Medzinárodné právo

Pojem a druhy prameňov medzinárodného práva verejného
Medzinárodné právo verejné je právo medzištátne, ktoré upravuje vzťahy medzi štátmi, vzťahy štátov k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzťahy medzinárodných organizácií a niektoré vzťahy jednotlivcov k štátu.
Medzinárodné právo verejné nie je súčasťou systému slovenského (vnútroštátneho) práva!

Subjektami sú predovšetkým nezávislé štáty, ktoré sú si rovné. Súčasne však plnia úlohu tvorcov a vykonávateľov noriem medzinárodného práva. Môže ísť o štáty plne suverénne alebo závislé, o štáty unitárne alebo zložené.
Medzinárodné organizácie sú združenia štátov, ktoré vznikli na základe medzinárodnej zmluvy uzavretej najmenej medzi tromi štátmi. Vo vzťahoch konajú vo vlastnom mene a svojimi vlastnými orgánmi, majú však odvodenú (čiastočnú) medzinárodno-právnu subjektivitu - sú splnomocnené členskými štátmi. Ich zmluvná spôsobilosť je upravená v ich základných aktoch (štatútoch). Môže ísť o organizácie univerzálne (OSN) a regionálne (NAFTA); politické, ekonomické, sociálne a organizácie na riešenie sporov (ICJ).

Ich najvyšším orgánom je zhromaždenie zástupcov všetkých členských krajín (UN General Assembly), ktoré rozhoduje o najdôležitejších otázkach (prijatie nových členov, voľby do výkonných orgánov - jednomyseľné hlasovanie!); výkonným orgánom je výbor (rada; rada guvernérov), ktorý vykonáva uznesenia zhromaždenia, predkladá správu o činnosti, vytvára ďalšie orgány a pod. Administratívny orgán (sekretariát) vybavuje bežnú a odbornú agendu, na čele sekretariátu je generálny tajomník alebo výkonný riaditeľ.

V určených prípadoch (sporadicky) môžu byť subjektom medzinárodného práva verejného i fyzické osoby (ak sú subjektami práv - ochrana civilného obyvateľstva; alebo povinností - zodpovednosť za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti).
Pramene medzinárodného práva verejného

Základnými prameňmi sú medzinárodné obyčaje (právne záväzné pravidlá správania sa štátov v ich vzájomných vzťahoch) a medzinárodné zmluvy, ktoré vznikajú na základe súhlasného prejavu vôle štátov (písomný súhlas, konkludentné konanie).

V súčasnosti sa zvyšuje význam medzinárodných zmlúv, pretože medzinárodná obyčaj, ktorá sa prijíma pomerne dlhý čas, nemôže obsiahnuť všetky, niekedy prudké zmeny medzištátnych vzťahov. Napriek tomu v niektorých oblastiach prevažuje uplatňovanie medzinárodných obyčají a len postupne a v obmedzenom rozsahu sa kodifikujú (zodpovednosť štátov).

Obe formy sú však rovnocenné a majú rovnakú právnu záväznosť. Ich vzájomný vzťah sa odvodzuje zo zásady „lex posteriori derogat priori“.
Medzinárodná zmluva (dohovor, dohoda, pakt, charta, deklarácia) je zmluvný konsenzus zmluvných štátov obsahujúci vzájomné práva a povinnosti v oblasti suverenity. Môže ísť o normotvorné (právotvorné; upravujú oblasť medzinárodných vzťahov) a kontraktuálne (dočasne upravujú konkrétny právny vzťah) zmluvy; zmluvy písomné a ústne; zmluvy bilaterálne a multilaterálne; univerzálne a regionálne; politické a hospodárske; krátkodobé a dlhodobé.
Pomocné pramene zahŕňajú všeobecné právne zásady, rozhodnutia medzinárodných orgánov (rozsudky medzinárodných tribunálov), vnútroštátne akty.

Medzinárodnoprávna zodpovednosť a donucovacie prostriedky
Všetky štáty a medzinárodné organizácie sú povinné dodržiavať právo - za porušenie bez ohľadu na povahu a rozsah vyplýva subjektu medzinárodnoprávna zodpovednosť a pôjde o medzinárodný delikt. Predpokladom takejto zodpovednosti je vznik škody; porušenie noriem práva; príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a zavinenie.

Subjekt, ktorý je zodpovedný za porušenie práva, je povinný ujmu odčiniť, a to formou reštitúcie, reparácie alebo satisfakcia (napr. ľútosť vyjadrená diplomatickou nótou alebo ústne).

Zodpovednosť je spravidla upravená zmluvne, niekedy je jej obsah a rozsah zverený na rozhodnutie príslušnému medzinárodnému orgánu (ICJ).
Voči štátu, ktorý odmieta znášať zodpovednosť, možno použiť sankcie - donucovacie prostriedky.

Donucovacie prostriedky (opatrenia) sú mocenským zásahom štátu do právnej sféry iného štátu. Slúžia na donútenie zodpovedného štátu skončiť s porušovaním noriem práva a odstrániť následky jeho porušovania. V oblasti medzinárodného práva verejného poznáme tieto donucovacie opatrenia:

retorzia (odvetné opatrenie)
legálne poškodzuje záujmy zodpovedného štátu (colná a daňová diskriminácia)
represálie bez použitia ozbrojenej sily - ujma nesmie byť v zjavnom nepomere k deliktu

protiopatrenie štátu v sebaobrane a v krajnej núdzi
kolektívne akcie Rady bezpečnosti OSN alebo akcie uskutočnené na základe splnomocnenia Rady bezpečnosti OSN

Normy a subjekty medzinárodného práva súkromného
Medzinárodné právo súkromné upravuje otázku, ktorý právny poriadok sa má v určitom spornom prípade použiť. Upravuje občianskoprávne vzťahy, ktoré presahujú rámec určitého štátu (najmä medzinárodné hospodárske vzťahy). O medzinárodnom prvku v týchto vzťahoch možno hovoriť, ak účastníkom je zahraničná FO alebo PO; objektom je vec nachádzajúca sa v zahraničí; daná skutočnosť (napr. škoda) nastala v zahraničí.

Každý štát má svoje medzinárodné právo súkromné, ktoré je súčasťou jeho právneho poriadku. Jednotlivé štáty vydávajú na úpravu právnych vzťahov s medzinárodným prvkom osobitné právne normy, ktoré sú súčasťou národného právneho poriadku. Ide o kolízne a vecné právne normy.

Kolízne normy ustanovujú ktorý právny poriadok sa má na daný vzťah použiť. Neurčujú práva a povinnosti subjektov vzťahu - odkazujú na vecné normy. Majú dve časti. Rozsah normy vymedzuje okruh, rozsah právnych vzťahov, na ktoré sa norma vzťahuje. Nadviazanie ustanovuje pomocou hraničného určovateľa, ktorý právny poriadok sa má použiť.


Základné hraničné ukazovatele:
zákon o štátnom občianstve (zákon domicilu) - používa sa poriadok štátu, v ktorom má FO trvalé bydlisko (domicil); zákon miesta, na ktorom sa vec nachádza; zákon miesta úkonu (splnenia záväzku, uzavretia zmluvy, porušenia práva); procesné úkony (súd sa spravuje tým právom, ktoré je platné v jeho sídle).
Vecné normy upravujú práva a povinnosti subjektov medzinárodných občiansko-právnych vzťahov. Priame vecné normy ustanovujú práva a povinnosti bez toho, aby bolo treba najprv aplikovať kolízne normy alebo zvoliť rozhodné právo (vznikajú najčastejšie medzinárodnou zmluvou). Nepriame ustanovujú práva a povinnosti len na základe kolíznych noriem, resp. na základe voľby rozhodného práva.

Vecné spolu s kolíznymi normami tvoria záväzné pravidlá správania sa.
Subjektami sú fyzické a právnické osoby, niekedy aj štát. Musia byť spôsobilé na práva a povinnosti, na právne úkony a deliktuálne spôsobilé. Ich spôsobilosť sa posudzuje podľa tzv. osobného štatútu (pre FO štátna príslušnosť a domicil), pre PO sídlo, právo kontroly).

Pramene medzinárodného práva súkromného tvoria vnútroštátne normatívne právne akty a medzištátne zmluvy, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi a ich úpravou. Existujú aj pomocné právne pramene, ktoré nie sú všeobecne záväzné (medzinárodné obchodné zvyklosti, interpretačné pravidlá (INCOTERMS), všeobecné obchodné podmienky)

Pramene medzinárodného procesného, riešenie sporov vznikajúcich pri zahranično-obchodnej činnosti
Medzinárodné právo procesné upravuje postup súdov, iných orgánov a účastníkov vzťahov v konaní o občiansko-právnych veciach, v ktorých sa vyskytuje medzinárodný prvok (účastník, svedok, znalec, dôkaz je v zahraničí).
Upravuje teda právomoc a príslušnosť justičných orgánov (súdy, notári) vo vzťahu k cudzine; právne postavenie cudzincov v konaní; rozhodcovské konanie v medzinárodnom styku a uznanie a výkon cudzích rozhodnutí.
Prameňmi sú vnútroštátne normatívne právne akty a medzinárodné zmluvy (dvojstranné (otázky právnej pomoci) a mnohostranné (upravujú rozhodcovské konanie, uznanie a výkon cudzích rozhodnutí)).

K najdôležitejším prameňom medzinárodného práva procesného v SR patrí zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a zákon o rozhodcovskom konaní.

Spory vznikajúce pri zahranično-obchodnej činnosti sa môžu riešiť pred súdmi v súdnom konaní, pred rozhodcami v rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovské konanie je rýchle a pružné, zaručuje odbornejšie posudzovanie veci a aj na ľahšiu vykonateľnosť rozhodcovského nálezu. Strany môžu uzavrieť tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorou zverujú spornú vec na prerokovanie a rozhodnutie určitým osobám (rozhodcom ad hoc) alebo stálemu rozhodcovskému súdu; a takto túto vec odnímajú riadnemu súdu

V štátoch sú zriaďované inštitucionálne súdy pri obchodných komorách; Rozhodcovský súd Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži; Rozhodcovský súd pre námornú plavbu a vnútrozemskú plavbu v Gdnyni v Poľsku; Rozhodcovský súd pri Burze cenných papierov v Bratislave