Memorandum národa slovenského

17. mája 1861 Peą»budínske vedomosti, noviny redigované Jánom Franciscim v Peąti, uverejnili pozvanie, ktorým sa Slováci povolávajú do Turčianskeho Sv. Martina na veľké národné zhromaľdenie, na ktorom sa má rokova» o slovenských národných ľiadostiach. Úrady tomu chceli zabráni» a hrozili pokutami. Napr. zvolenský podľupan sľuboval 40 palíc kaľdému, kto by sa opováľil ís» do Martina.

V dňoch 6.-7. júna 1861 preľíval Martin, vtedy sotva tritisícové sídlo Turčianskej ľupy, najväčąiu slávnos» vo svojich dovtedająích dejinách. Okrem domáceho obyvateľstva eąte asi tritisíc hostí z bliľąieho okolia i zo vzdialenejąích oblastí Slovenska pod lipami pri evanjelickom kostole za predsedníctva Jána Francisciho privítalo väčąinu predstaviteľov slovenskej inteligencie a sledovalo rokovanie o slovenských národných poľiadavkách, ktoré uľ predtým v Peą»budínskych vedomostiach uverejnil, neskôr vypracoval a zhromaľdeniu vysvetlil ©tefan Marko Daxner. O závaľnosti, aká sa zhromaľdeniu pripisovala, svedčí aj to, ľe sa na ňom zúčastnili čelní politický predstavitelia Turčianskej a Liptovskej ľupy, barón ©. Révay a M. Szentiványi, ako aj turčiansky poslanec J. Justh. Hoci naoko predstierali váľny záujem o rieąenie slovenskej otázky, v podstate tu zohrávali demobilizačnú úlohu. Ale väčąina predstaviteľov slovenskej inteligencie sa nedala ich účas»ou pomýli».

Po poldruhadňových rokovaniach vyhlásili pred pä»tisícovým národným zhromaľdením slovenský národný program, ktorý bol pod názvom Memorandum národa slovenského s nadąením prijatý.

V úvodnej časti Memoranda sa poukazuje na to, ľe Slováci sú na území, ktoré obývajú, starým autochtónnym[1] národom, ľe tisíc rokov od začlenenia do uhorského ątátu sa zúčastňovali na hospodárskom i kultúrnom rozvoji krajiny, ako aj na jej obrane. Táto historická argumentácia vąak slúľila iba na podporu prirodzených právnych zásad demokratického reąpektovania rovnoprávnosti národov, na ktorých sú koncipované aj hlavné poľiadavky Memoranda.

V prvom bode Memoranda sa vyslovuje poľiadavka, aby sa osobitnos» slovenského národa a vlasteneckos» jeho reči uznali a zabezpečili najvyąąími ústavnými listinami tak, aby národ mohol skutočne uplatňova» svoju suverenitu.

V druhom bode ľiadajú „osobnos» naąu národnú uzna» v priestore v tom, ktorý ona jako súvislá nepretrľitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského Okolia so zaokrúhlením stolíc podľa národností“, lebo – ako zdôrazňujú – „vąetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvova» môľe“. Poľiadavku Okolia zdôvodňujú tým, ľe je základným predpokladom národnej rovnoprávnosti, a zároveň vyhlasujú, ľe neznamená ani separovanie sa od Maďarov ani ohrozenie jednotnej vlasti.

Ostatné poľiadavky, napríklad zavedenie slovenského úradovania v Okolí, slovenského vyučovania v ąkolách vąetkých stupňov, vydávanie zákonov v slovenčine, slobodné zakladanie literárnych, hospodárskych a osvetových spolkov a ustanovizní, zriadenie slovenskej právnickej akadémie, boli len doplnkom prvých dvoch základných poľiadaviek. Pravda, ani v týchto bodoch sa precíznejąie a podrobnejąie neformuluje ątátoprávne postavenie a vnútorné zriadenie Okolia. Zrejme sa tu bral ohľad na uhorský snem, ktorému sa malo Memorandum predloľi», čo sa prejavilo i v tom, ľe sa v ňom maďarčina uznávala ako diplomatická reč v Uhorsku. Nakoniec sa v Memorande vyslovuje solidarita so vąetkými ostatnými utláčanými národnos»ami Uhorska, ktorým sa Memorandum taktieľ malo odosla». Ducha memorandového programu výstiľne vyjadruje záverečné heslo: „Jednotná, slobodná, konątitucionálna vlas» a v nej sloboda, rovnos» a bratstvo národov.“

Výsledné formulovanie poľiadaviek Memoranda, ako bolo jednomyseľne schválené a ako sme sa tu s ním stručne oboznámili, presadzovalo sa na zasadnutiach memorandového zhromaľdenia veľmi bojovne. Skupina okolo Jána Palárika a Jána Nemessányiho, ktorú podporovali aj spomenutí politickí funkcionári z Liptova a Turca, dlho sa stavala proti poľiadavke Okolia a memorandovej forme podania. Ostala vąak v značnej menąine a nakoniec ustúpila. No v ďaląom vývoji sa na čas odtrhla od memorandistov a ako politická frakcia pod názvom Nová ąkola slovenská prebojúvala promaďarskú orientáciu slovenskej politiky.

Na národnom zhromaľdení sa ustanovil aj stály národný výbor, ktorý sa mal stara» o národnú koordináciu politických akcií slovenského národného hnutia. Jeho hlavnou úlohou bolo prebojúva» uskutočnenie o rozvoj slovenského ąkolstva a národnej kultúry vôbec. Na zhromaľdení sa vymenovala aj deputácia, ktorá mala odovzda» Memorandum uhorskému snemu.

Slovenská deputácia, v ktorej vąak uľ chýbali tzv. zástupcovia slovenskej ąľachty, odovzdala Memorandum dňa 27. júna 1861 podpredsedovi snemu grófovi Kolomanovi Tiszovi. Dvadsa» dní, ktoré dovtedy uplynuli od zhromaľdenia, vyuľili maďarské vládne kruhy a ľupné úrady a zorganizovali na Slovensku protimemorandovú podpisovú akciu. To signalizovalo, ľe snem bude pokračova» v starej politike a ľe sa nemieni váľnejąie zaobera» memorandovými poľiadavkami. Hoci vymenoval osobitný národnostný výbor, ktorý mal vypracova» návrh národnostného zákona, počas svojho trvania nevyniesol v národnostnej otázke nijaké konkrétne uznesenie, a to ani napriek tomu, ľe sa pomer medzi Peą»ou a Viedňou čoraz väčąmi vyostroval. Maďarská liberálna strana na čele s Deákom sa na sneme sústreďovala predovąetkým na obnovenie hegemónie Maďarov v Uhorsku v rozsahu pomarcového obdobia z roku 1848. Rieąenie národnostnej otázky odsúvala aľ na obdobie, keď bude ma» politickú moc v krajine plne vo svojich rukách. To neveątilo pre národnosti nič dobré.

Koncom leta 1861 nastal nový zvrat v politickej situácii. Panovník dňa 22. augusta rozpustil uhorský snem. Väčąina slovenských politikov – i členov národného výboru – napriek tomu, ľe nedôverovala Maďarom, prijala tento zásah panovníckeho dvora so značnými rozpakmi. Obávala sa, ľe v monarchii sa znovu obnoví absolutizmus vo forme pä»desiatych rokov. Celková neistota pôsobila istý čas veľmi depresívne na slovenské národné hnutie a ani národný výbor nevyvíjal väčąiu iniciatívu. Postupne sa vąak čoraz častejąie ozývali hlasy, aby sa Slováci pokúsili prebojova» svoje národné poľiadavky vo Viedni. Keď panovník pri zavádzaní novej organizácie politickej správy v Uhorsku (začiatok novembra 1861) prisľúbil reąpektova» jazykové práva národností, pridala sa k myąlienke predloľi» Memorandum vo Viedni aj väčąina členov národného výboru. Pri tejto akcii sa dostala do popredia osobnos» banskobystrického biskupa ©tefana Moyzesa, ktorý sa pripravoval na audienciu u cisára vo veci slovenského ąkolstva.

Moyzes sa stal sa stal vedúcim početnej slovenskej delegácie, ktorá sa ziąla vo Viedni začiatkom decembra. Uľąí výbor tejto delegácie, vedený biskupom Moyzesom a superintendentom[2] Kuzmánym, odovzdal cisárovi 12. decembra 1861 pamätný spis, pozostávajúci zo stručného martinského memoranda a z návrhu na Privilégium o politickosprávnej organizácii slovenského Okolia. Tzv. viedenské memorandum je osnované na dvoch základných poľiadavkách memoranda martinskéko: 1. uzna» svojbytnos» slovenského národa a 2. vyčleni» v rámci Uhorska slovenské Okolie. V návrhu Privilégia pre Okolie sa vąak precízne a do detailov rozpracúvajú otázky ątátoprávneho postavenia Okolia v rámci Uhorska i monarchie, ďalej otázky vnútornej správy Okolia, jej organizácie, kompetencie a pod. Podľa tohoto programu malo Okolie v podstate predstavova» ąirokú národnú autonómiu. Malo ma» vlastné hlavné mesto (Banskú Bystricu), vlastný snem s vnútornou zákonodarnou právomocou, autonómne vládne, správne a výkonné orgány.

Ako martinské, tak aj viedenské memorandum bolo postavené na demokratických zásadách v reąpektovaní rovnoprávnosti národov, ktorá sa mala zabezpeči» aj ątátoprávne. Hoci obidve memorandá reąpektujú celistvos» Uhorska ako historického ątátneho útvaru, vo viedenskom sa jeho osnovatelia pribliľujú k princípom federatívneho rieąenia národnostnej otázky. Aj keď sú slovenské memorandové programy osnované v demokratickom duchu, predsa nesú peča» obdobia, v ktorom vznikli. Prejavuje sa to najmä v tom, ľe úsilie o ątátoprávne zabezpečenie národnej svojbytnosti Slovákov sa v nich neroząiruje na poľiadavky hlbąej demokratizácie politického ľivota, na rieąenie pálčivých sociálnych otázok, najmä otázky roľníckej. Niet sporu o tom – a potvrdzujú to mnohé novinové články i viaceré prejavy na martinskom zhromaľdení, ba aj úvodná čas» martinského memoranda –, ľe demokratickejąí prísluąníci slovenského burľoázneho národného hnutia mali na pamäti aj tieto otázky. Miesta, ktorým boli memorandá adresované, vylučovali vąak, aby v nich otvorenejąie a ąirąie nastolili otázky politických práv ľudu a sociálne otázky.

Okrem toho sa očakávalo, ľe po zabezpečení národnej suverenity sa budú môc» viacej venova» aj týmto otázkam. Veď hlavným cieľom týchto programov bolo zlomi» na Slovensku politickú hegemóniu maďarských vládnucich tried a predovąetkým maďarského ąľachticko-statkárskeho elementu. Memorandové hnutie malo aj pre toto ąiroký ohlas medzi slovenským ľudom. Svedčí o tom nielen veľká účas» ľudových vrstiev na martinskom zhromaľdení, ale aj to, ľe slovenské mestečká a dediny zahrnuli vedúce osobnosti viedenskej delegácie, Kuzmányho a najmä Moyzesa, ďakovnými listami a adresami. Maďarské vládnuce triedy na čele so ąľachtou a viedenský dvor aj pri opatrnom formulovaní slovenských poľiadaviek inątinktívne vycítili ich demokratizačný podtext a úsilie vymani» slovenský ľud spod ich nadvlády. Jedni i druhí sa za vzájomného súhlasu postavili proti slovenským memorandovým poľiadavkám.