Michail Gorbacov: životopis

Michail Gorbacov: životopis
Narodil sa v rolníckej rodine v obci Privolnoje na severe Kaukazu. Vyštudoval najskôr
právo na univerzite v Moskve, potom polnohospodársky inštitút v Stavropole. Do
komunistickej strany vstúpil v roku 1952. Postupoval v straníckej hierarchii, bol
menovaný prvým tajomníkom stavropolskej organizácie KSSZ a v roku 1978 sa stal
tajomníkom ÚV KSSZ pre polnohospodárstvo. Od roku 1980 bol clenom politbyra a v
roku 1985 po vládnutiach Andropova (1982-1984) a Cernenka (1984-1985) bol zvolený
do funkcie generálneho tajomníka strany.
Heslá Gorbacovej politiky naznacovali len postupnú zmenu cielov. Na zaciatku bolo
uskorenie, potom perestrojka. Aj keby nimi dosiahol výsledky, neboli také dalekosiahle
ako úplná reforma. Ako vyplýva zo samostatných pojmov, zaciatocné ciele boli
obmedzené. Vo volbách mali kandidovat viacerí, v priemysle sa mali vytypovat priority,
umelci mali dostat slobodu tvorby. No všetko sa malo udiat v rámci jestvujúceho
systému, a ten mal ostat socialistický.
Podstata prestavby
Podstatu prestavby vystihuje úsilie o demokratizáciu celého systému, celého života
spolocnosti. Ide o spájanie socializmu s demokraciou. Objavuje sa tu úplne nové
chápanie kritiky, a to kritiky od širokých más ako istej formy spätnej väzby. Táto sa má
vnímat ako pozitívny jav, ktorý môže ponúknut vodcom podnety na prehodnocovanie
svojich krokov. Vzhladom na to, že masy sa na problémy dívajú z inej perspektívy,
môžu príst s mnohými podnetnými riešeniami zložitých, ci už spolocenských alebo
technických problémov. Predstavuje to obrovský posun v myslení vrcholného politika a
podla môjho názoru to dávalo nádej na hlboké a úspešné reformy. Otázkou však
ostáva, do akej miery verili týmto vyhláseniam aj obycajní, už tolko krát tažko skúšaní
ludia. Súcastne sa tu objavuje snaha „teoreticky aj prakticky“ úplne obnovit leninskú
koncepciu socialistickej výstavby. Gorbacov bol hlboko presvedcený, že socializmus sa
až príliš odklonil od ideálov svojho zakladatela. Súcastne tu využíval fakt, že mnoho
ludí, ci už obycajných robotníkov alebo funkcionárov vo vedení strany pocituje k
Leninovi a jeho myšlienkam akýsi rešpekt ci úctu.
Najdôležitejší problém, ktorý bolo treba vyriešit bolo ozdravenie hospodárstva. Prvým
krokom malo byt zavedenie poriadku a disciplíny, zvýšenie organizovanosti a
zodpovednosti, zlepšenie úrovne práce v zaostávajúcich úsekoch. Hlavné vnútorné
rezervy však autor videl v dôkladnej štruktúrnej prestavbe ekonomiky, v rekonštrukcii
jej materiálnej základne, v nových technológiách, v zmene investicnej politiky a vo
zvýšení úrovne riadiacich sústav. Súcastne kladie dôraz na urýchlenie
vedecko-technického pokroku. Vypracovali sa rozsiahle komplexné programy, nová
investicná politika. Tažisko sa prenieslo z novej výstavby na technickú modernizáciu
podnikov, úsporu zdrojov, podstatné zvýšenie kvality výrobkov. Dôraz sa kladie na
racionálne využívanie zdrojov. Skoncili sa casy, ked za najúspešnejšie podniky sa
považovali tie, ktoré najviac dokázali prekrocit plány, no ich výrobky ležali
nepovšimnuté na skladoch. Do urcitej miery tu išlo o zavádzanie prvkov trhového
hospodárstva, aj ked len opatrné a autorom oznacované za rýdzo socialistické.
Pootvorili sa tu však vráta do budúcnosti, kde sa ráta so základnými zmenami v
trhovom mechanizme. Základom reformy bolo rozšírenie hraníc samostatnosti združení
a podnikov. Zaviedol sa v nich úplný chozrascot a financovanie z vlastných zdrojov,
pricom sa poskytli pracovným kolektívom všetky potrebné právomoci. Presunula sa tak
na nich zodpovednost za efektívne hospodárenie a za konecné výsledky. Odmenovanie
malo závisiet od výsledkov práce pracovného kolektívu. Takéto kroky si nevyhnutne
vyžadovali zmenu centralizovaného riadenia ekonomiky. To sa malo sústredit výlucne
na urcovanie stratégie pre dosiahnutie vysokého ekonomického rastu. Súcastne s ním
sa pristúpilo k reforme plánovania, tvorby cien, financného a úverového mechanizmu,
riadenia vedecko-technického rozvoja, práce a sociálnych otázok. Cielom reformy bolo
pocas dvoch-troch rokov zabezpecit prechod od nadmerne centralizovanej direktívnej
sústavy riadenia k demokratickej, založenej na zásadách demokratického spájania
centralizmu a samosprávy. Išlo tu o snahu o prekonanie stagnacných procesov a
odbúranie brzdiaceho mechanizmu. Nastúpila sa cesta intenzifikácie ekonomiky, takej
potrebnej, no rokmi nenahraditelne zanedbanej. Zavádzali sa ekonomické metódy
riadenia na úkor direktívnych a administratívnych metód, podporoval sa kreatívny a
inventívny prístup k riešeniam problémov
Tieto reformné kroky však sami osebe nemohli výraznejšie zmenit situáciu bez toho,
aby nedošlo k zmenám v organizácii, psychológii a hlavne v myslení ludí. Dnes by sme
to asi nazvali zmenou neformálnych pravidiel správania sa. Bolo životne dôležité
vykorenit z povedomia spolocnosti heslá typu :“Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“
Gorbacov si na to trúfol, no je jasné, že jeho možnosti boli vzhladom na ich
zakorenenie v spolocnosti velmi limitované. Zmeny odštartoval vo vedení, kde pristúpil
k mnohým kádrovým presunom a príležitost ponúkol mnohým mladým, perspektívnym
ludom. Títo jasne videli, aká je situácia a mali snahu ju aj riešit. Sám išiel príkladom.
Zacal nekompromisný boj proti porušovaniu zásad socialistickej spravodlivosti bez
ohladu na to, kto sa ho dopúštal. Vyhlásil zásadu verejnosti v práci. Snažil sa
odbúravat neodôvodnené obmedzenia a zákazy. Pochopil, že bez aktivizácie ludského
faktora, bez prihliadania na rozmanité záujmy ludí sa mu nikdy nepodarí získat ich
podporu a jeho reformy sa minú úcinkom, ako už mnohé predošlé. Preto prvoradou
úlohou prestavby, jej záväznou podmienkou úspechu bolo to, aby prebudila cloveka,
aby ho motivovala a zainteresovala na svojom úspechu. Išlo o to, aby ludia uverili, že
úspešná prestavba by im zabezpecila ovela lepšie životné podmienky a že úspechy
prestavby by tým pádom mohli pokladat za svoje vlastné úspechy. Dosiahlo by sa tým,
že ludia by podávali lepšie výsledky vo svojej práci bez toho, aby k tomu boli nejakým
spôsobom nútení a aby sa im hrozilo sankciami. V konecnom dôsledku by sa každý
pokladal za hospodára krajiny, svojho podniku alebo inštitúcie. Jadrom bolo dat opät
cloveku pocit, že na nom záleží, že spolurozhoduje o úspechu a o osude svojej krajiny.
Pocit, ktorý sovietsky lud nepoznal už po celé generácie.
Gorbacov si uvedomoval, že ide o tažký, ak nie rovno o nesplnitelný ciel. Pevne však
veril, že sa mu to podarí. Hovorieval :“Ak chceme urobit nieco lepšie, musíme pridat v
práci“ Slovo pridat sa pre neho stalo akýmsi heslom, každodenným stavom, životnou
filozofiou. Za najdôležitejšie považoval pozdvihnút cloveka duchovne, rešpektovat pri
tom jeho vnútorný svet a upevnit jeho mravné postoje. Upozornuje tu na jednu
zvláštnost socializmu. Vysoký stupen sociálnych istôt zabezpecených rovnako pre
všetkých. Na jednej strane to bol obrovský výdobytok. Na strane druhej to pre
mnohých ludí znamenalo možnost priživovat sa na spolocnosti, ked jej ako pijavice
odcerpávali životnú silu bez toho, aby jej nieco ponúkli na oplátku. Snaha o rovnaké
zaobchádzanie spôsobila že aj ked niekto nepracuje dobre, aj tak zarobil dostatok.
Každý poznal svoje práva, no mnohí zabúdali na svoje povinnosti. Politika prestavby
stavala všetko na svoje miesto. Princípom socializmu sa stalo heslo: „Každý podla
svojich schopností, každému podla jeho práce.“ Toto heslo malo zabezpecit skutocnú
sociálnu spravodlivost a skoncovat s tak velmi rozšíreným príživníctvom. Malo zbavit
spolocnost deformácií socialistickej morálky a v konecnom dôsledku išlo o starostlivost
o duchovné bohatstvo, kultúru každého cloveka a celej spolocnosti.
Podla autora je prestavba revolúcia. Je to rozhodné urýchlenie sociálno-ekonomického
a duchovného rozvoja spolocnosti. Zacala sa z iniciatívy komunistickej strany jej
sebaocistou. Nebol to živelný, ale usmernovaný proces. Ocistit sa však museli všetci.
Ak chcela prestavba splnit svoje ambiciózne plány, nevyhnutne si musela získat na
svoju stranu široké masy. Lud sa jednoducho musel stotožnit s jej ideálmi, inak nemal
najmenšiu šancu na úspech. Takto sa z nej stala revolúcia zhora aj zdola.
Gorbacov a jeho zahranicná politika
Sovietsky zväz mimoriadne zatažovali preteky v zbrojení a on rýchlo pochopil, že si to
oslabená krajina nemôže dovolit. Išlo by to totiž na úkor len tažko dosiahnutej a
pomaly sa zvyšujúcej životnej úrovne obyvatelstva. To by mohlo lahko viest k
obcianskym nepokojom a v krajnom prípade až k ozbrojeným stretom. Prístup k
moderným technológiám bol tiež vdaka Reganovej politike obmedzený, co malo
nepriaznivé dopady na dlhodobý problém nízkej produktivity práce a nízkej
efektívnosti. Vo svojom diele sa síce zastrájal, že Sovietsky zväz toto technologické
zaostávanie hravo dobehne. No realita bola iná. Prezentuje to ako pozitívny jav, ktorý
zmobilizuje rokmi zanedbanú vedu a výskum. Ako skúsený politik si však urcite
uvedomoval, že bez cudzích technológií to len tak lahko nepôjde a táto propaganda
mala len povzbudit sovietsky lud a dodat mu dôveru v plánované reformy. Ak sa mal
vyriešit problém nedostatkových tovarov, cierneho trhu a životnej úrovne obyvatelstva
tieto nevyhnutne museli príst. Predpokladom úspechu domácich reforiem, ktoré chcel
Gorbacov zaviest, bolo preto zlepšenie vztahov so Západom. Ak sa mali znížit výdavky
na obranu, a to bolo nevyhnutné, museli sa uzavriet zmluvy o kontrole zbrojenia. Na to
však bolo treba obnovit dôveru medzi velmocami. Navyše, užšia vzájomná spolupráca
by opät oživila už vyschnuté pramene obchodných stykov, najmä v dovoze
spomínaných najmodernejších technológií. A tak Gorbacov pochopil, že nastal cas vrátit
do života uvolnovania medzinárodného napätia. Gorbacov bol pripravený urobit aj
výrazné ústupky. To, že sa chystá uskutocnit dôležité zmeny spociatku jeho politika
nenaznacovala. Predstavoval si, že najprv treba so Spojenými štátmi obnovit
spoluprácu na úrovni odzbrojenia, z toho že sa odvinie všetko ostatné.
Gorbacov si uvedomil, že všetko je navzájom úzko previazané. Že sa nedá tvrdit, že
ludské práva sú vnútornou záležitostou a nikto do toho nemá co hovorit a zároven
chciet pokracovat v odzbrojovaní. Pochopil, že všetko treba riešit spolu. Toto všetko
prispelo ku najväcšiemu prielomu v jeho zahranicnej politike. Dva roky pred týmto
prielomom Gorbacov urobil jeden zo svojich brilantných kúskov, ked namiesto veterána
studenej vojny Andreja Gromyka, ktorý bol ministrom zahranicných vecí 28 rokov,
vymenoval Eduarda Ševardnadzeho.
Prvé iniciatívy v zahranicnej politike na jar a v lete 1985 zahrnali zmrazenie dalšieho
rozmiestnovania rakiet stredného doletu v Európe a moratórium na skúšobné jadrové
pokusy pod zemou. Hoci obidva tieto kroky mali vyvolat väcšiu dôveru, ani jeden z nich
nebol radikálny, podobné návrhy ponúkli už predchádzajúci predstavitelia. A Reaganova
bola zameraná príliš antikomunisticky. S presviedcaním priamo osobným stykom sa
zacalo v Ženeve v novembri 1985. Od stretnutia Brežneva s Carterom vo Viedni to bola
prvá sovietsko – americká schôdzka na najvyššej úrovni po šiestich rokoch. Ženevské
vrcholné stretnutie neprinieslo žiadne podstatné výsledky. Druhé stretnutie Reagana a
Gorbacova na najvyššej úrovni sa uskutocnilo v Reijkijavíku v októbri 1986. Po nom sa
vztahy medzi Gorbacovom a Reaganom výrazne zlepšili. Stalo sa jedným z
najdramatickejších stretnutí tohto druhu, lebo na návrh amerického prezidenta, aby
Washington a Moskva v priebehu 10 rokov zlikvidovali všetky svoje balistické streli,
odpovedal Gorbacov necakane protinávrhom, aby sa zlikvidovali všetky jadrové zbrane.
Oboch sklamalo, že nedospeli ku dohode. Gorbacov totiž trval na tom, že práce v rámci
SDI by sa mali obmedzit na laboratórny výskum a Reagan nebol na takýto krok
pripravený. A predsa priniesol rok 1986 dôležitú dohodu, ktorá významne znížila
napätie v Európe. Mesiac pred zaciatkom vrcholnej schôdzky v Reykjavíku sa v
Štokholme zišli na zasadnutí Konferencie o bezpecnosti a spolupráci v Európe ( KBSE )
predstavitelia 35. štátov aby odsúhlasili opatrenia, ktoré mali zvýšit dôveru vo
vojenskej oblasti. Jedným z nich bolo ustanovenie, že sa musí dopredu oznámit
akýkolvek väcší pohyb vojenských jednotiek. Po prvý raz súhlasili krajiny Varšavskej
zmluvy s povinnou inšpekciou svojich vojsk priamo na mieste zástupcami NATO a
neutrálnych štátov. Bol to odraz Gorbacovej politiky – otvorenosti, ktorá si aj v
Sovietskom zväze rýchlo získavala podporu. Skutocná zmena vo vztahoch medzi
Východom a Západom sa zacala po fiasku v Reykjavíku. Definitívne sa to ukázalo pocas
Gorbacovej návštevy v Spojených štátoch v decembri 1987.
Nové myslenie Michaila Gorbacova malo skoncit nepriatelstvo medzi Východom a
Západom pocas celej studenej vojny. Doslova malo nahradit sútaž dvoch blokov, ktorá
prebiehala aj v case uvolnovania medzinárodného napätia, pravým priatelským
vztahom.
Michail Gorbacov si uvedomil nielen to, že staré ideologické myslenie už neodráža
skutocnost, ale aj nebezpecnost takéhoto názoru, pretože vyžadoval konfrontáciu.
Jedným z mílnikov nového myslenia bola Washingtonská schôdzka. Na nej sa podpísala
Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ( INF ), ktorou sa Spojené štáty a
sovietsky zväz zaviazali úplne zlikvidovat ich rakety stredného doletu umiestnených na
zemi. Tým, že sa odstránil jeden druh zbraní, Zmluva o jadrových zbraniach stredného
doletu daleko presiahla rozsah zmlúv SALT 1 a SALT 2, ktoré urcili iba strop na
rozmiestnovanie strategických zbraní. Podmienky podpísania Zmluvy o jadrových
zbraniach stredného doletu stanovil prezident Reagan, lebo zmluva vyjadrovala jeho
nulový variant, ktorý po prvýkrát navrhol v roku 1981. Jej podpis umožnili tri ústupky
zo strany Gorbacova. Prestal naliehat, aby sa obmedzili práce na SDI na laboratórny
výskum. Nevyžadoval, aby sa do zmluvy zahrnuli britské a francúzske jadrové
zastrašovacie prostriedky. A napokon zaviazal sa, že na Sibíri nerozmiestni už
demontované rakety SS-20, lebo návrat k nim by americký spojenci v Ázii a Cína
považovali za ohrozenie svojej bezpecnosti. Prijat túto podmienku umožnilo zlepšenie
vztahov medzi Moskvou a Pekingom. Desat rokov boli sovietské rakety SS-20
namierené na západ. Celé desatrocie trvalo, kým sa podpísala dohoda o ich demontáži
výmenou za demontáž amerických rakiet Pershing 2 a letúnových striel Cruise. Zmluvu
o jadrových zbraniach stredného doletu sprevádzali viaceré významné dohody o
kontrole zbrojenia. O konvencných zbraniach sa diskutovalo 15 rokov, od roku 1973 do
roku 1988.
Tempo znižovania stavov výzbroje sa udržalo až do konca vlády Michaila Gorbacova a
pokracovalo aj potom. Koncom júla 1991 sa podpísala zmluva START 1 o 30 % znížení
arzenálov jadrových hlavíc Spojených štátov a Sovietskeho zväzu do konca roku 2000.
Po 18 mesiacoch ju nahradila zmluva START 2, ktorá urcila, že každá strana zníži pocet
jadrových hlavíc o dalšie dve tretiny, aby sa do roku 2003 znížil ich pocet na 3000 až
3500. Úplne sa majú odstránit aj všetky medzikontinentálne balistické strely s
viacerými hlavicami, ktoré boli hlavnou oporou sovietskych zastrašovacích
prostriedkov. O zmene vztahov medzi supervelmocami vypovedá už skutocnost, že
Sovietsky zväz a Spojené štáty sa zacali koncom 80. rokov k sebe správat nie ako
protivníci ale ako partneri.
Európa v sovietskej zahranicnej politike
Gorbacov chcel dat vztahom so socialistickými krajinami nový rozmer. Chcel aby boli
pružnejšie, rovnoprávnejšie a aby si medzi sebou navzájom pomáhali. Zmena v
prístupe Moskvy k jej spojencom sa udiala takmer okamžite po zvolení Michaila
Gorbacova na uvolnený post generálneho tajomníka strany po Cernenkovej smrti. „ Do
roku 1985 mohli mat vztahy iba jeden rozmer „ – hovorí Gorbacov. Socialistické krajiny
museli nasledovat svoj vzor – Sovietsky zväz, ci sa im to pácilo alebo nie. Problémy so
spojencami Varšavskej zmluvy však nespocívali v ich túžbe nadväzovat kontakty zo
Západom. Pre Gorbacova bolo najväcším problémom, aby prijali zásady jeho
perestrojky vo vztahu k Sovietskemu zväzu, ale i na domácej pôde. Polský prezident
Wojciech Jaruzelski ( od roku 1981 ) a Madarský prezident János Kadár ( od roku 1956
), boli jediný ochotný prijat tieto reformy. Pomaly ale iste sa Gorbacov rozchádzal s
praxou svojich predchodcov – diktovat východoeurópskym súdruhom, ako majú
vládnut a vymienat neposlušných. Namiesto toho zvolil diplomaciu.
Rovnako rozoberá problém dvoch vojenských zoskupení, NATO a štáty Waršavskej
zmluvy. Žial, ani Gorbacov sa nedokázal zbavit rétoriky svojich predchodcov, ked
obvinoval NATO z imperialistických zámerov, a nezabudol pripomenút, že Waršavská
zmluva vznikla ako odpoved na vznik NATO. Pozitívny však ostáva fakt, že hladá
možnosti riešenia zložitej situácie a je ochotný pristúpit na kompromisy. Vyhlasuje, že
výzbroj sa musí znížit na úroven „rozumnej dostatocnosti,“ ciže na úroven potrebnú na
plnenie výlucne obranných úloh. O Európe hovorí ako o spolocnom dome, ktorú
obývajú všetky národy vo vzájomnom rešpekte. Dom je síce spolocný, no každý obýva
svoj vlastný byt a ten si môže spravovat nezávisle od ostatných. Uvádza niekolko
dôvodov, preco je vzájomná spolupráca a pochopenie také nevyhnutné. V prvom rade
je to presýtenost zbranami, a to nielen jadrovými, ale aj konvencnými. Dalej
poukazuje, co je pri sovietskych politikoch naozaj nóvum, na obrovské ekologické riziká
vyplývajúce z vysokej miery industrializácie v Európe. Nepochybne tomu napomohla aj
tragická havária v Cernobyle. Vyzdvihuje tiež potenciál možnej vzájomnej spolupráce a
kooperácie, ktorá by bezpochyby mala velmi pozitívny dopad na všestranný rozvoj.
Vyzýva, a to si musíme uvedomit, že išlo o druhú polovicu osemdesiatych rokov, na
akúsi formu medzinárodnej integrácie. Vtedy jeho myšlienky samozrejme nemohli nájst
potrebnú odozvu, no ich dôsledky môžeme v plnej miere pochopit až dnes, v case
rozširovania Európskej únie a v case globalizácie.