Moja stužková (poviedka)

Všetko sa to začalo jedného krásneho májového dňa. Vtedy cez jednu veľkú prestávku sa zatvorili dvere na našej triede a pred nás predstúpili naše dve hlavné vodkyne. Možno sa teraz divíte, prečo ich nazývame vodkyne. Avšak pravé ruky nášho triedneho ináč nazvať ani hádam nemôžem. Ako vždy, nikto však na nich nebral ohľad. Najprv nám skúšali niečo pokojným hlasom oznámiť, ale keď zistili, že ich asi nikto nepočúva, začali kričať. Danka najprv zvolala: „Všetci počúvajte!“, čím uviedla predsedkyňu Lucku do diskusie. Lucia potom trochu afektovaným tónom predniesla: „Ja vám tú stužkovú sama chystať nebudem! Preto odteraz program majú na starosti Juraj s Petrom.“ Po tejto slávnej vete odpochodovali naše vodkyne späť na miesto a naša zábava pokračovala ako predtým. Samozrejme, nikoho ani nenapadlo sa ani len zamyslieť nad programom, veď do stužkovej nám ostávalo asi pol roka. Pokojne sme ukončili septimu a užili si prázdniny. Zo začiatku nového školského roka sme mali všetci plné hlavy sťahovania, takže nikto na našu stužkovú ani len nepomyslel.
Avšak prišiel deň, ktorý nikto nečakal. Prvého decembra prestúpili pred nás opäť naše „vedúce“. Tentokrát však to, čo nám oznámili, znelo dosť vážne. Pripomenuli nám, že v sobotu máme stužkovú, že oni svoju časť splnili a že očakávajú dobrý program. Len pre informáciu, ich časť bola zložená z objednania sály a pohárov na prípitok. Vtedy sme sa všetci spamätali a skoro každému z nás preblesla hlavou asi len jediná myšlienka. Keďže sa už všetci v triede za ten dlhý čas dobre poznáme, všetkým nám bolo jasné, že ak to budú organizovať Peter s Ďurom, tak to asi žiaden program nebude. Preto hneď na druhý deň všetci, ktorí mali aspoň kúsok svedomia začali prinášať nové a nové návrhy na scénky. Všetko sa to zhromažďovalo a vo štvrtok sme vybrali tie najvhodnejšie scénky. Pri ich výbere sme, samozrejme, dbali o poznámky, čo nám uštedril nejeden profesor, či profesorka. Väčšina z nich nám radila, aby program nebol príliš dlhý, aby sme ho radšej rozčlenili do blokov a podobne. V piatok ráno sme uprosili všetkých profesorov, aby nám dovolili nacvičovať. Našťastie s väčšinou z nich veľmi dobre vychádzame, preto sa nám to podarilo. Okolo desiatej to síce ešte vyzeralo, že to nebude žiadna sláva, ale okolo tretej popoludní sme boli pripravení. Všetci sme pokojne odišli domov, nachystať sa na naše vystúpenie. V sobotu ráno všetky dievčatá utekali urobiť poriadok so svojimi vlasmi a o tretej popoludní sme sa všetci stretli v sále, v Redute. Predstavou nášho triedneho bolo, aby sme si nástup aspoň raz odskúšali, avšak v tom zhone sme to nestihli. Asi o piatej sa začali schádzať profesori a my sme na ich uvítanie museli rýchlo hľadať náhradnú miestnosť, pretože v malej reštaurácii oslavoval svoje víťazstvo náš nový primátor. Po usadení všetkých rodičov dvaja odvážlivci z nášho kolektívu predstúpili pred publikum a začali pomaly predstavovať profesorov, ktorí sa s nami trápia. Po tomto úvodnom kroku sme pustili hudbu a nástup sa mohol začať. Pomalým, ale naoko istým krokom sme kráčali v 2 radoch. Keď sme stáli všetci v plnej kráse, nasledovali príhovory. Šťastím bolo, že sme si tieto príhovory stihli nacvičiť už na hodinách slovenčiny, pretože kameraman čítajúcemu chcel vliezť asi priamo do tváre. Pri príhovoroch sa blysla nejedna slza v oku rodičov, profesorov, ale aj nás. Opäť naši odvážlivci prestúpili a poprosili triedneho, aby nám slávnostne popripínal stužky. Omylom však začal brať stužky z opačného konca, preto naše mená boli úplne domiešané. Šťastím je, že sme si stihli stužky povymieňať ešte pred rodičovským tancom, lebo asi ocko napríklad takej Janky by sa asi čudoval, keby niesla na stužke meno „Matúš“. Po celkom chutnej večeri nasledoval rodičovský, profesorský a stužkársky tanec. Hoci mi pán riaditeľ po týchto tancoch doporučil, aby som už nikdy netancoval valčík, podľa mňa hodiny tanca neboli len stratou času. Po tejto prvej oficiálnej časti nasledoval program, ktorý pri atmosfére, ktorou dýchala asi celá sála vyznel celkom vtipne a milo. S úderom polnoci sme sa znova nastúpili. Začali sme čítať básničky, odpili sme si z krčaha, zapálili sviečky a prebrali kúsok torty od nášho triedneho. Keď už horelo všetkých dvadsaťosem sviečok, začali sme spievať pieseň od Elánu „Nie sme zlí“, ktorá vyznela dosť profesionálne, keďže sme spievali z playbacku. Po tejto ceremónii náš triedny dopil poslednú kvapku šampanského z krčahu a rozbil ho troma údermi o podlahu. O tom, že náš triedny je silný chlapík svedčí aj rozbitá podlaha, ktorá ostala po rozbíjaní krčaha. Opäť pokračovala voľná tanečná zábava. Približne o druhej nadránom sme zistili, že odišlo pár profesorov. Vtedy sme si uvedomili, aká je pokročilá doba a rýchlo sme zorganizovali neodmysliteľnú scénku stužkovej. Touto scénkou bol súd s triednym za skutky, ktoré nám vykonal za celé štúdium. Keďže v sále nebol nikto ochotný zložiť kauciu jeden milión slovenských korún, dokonca ani triedneho manželka, vyzeralo to na popravu. Kat bol už už pripravený, avšak opäť niekoho napadlo, že ešte je tu oslobodzovacia listina, preto sme rýchlo prečítali podmienky. Triedny s nimi súhlasil a rýchlo listinu podpísal, čím sa vykúpil. Po súde sme opäť zúrivo tancovali. Až keď odišla väčšina profesorov, zvyšok sa odviazal a začal sa skutočne baviť. O štvrtej ráno sme už všetci tancovali s kravatami obviazanými okolo čela. Manžel jednej našej pani profesorky nás totiž presvedčil, že sa práve vrátil z New Yorku a že takto vyzerá najnovšia móda od Armaniho. O šiestej sme našu zábavu ukončili a pobrali sme sa na zaslúžený spánok.
Možno naša stužková nebola tá najlepšia, avšak pre nás všetkých ostane jediná a nezabudnuteľná navždy.