Moc v postmoderne

„Postmoderna je skutočnou demokraciou, lebo jej spoločné obsahy sú rozmanitosť názorov, kde vzory jednania sú pluralitné a stávajú sa záväzne.“

Postmoderna sa stavia proti totalitným pojmom pravda, spravodlivosť a pod., nie je jedna pravda ani spravodlivosť, ale sú v množnom čísle.

Vymedzenie moci ako ľudskej schopnosti meniť ľudské správanie, či presnejšie ako schopnosti sociálnych subjektov znamená, že každý má aspoň nejaký kúsok moci, že každý je subjektom moci. Podľa rôznych kritérií sa rozlišujú rôzne druhy moci. Moc možno použiť na dosiahnutie všetkých cieľov, ku ktorým môže prispieť zmena ľudského správania./od úsvitu až po dnes bola moc vo svojich subjektoch, zdrojoch- prostriedkoch, druhoch i funkciách pluralitná ex difinitione/. Pod deľbou moci sa odvtedy až podnes pod Montesquieovým vplyvom rozumie skoro výlučne jej jeden významný druh- rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktoré prevažne pozitívne ovplyvnilo väčšinu ústavných modelov. V postmodernej situácií v dôsledku zmien charakteru pluralizmu moci pribúda nový problém, ako zachovať základy spoločenského poriadku a z veľkej časti ním podmienenej slobody v podmienkach radikálnej dekonštrukcie, rýchlych zmien a hlavne pluralizácie mocenských štruktúr. Kým moderné časy charakterizovali vznik, formovanie a uvedomelé budovanie stále väčších centralizovaných mocenských štruktúr, tak v postmodernej situácii ich dopĺňajú a čiastočne nahrádzajú mnohosť a premenlivosť centier moci. Logika postmodernej situácie obracia mnohé moderné tendencie v ich opak. Pluralizácia centier moci neznamená v postmoderne zvýšenie, ale zníženie slobody jednotlivca, lebo jeho moc je v porovnaní s ich mocou primalá.

Najvýznamnejšou zmenou je zmena mocenského postavenia štátu, ktorý po dvesto až tristo rokoch moderny opäť stráca bezkonkurenčnú mocenskú prevahu ( niekoľko storočí nebolo možné štátu odporovať s nádejou na úspech). Udržiavanie poriadku je koniec- koncov definičným znakom vlády.

Časy sa však menia a mocenské postavenie štátu s nimi. Štát stráca a možno už i stratil mocenskú prevahu voči mnohým subjektom moci. Možno mu dlhodobo úspešne odporovať, čo dokazuje organizovaný zločin. Štátu vyrástli noví mocenskí konkurenti. Časť svojej moci stratil a stráca v prospech medzinárodných organizácií a často i menších územných celkov. Najväčšia časť moci štátov prešla na medzinárodné organizácie v procese európskej integrácie. Členské krajiny Európskej únie sú nesporne plnohodnotnými štátmi, ale Európska únia je už dnes oveľa viac ako medzinárodná organizácia.

Strata výraznej mocenskej prevahy štátu uvoľňuje v rovine subjektov moci priestor pre nejasné a neusporiadané mocenské pomery typické pre postmodernú situáciu, ktorú môžeme charakterizovať aj ako postmoderný chaos. Postmoderná moc menšín znamená často schopnosť zabrániť iným jednotlivcom alebo skupinám v uplatnení ich záujmov. Možno ide o ďalší prejav netvorivosti a dekonštruktívnosti postmodernej situácie. Rozpad jasných a relatívne jednotných mocenských pomerov predstavuje jeden z prejavov i príčin pluralizácie a dekonštrukcie postmoderny, čo má aj nepríjemné dôsledky. (Admirál Piere Lacoste dospel v minulosti k záveru, že v súčasnosti existujú dva svety.

Prvý oficiálny, tvorený 182 suverénnymi štátmi, ktorý je napriek všetkým krízam, problémom viac – menej pod kontrolou a panstvom práva. Prinajmenej je prevažne verejne pozorovateľný.

Druhý svet je oveľa menej oficiálny. Jeho členmi sú iné mocnosti, iné skupiny, iné ríše a sú tu aj medzinárodné kriminálne organizácie. Na jednej strane stoja nekriminálne organizácie, napr. finančné mocnosti, nevládne organizácie, mediálne tlačové a televízne impériá...A na druhej strane nájdeme veľké drogové kartely, čínske triády, transnacionálne siete Cosa nostry...

Politológovia a právnici vyslovujú názory, že národný štát žije, ale v žiadnom prípade na tom nie je dobre. Myšlienka rozpadu sveta na dva svety je v plnom súlade s logikou postmodernej situácie.

Pluralizácia subjektov moci predstavuje najviditeľnejšiu rovinu postmodernej pluralizácie a dekonštrukcie mocenských pomerov. Významne ju dopĺňa rastúce tempo zmien mocenskej situácie. Dramaticky sa menia mocenské pomery medzi rôznymi oblasťami života spoločnosti aj v ich rámci. Mocenskú situáciu však skutočne dynamizuje až premenlivosť pozícií rôznych mocenských subjektov, často i jednotlivcov v jednotlivých situáciách a vzťahoch, zvlášť v rozhodovacích procesoch. Tu sa prejavuje nepredvídateľné a trošku chaotické prúdenie moci.

J. Naisbitt povedal: „Novým zdrojom moci nie sú peniaze v rukách niekoľkých, ale informácie v rukách mnohých.“