Michail Šolochov - Osud človeka

Je poviedka o vojne a mnohom sa líši od ostatných vojnových poviedok. Autor sa v diele nesnaží vnútiť čitateľovi svoj postoj k vojne necháva mu voľný výber. Čitateľ by si mal vytvoriť vlastný názor.
Dielo je z väčšej časti rozprávaním hlavnej postavy Andreja Sokolova, povolaním šoféra, ktorý spomína na roky, ktoré mu ukradla vojna. Približuje vojnu tak ako ju videli ľudia, ktorých životná cesta prudko zmenila smer začiatkom vojny. „Za desať rokov sme si našetrili neveľké úspory a pred vojnou sme si postavili dvojizbový domček s komorou a predsienkou. Irina kúpila dve kozy.“
„A tu, hľa, vojna. Na druhý deň som dostal z vojenskej správy povolávací lístok na tretí nech sa páči transport.“
Vo vojne zomrelo veľa jednoduchých ľudí ktorí o zbraniach ani vojne nevedeli nič, vedeli len ako sa starať o svoje polia, aby priniesli, čo najväčšiu úrodu. Zomreli aj tí, ktorí svoj život vedeli prispôsobiť ťažkým vojnovým podmienkam a dobrovoľne alebo na povolávací rozkaz ako Sokolov odišli na front. Napriek tomu, že všetci tam išli s odhodlaním vyhrať, málo z nich prežilo a zachránilo si život. Hlavný hrdina Sokolov rozpráva, že ľudia ktorí vojnu prežili a v duchu ešte stále prežívajú, nemajú navonok nič spoločné. Jedny sú vyslúžili generáli, druhý hospodári niektorých vojna poznačila viac, niektorých menej, niektorým zobrala “len“ pôdu, dom, iným zobrala matky, ženy a deti. Títo ľudia majú najmenej jedno spoločné – každému vojna zobrala kúsok z ich života a práve vojna, aj keď sa tiež dávno skončila, patrí jej časť ich spomienok.
Autor prostredníctvom Andreja Sokolova podáva príbeh v reči jednoduchého človeka, ktorý si pomocou svojej bezprostrednosti a úprimnosti nájde cestu k pocitom a myšlienkam čitateľa.
Autor v poviedke vystupuje ako pasívny poslucháč, ktorý podáva vonkajší opis rozprávača. Vďaka týmto vedám si môžeme rozprávača lepšie predstaviť. „Položil si na kolená veľké, čierne ruky, zhrbil sa, Pozrel som na neho zboku a akosi som stŕpol…. Videli ste niekedy oči akoby posypané popolom a plné takého nekonečného boľavého smútku, že sa do nich ani nedá hľadieť?“
Taktiež autor podáva aj vonkajší popis chlapčeka Ivana, ktorí sprevádza Sokolova.
„Chlapec bol síce jednoducho, no dobre oblečený…“
V poviedke sú použité termíny, ktoré sú pre ľudí nezainteresovaných do problematiky vojny prakticky neznáme: „Dali mu ZIS – 5.“
„… a jedna naša stodvadsaťdvamilimetrová húfnicová batéria zostala takmer bez nábojov“.
„Začiatkom septembra nás z lágru u Kostřina 142 sovietskych krajanov transportovali do tábora B-14.“
Sokolov spomína číselné údaje, ktoré sú dosť presné. Súčasť jednotlivých udalostí sú určené aspoň mesiacom v danom roku.
Tieto dátumy a cifry sa mu tak vryli do pamäte, že si ich pamätá aj po vojne a zrejmé si ich ešte dlho pamätať bude. Autor chcel poukázať na to, aký silný vplyv majú vojnové udalosti na človeka, ktorý bol v centre ich diania.
Týmito vojnovými termínmi, presnými dátumami sa rozprávanie stáva dôveryhodnejším a vyvoláva dojem pravdivého príbehu, ktorý sa niekedy počas vojny naozaj stal. Taktiež stretnutie autor so Sokolovom je priblížené ako skutočnosť.
Poviedka sa dá rozdeliť na tri časti a práve prvá časť obsahuje pasáž, v ktorej sa autor (Šolochov) stretáva a Andrejom Sokolovom a jeho malým „synčekom“. Sokolov pošle synčeka hrať sa ku vede a on začne rozprávať. Týmto rozprávaním si kráti 2 hodiny čakania na loďku.
Druhá časť obsahuje Sokolov životopis. Rozprávač podrobnejšie spomína obdobie vojny. Osud na neho nebral ohľad a už ako 27 ročný prišiel o matku, otca a sestru. Niekoľko rokov žil v pokoji. Oženil sa s Irinou a mal s ňou dve dcéry Nastenku, Olinku a syna Anatolija. Keď si vbudoval naozajstný domov prišla vojna a on sa musí rozlúčiť so svojou rodinou.
„…dcérkam sem tam vybehli slzičky. Anatolij sa len ježil v pleciach ako na mraze…“
„…Ale Irina moja. Takú som ju nevidel za celých sedemnásť rokov nášho spoločného života ani raz.“
Vtedy ešte netušil, že sa s nimi lúči navždy. Vo vojne sa dostáva do zajatia. Na vojne mnohokrát unikne smrti. Keď sa vráti domov po rokoch, na mieste kde kedysi stál jeho dom je len hlboká jama – stopa po bombardovaní. Syn mu zomiera v posledný deň vojny ako kapitán. V meste kde žil ho už nič nedrží. Odchádza ku kamarátovi do Urjupinska, kde sa aj zamestná. Denne vydáva malého chlapčeka, ktorého si obľúbi a rozhodne za mu biť otcom. A tento malý chlapček je práve tým „synáčikom“, ktorý sprevádza Sokolova na jeho ceste.
Tretia časť začína, keď sa Sokolov zodvihne a poberá sa na odchod. zavolá na svojho „synčeka“ a odchádzajú ďalej svojou cestou. Je to najkrajšia časť ale aj najdôležitejšia, pretože vypovedá o dojmoch, ako urobilo krátke rozprávanie na poslucháča, pre ktorého bol „hrdina“ tohoto rozprávania pred dvoma hodinami len neznámy človekom.
Z celého rozprávania je cítiť smútok, ktorý vyvolávajú neveselé spomienky Sokolova.
Spomienky zo zajatia:
„Bili nás za to, že sme Rusi, že ešte vidíme biely svet, za to, že na nich, na lotrov, hrdlačíme. Bili aj zato, lebo sa človek nepozrel, nepostavil nepohol, ako si zmyslia.“
„…bili jednoducho preto, aby nás niekedy predsa len utýrali na smrť, aby sme sa zadusili svojou vlastnou krvou a zahynuli od rán. Akiste viali pre nás všetkých málo peňazí v Nemecku.“
No fyzické utrpenie nebolo jediné, ktoré sužovalo vojakov. Veľké utrpenie bolo aj to čo ľudí rozžieralo zvnútra: pri rozlúčke s rodinami.
„A mne sa samému od ľútosti k nej na kúsky trhá srdce, a ona ešte takto hovorí. mala by chápať, ako sa mi od nich ťažko odchádza, nezberám sa predsa k testinej náhody. Pochytila ma zlosť.“
Keď len o kúsok unikol smrti:
„Vsype mi teraz medzi lopatky, nedonesiem chlapcom túto obživu. Nie mal som šťastie. Smrť prešla popri míne aj teraz, iba ma studeným dychom ovanula…“
Keď sa musel zmieriť so smrťou blízkych:
„Priatelia, kamaráti môjho Anatolija si utierajú slzy, ale moje nevyplakané slzy akiste vyschli v srdci. Možno preto ma tak bolieva…?“
„Osud človeka“ nie je jediná poviedka, v ktorej je vykreslená vojna, jej dôsledky a dopad na ľudí. Je však istom zmysle jedinečný. Je zaujímavá a príťažlivá pre čitateľa.
Keď sa v závere naskytá autorovi obraz životom skúseného starca a povedľa kráčajúceho bezstarostného chlapčeka, neubráni sa myšlienke, čo si osud pre nich ďalej pripravil. Kontrast bezstarostného správania za chlapca a krutého sveta plného útrap dojíma až k slzám, ktoré by však dieťa nemalo spozorovať aby si zachovalo práve tú svoju detskosť ku ktorej slzy smútku nepatria:
„Nie, nielen vo sne plačú dospelí za vojnové roky prešedivení chlapi. Plačú aj v bdení a vtedy je najdôležitejšie – obrátiť sa v pravej chvíli. Vtedy je najdôležitejšie – neraniť srdce dieťaťa, nech neuvidí, ako sa po svojom líci kotúľa horúca skúpa chlapská slza…“