, J. 1996, s.71)