Mladá a neskorá bronzová doba na Slovensku

Toto je článok o mladej bronzovej dobe a neskorej bronzovej dobe na území Slovenska (1250 - 750 pred Kr.).

Mladá bronzová doba v širšom zmysle, teda mladá bronzová doba v užšom zmysle + neskorá bronzová doba, sa datuje takto:

mladá bronzová doba (mladšia bronzová doba) = Reineckeho stupne: Br C2, Br D, Ha A1, Ha A2: 1 250/1200 – 1 000 pred Kr.
neskorá bronzová doba= Reineckeho stupne: Ha B1, Ha B2, Ha B3: 1 000 – 850/800/750/700 pred Kr.
V ďalšom texte sa použije datovanie 1250 – 1000 - 750 pred Kr. Rok 1000 pred Kr. (prelom mladej a neskorej bronzovej doby) zodpovedá vzniku podolskej kultúry na juhozápadnom Slvoensku a sliezskej fázy lužickej kultúry na severnom Slovensku.

Všetky kultúry na Slovensku v tomto období patria medzi kultúry popolnicových polí. Do kultúrnych komplexov (okruhov) kultúr popolnicových polí sa zatrieďujú takto:

okruh lužickej kultúry
okruh stredodunajských popolnicových polí (sem patrí: velatická kultúra, čakanská kultúra (=čačianska kultúra), podolská kultúra)
okruh juhovýchodných popolnicových polí (sem patrí: pilinská kultúra, kultúra Suciu de Sus, kyjatická kultúra, gávska kultúra)
Jedným z hlavných spoločných znakov mladej a neskorej bronzovej doby je budovanie hradísk.

Pred rokom 1200 pred Kr. sa na Slovensku prudko zvýšil počet obyvateľov (okolo roku 1400 pred Kr. žilo na Slovensku asi 60 000 ľudí, okolo roku 1200 pred Kr. už 200 000). Bol to najmä dôsledok rozvoja poľnohospodárstva a metalurgie kultúr popolnicových polí (stredobronzových a už aj mladobronzových – velatickej a čakanskej). Okolo roku 1200 pred Kr. sa počet obyvateľstva znížil, čo veľmi pravdepodobne súvisí s účasťou velatickej a čakanskej kultúry na tzv. sťahovaniach národov bronzovej doby – pozri ďalej. S prvým sťahovaním, súvisiacim s útokmi tzv. morských národov vo Východnom Stredomorí (zničenie Kréty, mykénskej civilizácie, boje s Egyptom), ktoré sa skončili začiatkom 12. storočia pred Kr, a asi aj príchodom Dórov do Grécka, zrejme súvisí aj (na západnom Slovensku) zmena usporiadania spoločnosti, ktorú odteraz vedú vojenskí vodcovia, z ktorých sa konštituovali kniežatá a veľmoži.

Na západnom Slovensku zhruba 1250 pred Kr. – 1000 pred Kr. vyskytovala velatická a čakanská kultúra. Podkladom pre vznik velatickej bola stredodunajská mohylová kultúra a podkladom pre vznik čakanskej bola karpatská mohylová kultúra (tieto mohylové kultúry zas etnicky možno snáď priradiť predkom Keltov a Italikov).

Čakanská kultúra východne od Váhu je reprezentovaná veľkými náčelníckymi (kniežacími) mohylami, dobre vypálenou keramikou, vyššou diferenciáciou spoločnosti a ovládaním okrajových území susedných kultúr (lužickej, velatickej a pilinskej). Vo vzťahu k pilinskej kultúre sa dokonca predpokladá akýsi „ochranný“ pomer, za ktorý pilinská kultúra platila svojimi bronzovými výrobkami. Od tejto kultúry pochádzajú najstaršie stredoeurópske bronzové panciere. Náleziská mohylníkov sú napr. Čaka, Kolta, Veľké Ripňany, Dedinka. V Dedinke sa v jednom vedľajšom hrobe mohyly našiel hrob ženy – kňažky slnečného kultu, ktorý súdiac podľa výbavy patrí medzi najvýznamnejšie nálezy žien 13. storočia pred Kr. na svete. Po prelome Reineckeho stupňov Br D a Ha A1 (teda okolo roku 1200 pred Kr.) badať vyľudňovanie a ochudobnňovanie oblastí tejto kultúry, z čoho sa usudzuje, že sa zúčastnila prvej vlny vyššie spomínaného veľkého sťahovania národov bronzovej doby.
Západne od Váhu (plus oblasť hradiska Ducové) sa vyskytovala velatická kultúra (= staršia/velatická fáza okruhu stredodunajských popolnicových polí). Významné hradiská sú Ducové, Pohanská nad Plaveckým Podhradím a Devín, významné popolnicové pohrebiská Chotín, Devínska Nová Ves, Zohor a významná mohyla je v Očkove. Kultúra sa podobala čakanskej kultúre. Takisto ovládala hraničné územi lužíckej kultúry. Je charakterizovaná okrem iného len ojedinele sa objavujúcimi mohylami (zato s bohatými milodarmi) a kolovými najviac dvojpriestorovými stavbami. Rozsiahla kniežacia mohyla v Očkove je vonkajším znakom nápadnej spoločenskej diferenciácie v tom čase. Po prelome Reineckeho stupňov Ha A1 a Ha A2 (teda okolo roku 1100 pred Kr.) sa územie kultúry vyľudňuje a ochudobňuje, z čoho sa usudzuje, že sa príslušníci tejto kultúry (azda etnicky identickí s Praitalikmi) zúčastnili druhej vlny veľkého sťahovania národov bronzovej doby. Nasledujúce obdobie velatickej kultúry je základom podolskej kultúry (pozri ďalej).
Okolo roku 1000 pred Kr. (=začiatok neskorej bronzovej doby) velatickú a čakanskú kultúru vystriedala podolská kultúra (=mladšia/podolská fáza okruhu stredodunajských popolnicových polí; 1000 – cca. 750 pred Kr.). Na Slovensku (juhozápadné Slovensko a časť západného Maďarska) sa vyskytovala predovšetkým tzv. chotínska skupina (či chotínska fáza, typ), ojedinele považovaná za samostatnú chotínsku kultúru (voči ostatnej podolskej kultúre). Je pomenovaná podľa veľmi významného pohrebiska v Chotíne pri Komárne (Chotín II, 326 hrobov, z toho staršie patria do velatickej kultúry). Od tejto kultúry sa na rozdiel od jej predchodkyne - velatickej kultúry - nenašli na Slovensku nákladné mohyly (aj na Morave sú veľmi zriedkavé). Už na začiatku vývoja tejto kultúry pozorujeme dožívanie a upadanie starších keramických vzorov, bronzov je málo, predpokladá sa vyčerpanie baní v Alpách. Zároveň pozorujeme prenikanie ľudu lužickej kultúry pozdĺž Malých Karpát do priestoru podolskej kultúry (čo je opak vývoja počas velatickej kultúry, kedy prenikala velatická kultúra na územie lužickej kultúry). Pozorujeme kultúrny a hospodársky úpadok, budovanie refúgií (Marianka), napokon aj ubúdanie počtu hradísk (zánik Pohanskej, roka 800 pred Kr. sa dožili len tri lokality: Devín, Ivánka a pohrebisko Chotín). Okolo/po roku 800 pred Kr. sa predpokladajú vpády kočovníkov z východu, možno Kimerov (pozri nižšie).

Na severnom strednom a západnom Slovensku sa už zhruba od polovice strednej bronzovej doby a až do halštatskej doby vyskytovala lužická kultúra (presnejšie kultúrny komplex/okruh lužickej kultúry), ktorá takisto patrí medzi kultúry popolnicových polí. Na Slovensku hovoríme v bronzovej dobe o slovenskej skupine/vetve lužickej kultúry (slovenskej skupine lužického kultúrneho komplexu). Lužická kultúra je charakteristická okrem špecifického materiálneho prejavu budovaním hradísk, často zosilnených kamennými prvkami (Tupá Skala, Prašník, Vítkovce, Kostoľany pod Tríbečom). Najstarším náleziskom lužickej kultúry je Martin (stredná bronzová doba). Počas stupňa Br D v mladej bronzovej dobe pozorujeme jednak expanzívny tlak velatickej a čakanskej kulúry na lužickú kultúru, a jednak mohylové pochovávanie najmä na strednom Považí (horizont Mikušovce) ako paralelu ku kniežacím mohylám na juhozápadnom Slovensku. Hoci mohyly (napr. na hornej Nitre) ojedinele badať až do konca bronzovej doby, po stupni Br D sa už pochovávalo na plochých urnových hroboch (Partizánske, Diviaky, Ilava, Trenčianske Teplice), ktoré sa neskôr zmenili na ploché jamkové. V mladej bronzovej dobe z početných bronzových výrobkov príslušníci tejto kultúry exportovali trojrebrové meče liptovského typu. So začiatkom neskorej bronzovej doby (1000 pred Kr.) na Slovensku hovoríme o sliezskej fáze/skupine lužického kultúrneho komplexu. Počas nej lužická kultúra preniká pozdĺž horských hrebeňov do priestoru podolskej kultúry. O ďalšom vývoji lužickej kultúry na Slovensku pozri halštatská doba na Slovensku.

Počas celej mladej a neskorej bronzovej doby aj počas halštatskej doby (od 1200 pred Kr.) existovala pri Dudváhu poľnohospodársko-remeselnícka osada Pobedim (111 sídliskových objektov), ktorá je charakteristická nálezmi tak z lužickej kultúry (severný vplyv), ako aj nálezmi okruhu stredodunajských popolnicových polí (južný vplyv). V súlade s celkovým vývojom na Slovensku v mladej bronzovej dobe prevažuje vplyv velatickej kultúry, od neskorej bronzove bronzovej doby prevažuje vplyv lužickej kultúry.

Na východnom Slovensku (Východoslovenská nížina, Košická kotlina a niektoré oblasti Šariša) okolo 1200 pred Kr. nahradila pilinskú kultúru a kultúru Suciu de Sus gávska kultúra pôvodom z východu. Vznikla z otomanskej kultúry a kultúry Suciu de Sus. Trvala až do konca bronzovej doby – do 750 pred Kr. Charakteristické je budovanie hradísk (Lysá Stráž, Nižný Tvarožec-Pivničky, Šarišské Sokolovce, Obišovce, Koňuš-Starý Koňuš, Hradová hura), svojrázna keramika a rozsiahla metalurgia bronzu (šperk, zbrane, panciere, prilby, súpravy na pitie, nádoby). Vzácnym príkladom pokročilých bronziarských techník je nález zadnej časti plechového panciera z Čiernej nad Tisou. Z Obišoviec pochádza unikátny nález dvoch bronzových kolies so 4 spicami pochádzajúcich z ľahkého dvojkolesového bojového voza (bigy), ťahaného koňmi. V záverečnej fáze gávskej kultúry (Ha B3 – 8. stor. pred Kr.) hovoríme na Slovensku a na Ukrajine o tzv. somotorskom type (Somotor – hradisko a pohrebisko; Vojatín - pohrebisko).

Na južnom strednom, resp. juhozápadnom východnom, Slovensku najprv ešte pokračovala pilinská kultúra (pozri vyššie), ktorú zhruba 1100 pred Kr. (na prelome Ha A1 a Ha A2) na menšom území vystriedala kyjatická kultúra, súčasť okruhu juhovýchodných popolnicových polí. Kyjatickou kultúrou končí 2700 rokov trvajúci hiát v osídlení regiónu Slovenského krasu. Vznikla zmiešaním vplyvov pilinskej kultúry, lužickej kultúry a gávskej kultúry. Sídliská mala neopevnené nížinné (Radzovce) aj opevnené výšinné (Lysec, Maginhrad, Pohanský vrch pri Horných Plachtinciach, Včelince), využívali sa aj jaskyne (Majda - Hraškova, Sokolia jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Silická ľadnica, Chvalovská jaskyňa), ale tie možno skôr na kultové ako na obytné účely. Na opevnených výšinných sídlach (hradiskách) spracúvali bronz, nížinné sídla boli poľnohospodárske. V jaskyniach sa našli masky z ľudských a zvieracích lebiek (jaskyňa Majda – Hraškova), zrejme súvisiace s mágiou a kultom. Kyjatická kultúra zanikla okolo 750 pred Kr., teda s koncom neskorej bronzovej doby, jej územie potom asi dvesto rokov zostalo vyľudnené, iba severnejšie oblasti zaujala lužická kultúra.

V mladej a neskorej bronzovej dobe prenikla na severné východné Slovensko aj lužická kultúra (pozri vyššie). Doložená je len na dvoch žiarových pohrebiskách (Švábovce, Hraničná pri Hornáde).

Zo záveru bronzovej doby už poznáme z celého - okrem severného - Slovenska (kyjatická kultúra, gávska kultúra, podolská kultúra) prvé častejšie nálezy železných, t.j. nie bronzových, predmetov. Z územia kyjatickej kultúry pochádzajú aj náznaky pokusov taviť železo a predpokladá sa, že niekde v kultúrnej oblasti východného a južného stredného Slovenska už existovalo samostatné železiarske stredisko. Nálezy na západnom Slovensku sa naopak prisudzujú železiarskemu centru, ktoré v závere bronzovej doby vzniklo vo východoalpskej oblasti.

Okolo prvej polovice 8. storočia pred Kr. (podľa iných zdrojov okolo 800 pred Kr. alebo 800-700 pred Kr.) pozorujeme v Európe zmeny obrovského rozsahu. Zvýšil sa pohyb obyvateľstva, pribudli vojnové konflikty. Tak vo východokarpatských a dolnodunajských skupinách neskorých kultúr popolnicových polí, ako aj v západnej Karpatskej kotline, v nadalpskej oblasti aj okolo juhovýchodných výbežkov Álp badať výskyt bronzových a železných výrobkov kaukazsko-pontického typu s prevahou súčiastok konského postroja, ktoré spravidla prisudzujeme Kimérom a príbuzným nomadizovaným etnickým skupinám, ktorých Herodotos lokalizuje do severopričiernomorských stepných oblastí. Najintenzívnejší bol ich vplyv vo východokarpatskej a dolnodunajskej oblasti, kde aj vytvorili nové kultúrno-spoločenské zoskupenia, napríklad skupinu/kultúru Mezöcsát v severovýchodnom Maďarsku a bosutsko-banátsky kultúrny komplex vo Vojvodine a Banáte, ktoré potom značne ovplyvnili aj počas halštatskej doby niektoré okolité regióny (napr. bosutsko-banátsky kultúrny komplex juhozápadné Slovensko). V nížinách, najmä na východnom Slovensku, je najmä okolo 750 pred Kr. badateľný silný vplyv skupiny/kultúry Mezöcsát a možno aj predpokladať priame rozšírenie nositeľov tejto kultúry. Keďže (prinajmenšom) na východnom Slovensku z etnického hľadiska na konci bronzovej doby možno žili Tráci, je tu možné postulovať okolo 750 pred Kr. aj akési trácko-kimerské spolužitie. Niektorí autori hovoria pre oblasť Karpatskej kotliny a okolia pre toto obdobie o trácko-kimerskej kultúre či trácko-kimerskom horizonte (alebo len kimerskom horizonte). Treba poznamenať, že začiatok hromadného používania železa ako nového kovu v 8. storočí nesúvisí s vpádom týchto nomádov (Kimerov), hoci tí boli vyzbrojení železnými zbraňami.