Moc v postmoderne

Moc v postmoderne
„Postmoderna je skutocnou demokraciou, lebo jej spolocné obsahy sú rozmanitost
názorov, kde vzory jednania sú pluralitné a stávajú sa záväzne.“
Postmoderna sa stavia proti totalitným pojmom pravda, spravodlivost a pod., nie je
jedna pravda ani spravodlivost, ale sú v množnom císle.
Vymedzenie moci ako ludskej schopnosti menit ludské správanie, ci presnejšie ako
schopnosti sociálnych subjektov znamená, že každý má aspon nejaký kúsok moci, že
každý je subjektom moci. Podla rôznych kritérií sa rozlišujú rôzne druhy moci. Moc
možno použit na dosiahnutie všetkých cielov, ku ktorým môže prispiet zmena ludského
správania./od úsvitu až po dnes bola moc vo svojich subjektoch, zdrojochprostriedkoch,
druhoch i funkciách pluralitná ex difinitione/. Pod delbou moci sa
odvtedy až podnes pod Montesquieovým vplyvom rozumie skoro výlucne jej jeden
významný druh- rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktoré
prevažne pozitívne ovplyvnilo väcšinu ústavných modelov. V postmodernej situácií v
dôsledku zmien charakteru pluralizmu moci pribúda nový problém, ako zachovat
základy spolocenského poriadku a z velkej casti ním podmienenej slobody v
podmienkach radikálnej dekonštrukcie, rýchlych zmien a hlavne pluralizácie
mocenských štruktúr. Kým moderné casy charakterizovali vznik, formovanie a
uvedomelé budovanie stále väcších centralizovaných mocenských štruktúr, tak v
postmodernej situácii ich doplnajú a ciastocne nahrádzajú mnohost a premenlivost
centier moci. Logika postmodernej situácie obracia mnohé moderné tendencie v ich
opak. Pluralizácia centier moci neznamená v postmoderne zvýšenie, ale zníženie
slobody jednotlivca, lebo jeho moc je v porovnaní s ich mocou primalá.
Najvýznamnejšou zmenou je zmena mocenského postavenia štátu, ktorý po dvesto až
tristo rokoch moderny opät stráca bezkonkurencnú mocenskú prevahu ( niekolko
storocí nebolo možné štátu odporovat s nádejou na úspech). Udržiavanie poriadku je
koniec- koncov definicným znakom vlády.
Casy sa však menia a mocenské postavenie štátu s nimi. Štát stráca a možno už i
stratil mocenskú prevahu voci mnohým subjektom moci. Možno mu dlhodobo úspešne
odporovat, co dokazuje organizovaný zlocin. Štátu vyrástli noví mocenskí konkurenti.
Cast svojej moci stratil a stráca v prospech medzinárodných organizácií a casto i
menších územných celkov. Najväcšia cast moci štátov prešla na medzinárodné
organizácie v procese európskej integrácie. Clenské krajiny Európskej únie sú nesporne
plnohodnotnými štátmi, ale Európska únia je už dnes ovela viac ako medzinárodná
organizácia.
Strata výraznej mocenskej prevahy štátu uvolnuje v rovine subjektov moci priestor pre
nejasné a neusporiadané mocenské pomery typické pre postmodernú situáciu, ktorú
môžeme charakterizovat aj ako postmoderný chaos. Postmoderná moc menšín
znamená casto schopnost zabránit iným jednotlivcom alebo skupinám v uplatnení ich
záujmov. Možno ide o další prejav netvorivosti a dekonštruktívnosti postmodernej
situácie. Rozpad jasných a relatívne jednotných mocenských pomerov predstavuje
jeden z prejavov i prícin pluralizácie a dekonštrukcie postmoderny, co má aj
nepríjemné dôsledky. (Admirál Piere Lacoste dospel v minulosti k záveru, že v
súcasnosti existujú dva svety.
Prvý oficiálny, tvorený 182 suverénnymi štátmi, ktorý je napriek všetkým krízam,
problémom viac – menej pod kontrolou a panstvom práva. Prinajmenej je prevažne
verejne pozorovatelný.
Druhý svet je ovela menej oficiálny. Jeho clenmi sú iné mocnosti, iné skupiny, iné ríše
a sú tu aj medzinárodné kriminálne organizácie. Na jednej strane stoja nekriminálne
organizácie, napr. financné mocnosti, nevládne organizácie, mediálne tlacové a
televízne impériá...A na druhej strane nájdeme velké drogové kartely, cínske triády,
transnacionálne siete Cosa nostry...
Politológovia a právnici vyslovujú názory, že národný štát žije, ale v žiadnom prípade
na tom nie je dobre. Myšlienka rozpadu sveta na dva svety je v plnom súlade s logikou
postmodernej situácie.
Pluralizácia subjektov moci predstavuje najviditelnejšiu rovinu postmodernej
pluralizácie a dekonštrukcie mocenských pomerov. Významne ju doplna rastúce tempo
zmien mocenskej situácie. Dramaticky sa menia mocenské pomery medzi rôznymi
oblastami života spolocnosti aj v ich rámci. Mocenskú situáciu však skutocne
dynamizuje až premenlivost pozícií rôznych mocenských subjektov, casto i jednotlivcov
v jednotlivých situáciách a vztahoch, zvlášt v rozhodovacích procesoch. Tu sa prejavuje
nepredvídatelné a trošku chaotické prúdenie moci.
J. Naisbitt povedal: „Novým zdrojom moci nie sú peniaze v rukách niekolkých, ale
informácie v rukách mnohých.“
Informácie, vedomosti a poznanie vždy boli prostriedkom moci. V postmoderne význam
informácií ako prostriedku moci vzrástol natolko, že sa ich logike a zákonitostiam
podriadujú mocenské pomery a stále viac i život v spolocnosti. V moderných casoch
boli mocensky zaujímavejšie informácie koncentrované v rukách najvýznamnejších a
najbohatších organizácií. Je síce pravdou, že pomocou informácií možno získat dalšie
informácie, že pomocou informácií možno aj ako prostriedky moci využit dalšie
informácie. Túto vlastnost majú informácie spolocnú s mnohými inými zdrojmi moci
(hlavne s bohatstvom). A ako postmoderný paradox pôsobí, že ak subjekt používa
informáciu ako prostriedok moci, tak nevyhnutne ju neraz dáva k dispozícií iným
subjektom a zvlášt tomu, voci komu ju využíva. Preto aj štát v súcasnosti stráca
kontrolu nad pohybom informácií. Ak by ju chcel za každú cenu zachovat, vyradil by
krajinu z civilizacného pokroku a zbavil by i seba klúcového zdroja moci. Tvorba i
pohyb informácií sa stávajú klúcovými mocenskými otázkami. Kedže informácie sú
ústrednou kategóriou informacnej spolocnosti a postmodernej situácie i
najvýznamnejším zdrojom/ prostriedkom moci v nich, sú ostatné zdroje moci stále
závislejšie od informácií. Platí to napríklad aj pre bohatstvo a násilie. Informácie sú
dôležitým prostriedkom získania a tvorby bohatstva. Cast informácií sa neposkytuje za
peniaze, ale iba za výmenu za iné informácie, co naznacuje nadradenost informácií voci
bohatstvu. V súcasnosti štát disponuje daleko najsilnejším potenciálom prostriedkov
násilia, a to zvlášt fyzického násilia. Štát má v postmoderne šancu zachovat si prevahu
násilia. Doby kedy ju stratil charakterizoval bud zmätok alebo organizácia spolocnosti
nezodpovedajúca súcasným predstavám o štáte.
Násilie je nevyhnutným zdrojom moci na ovládnutie územia a na nom žijúceho
obyvatelstva. Všetky ostatné subjekty moci musia niekde existovat, a tak musia do
urcitej miery rešpektovat alebo aspon brat do úvahy moc a zvlášt potenciál násilia
štátu. Aj organizovaný zlocin sa spravidla vyhýba priamej násilnej zvlášt frontálnej
násilnej korporácií so štátnou mocou.
Ostatné subjekty moci ochotnejšie rešpektujú mocenské postavenie štátu i jeho
výraznú prevahu ako subjektu násilia, lebo pomocou prostriedkov moci iného druhu,
ktorými disponujú, dokážu výrazne ovplyvnit až ovládnut štát. Štát ani v minulosti
nebol najväcším bohácom ani mudrcom. Bohatstvo a informácie boli sústredené v
rukách iných subjektov, nie štátu.
Tradicným prostriedkom moci štátu je aj organizácia. Štát je rozsiahlou a zložitou
organizáciou. Štát je jedinou organizáciou, ktorá na celom území nadväzuje priamy
kontakt s každým obcanom. V tomto spocíva jeden z najvýznamnejších a spravidla
opomínaných zdrojov štátnej moci, ktorému doposial nedokáže trvale a hlavne
celoplošne konkurovat žiadna iná organizácia. Popri násilí je organizácia
pravdepodobne druhým zdrojom moci, ktorý zakladá jeho mocenské postavenie. Práve
unikátne spojenie organizácie schopnej udržiavat kontakt s každým a
bezkonkurencného potenciálu násilia zakladá dodnes mocenské postavenie štátu. Štát
je zaclenený do coraz pevnejších väzieb v rámci medzinárodných organizácií. Toto
zaclenenie sa stalo prostriedkom i významným limitom jeho vlastnej moci. Nastal asi
razantný proces presunu casti právomoci štátov na medzinárodné organizácie.
Bohatstvo si nadalej zachováva významné postavenie medzi zdrojmi moci. Je však
stále viac odkázané na spojenie s inými prostriedkami, predovšetkým s informáciami.
Charizma zostáva aj v postmoderne nevyhnutným predpokladom výrazného úspechu v
povolaniach, kde je jednotlivec závislý od podpory verejnosti. Velkí charizmatický
vodcovia a politici sú stále zriedkavejší. Gándhi, De Gaulle, Palme...majú stále menej
nasledovníkov. Prícinou nie je osobnostná malost dnešných politikov, ale charakter
postmodernej situácie. Doba premenlivých menšín nepraje velkým politikom. Súcastou
postmoderny je i to, co si o nej myslíme.
Legitimita je chápaná ako uznanie subjektu moci za oprávnený k tomu, aby bol
subjektom urcitej moci, aby vykonával urcitú aktivitu spolocnostou alebo jej castou.
Legitimita má s mocou zložitý dialektický vztah. Legitimita je prostriedkom moci a moc
môže byt jedným zo zdrojov legitimity. Velká cast zdrojov legitimity vyrastá z
minulosti. Téza o castom spojení legitimity s minulostou je nesporná. Preto sa
legitimita problematizuje vždy v dobách prudkých zmien, tak s ním súvisí úpadok
legitimity a na nej založenej moci mnohých inštitúcií vcítane štátu. Legitimita je svojou
podstatou subjektívna kategória. Podstatná cast moci, a to i politickej, však postráda
demokratickú legitimáciu. Fragmentácia a premenlivost zapájajú v postmodernej
situácií legitimitu do línie zdrojov moci prispievajúcich k chaosu.
Spinozova veta: „ Obcania budú prirodzene správne nadalej považovaní za navzájom
rovných, lebo moc každého z nich je v porovnaní s mocou štátu ako celku nepodstatná.
Moc jednotlivca je v porovnaní s mocou štátu skoro vždy nepodstatná. Medzi
jednotlivými obcanmi existujú napriek viac ci menej efektívne presadzovanej modernej
rovnoprávnosti nezanedbatelné a rastúce mocenské rozdiely. I to je súcast
postmodernej situácie.
Clovek žije v mikroštruktúrach, ci na mikroúrovni. Tu pôsobí ako subjekt moci.
M. Lipset sformuloval charakteristiku modernizácie: „Zdá sa, že modernizácia zahrna
spôsoby sociálnych vztahov, v ktorých sa kladie väcší dôraz na univerzalizmus na
rozdiel od partikularizmu, na rovnost na rozdiel od elitizmus, na individuálny výkon
skôr ako na pripísanie (dedicný status), na špecifickost (vzájomné pôsobenie na
základe špecifických vlastností) skôr ako difúznost (vzájomné pôsobenie na základe
jednej všeobecnej crty.) Ústup od dedicného statusu otvoril priestor pre podstatné a
rýchle zmeny spolocenského statusu i jeho významnej casti- mocenského postavenia
cloveka. Logika moderny za urcitou hranicou vedie k postmodernej situácií. Vo svete
modernej univerzality moci clovek uspel hlavne, ak sa trvalo spojil s inými. Táto
trvalost bola najistejšia ak sa zakladala na nemoderných a hlavne predmoderných
kritériách. V postmodernej situácií sa v rovine mocenských vztahov stráca vela z
vlastnosti otvorenej spolocnosti.
Svety admirála Lacosta asi nedokážu spolunažívat v mieri a asi by nebolo dobré, keby
sa uzavrel mier s kriminálnou castou druhého sveta. Možno sa admirál Lacoste mýlil a v
postmoderne je štátov viac. Ak by bolo v Európe softvérom feudalizmu krestanské
náboženstvo, tak obdobnú úlohu hrajú v postmodernej situácií informácie, ktoré
podporujú úplne iné formy spolocenského života i mocenské pomery. Skúsenost
moderných casov je nevymazatelná v dobrom i v zlom. Fungovanie spolocnosti ešte
stále zabezpecujú moderné inštitúcie a ciastocne i normatívne systémy.
I ked sú informacná spolocnost a postmoderná situácia dvoma stránkami, alebo snád
vrstvami tej istej skutocnosti, existuje medzi nimi napätie, ktoré možno zjednodušenie
vyjadrit aj ako napätie medzi partikularizmom postmodernej situácie a univerzalizmom
informacnej spolocnosti.
Patrí k paradoxom cesty od moderných casov k postmodernej situácií, že kým v
moderných casoch boli prebujnené inštitúcie asi hlavnou hrozbou slobody, v
postmodernej situácii sa asi najväcším nebezpecenstvom pre slobodu stáva nedostatok
relatívne stabilných celospolocenských mocenských pomerov opierajúcich sa o systém
inštitúcii.