Model Participácie – Vroom/Yetton 1

Najpozoruhodnejší prínos Vrooma a jeho spolupracovníkov spočíva v ich odpovedi na prvú otázku. Vyvinuli detailný normatívny model rozhodovacích procesov založených na racionálnych princípoch zhodných s existujúcou evidenciou o dôsledkoch participácie na efektívnosť organizácie. Začínajú rozlíšením troch typov dôsledkov, ktoré ovplyvňujú efektívnosť rozhodnutia:

1. Kvalita alebo racionálnosť rozhodnutia. Postup, ktorý ju naruší, bude zrejme neefektívny.
2. Súhlas alebo ochota podriadených efektívne vykonať rozhodnutie. Ak je táto ochota potrebná, potom postupy, ktoré ju nezískajú, hoci poskytujú vysoko kvalitné rozhodnutie, by boli neefektívne.
3. Čas potrebný na uskutočnenie rozhodnutia. Rozhodovací postup, ktorý zaberá menej času, by sa mal, ak je rovnocenne efektívny, uprednostniť pred tým, ktorý trvá dlhšie.

Z týchto dôsledkov vyplýva rad pravidiel pre modely, ktoré sa potom môžu podľa uváženia aplikovať na konkrétny problém manažéra. Model potom určí, ktorý z rozhodovacích procesov je vhodný na jednotlivé prípady. Model sa môže vyjadriť vo forme rozhodovacieho stromu. v rozhodovacom modeli sa charakteristiky problému prezentujú ako otázky. Manažér začína na ľavej strane a postupuje k pravej pozdĺž cesty určenej odpoveďou na otázku nad každým oddielom. V konečnom bode model ukazuje, ktoré procesy rozhodovania by sa mali použiť, aby sa v čo najkratšom čase dosiahlo rozhodnutie prijateľnej kvality. Ako vidno z rozhodovacieho modelu, všetky rozhodovacie postupy sú aplikovateľné za určitých okolností. Ako často by sa mal každý z nich použiť, to bude závisieť od typu manažérových rozhodnutí. Normatívny model vyžaduje, aby všetci manažéri, ak chcú byť racionálni a efektívni, boli schopní fungovať v celom jeho rozsahu. Vo svojej neskoršej práci Vroom a Jago vypracovali podrobnejší model, ktorý umožňuje lepšie rozlíšenie medzi voľbami, a tým aj detailnejšie a efektívnejšie zacielenie rozhodovacieho postupu na manažérov problém. Taktiež pripravili program na spracovanie tohto podrobnejšieho modelu počítačom.
Diagnostické otázky môžu byť v nasledujúcej podobe (Bělohlávek):

1. Má problém kvalitatívne požiadavky?
2. Mám dostatok informácií pre kvalitné rozhodnutie?
3. Je problém štruktúrovaný?
4. Je pre efektívne zavedenie rozhodnutia dôležité, aby ho podriadený prijali?
5. Môžem predpokladať, že ak rozhodnem sám, že podriadení toto rozhodnutie príjmu?
6. Stotožňujú sa podriadení s organizačnými cieľmi, ktoré chcem pri riešení problému dosiahnuť?
7. Je možné predpokladať, že vybrané riešenie vyvolá medzi podriadenými konflikt?

Výskum, ktorý uskutočnili Vroom a jeho spolupracovníci, aby našli odpoveď na druhú otázku – ako sa manažéri v skutočnosti správajú – sa zakladá na dvoch metódach. Podľa prvej požiadali mnohých manažérov, aby si – s použitím otázok rozhodovacieho modelu – spomenuli na rozhodovacie problémy a na to, ako sa s nimi vyrovnali. Podľa druhej mnohí manažéri hodnotili súbor opisov štandardizovaných problémov a poskytli riešenia, ktoré uprednostnili.
Najprekvapujúcejším zistením týchto výskumov bola skutočnosť, že zatiaľ čo medzi manažérmi určite existovali priemerné rozdiely v používaní rozličných rozhodovacích postupov, tieto boli malé v porovnaní s rozsahom postupov, ktoré použil ktorýkoľvek z manažérov. ani jeden nenaznačil, žeby pre všetky rozhodnutia použil ten istý postup a väčšina z nich používala všetkých päť rozhodovacích postupov v závislosti od okolností. „Je rozumnejšie rozprávať o participačných a autokratických manažéroch.“
Deskriptívny výskum umožnil tiež porovnanie toho, čo manažéri robia, s tým , čo je v modeli označené ako racionálne správanie. Zistilo sa ,že „typický“ manažér v priemere použil ten istý rozhodovací proces, ako to vyžadoval model rozhodovania, v 40 % situácií. V ďalšej štvrtine situácií použili postup, ktorý možno nazvať „vhodný“ v tom zmysle, že vyhovel požiadavkám modelu na ochranu kvality rozhodnutia a jeho akceptovateľnosti, ale nebol to postup, ktorý zaberal čo najmenej času. Len v jednej tretine situácií inicioval typický manažér postup, na základe ktorého by bola ohrozená akceptovateľnosť a kvalita rozhodnutia. Na dôvažok sa zistilo, že požiadavky potrebné na dosiahnutie akceptovateľnosti sa ignorovali oveľa častejšie ako tie, ktoré boli potrebné na dosiahnutie kvality.
Vroom navrhol pre manažérov program rozvoja, založený na jeho normatívnom modeli, ktorý im umožní analyzovať vlastné rozhodovacie postupy v porovnaní s modelom, pričom uvidia, do akej miery sa odchýlili od racionálnych nátlakov smerujúcich k efektívnemu rozhodovaniu. Model navrhuje pre každú problémovú situáciu oveľa väčšie obmeny, než aké prejavuje typický manažér. Použitie modelu ako základne na prijatie rozhodnutí vyžadovalo, aby manažéri postupovali autokratickejšie či participačnejšie v závislosti od typu problému.