Odohralo sa to len nedavno, takze ten trapas mam este v cerstvej pamati...ale pekne po poriadku...
Mali sme sa stretnut pred kavomatom v Dargove. Prisla som o cosi skor, aby som si obhliadla teren. Bola tam tmava chodbicka, z ktorej razila prenikava vôna z WC (viete coho asi). Zbytocne som sa nahlila, meskal 30 minut. Neodvazila som sa mu prihovorit , pravdupovediac, som uz ani nechcela. A tak som sa chcela potichucky vykradnut z chodby, aby ma nezbadal. Ale ako sa hovori: „ Cert nikdy nespi “ a uz mi chybalo len niekolko krokov a vtedy sa z mojej kabelky ozval prenikavy zvuk. 3-krat hadajte kto volal? Bol to ten zjav na druhom konci chodby, ktory sa ku mne blizil ako puma cihajuca na svoju korist. Podal mi ruku a predstavil sa: „ Ahoj. Som Pista“. Vedela som, ze ak toto rande dozijem v zdravy a bez psychickej ujmy, stanem sa radsej mniskou, ako keby som sa s nim mala stretnut este raz. Ten zjav navonok vyzerajuci ako netopier s usami slona mal oblecene biele „menzestraky“ pripominajuci vodomerku, na ktorych mal tamagoci, ruzove tricko s kriklavozltymi kvetmi (vyzeral ako dieta kvetov) a ako ceresnicku na torte mal staru ciernu osuchanu kozenku, sem-tam zaplatanu. Na ruke mal tvarom cosi pripominajuce nejaky exoticky druh slizkeho hada. Po dlhom a podrobnom vyskume som zistila, ze to mali byt hodinky po pradedovi, ktore si nikdy nesklada, aby mu ich nahodou neukradli. Keby ich ukradli, tak to naozaj iba nahodou (skoda namahy pre zlodeja). Vlasy mal sice ostrihane, ale vyzeral, ako keby mu niekto presiel kosackou po hlave. Mast z nich by ste si mohli natriet na chlieb a este by vam aj ostalo. Po jeho dlhom monologu sme vysli von a najkratsou cestou sme smerovali do toho najtmavsieho baru aky len v meste je, aby nikto nevidel s akou kreaturou som prisla. Ja som si objednala ananasovy dzus a on teple mlieko. Silou mocou mi chcel ukazat, ze vie pit nosom. Chvalabohu, som ho presvedcila, nech to neukazuje, aby ostatni nemali pocit menejcennosti.A ako vrchol vsetkeho si olial nohavice, ktore potom chytili cudnu farbu, ako by sa ... (ved viete co). Cestou ku stanici sa za nami vsetci otacali, akoby som isla s nejakou znamou osobnostou...tak nie... bol to len Pista... niezeby bol neviem ako krasny... prave naopak... Ja som sa uz len modlila, aby ma nesiel odprevadit k autobusu. Bol by v tom cert, keby mi to vyslo!!! Cestou k nastupistu je len 1 maly schodik, ktory vidi aj slepy. Aaaaaaaale nieeeeee... on sa musel aj o ten potknut a roztiahol sa v plnej krase na zem ako ropucha. Na znak rozlucky mi chcel dat boztek na licko, ale ked som zacitila omamnu vonu z jeho ust pripominajucu kyselinu sirovu, pud sebazachovy sa vo mne prebudil a vzala som nohy na plecia.
Ked som uz sedela v bezpecnej zone autobusu, vydychla som si, ze mam tento „krasny“ den a prve rande za sebou. A som si ista, ze na tento den nikdy nezabudnem.