Medzinárodná kooperácia

Človek je tvor spoločenský, a preto potrebuje žiť v spoločnosti ,vzniká štát.
Štát – hierarchicky usporiadaný suverénny mocenský systém skladajúci sa z ľudí – úradníkov a inštitúcií (orgánov), ktorými prostredníctvom práva riadi spoločnosť.

Štát – 4 znaky:
štátna moc,


štátna suverenita,


štátne územie,



obyvateľstvo na tomto území.





Moc – schopnosť určovať správanie ľudí, v spoločnosti existuje verejná moc = suverénny riadiaci systém určitej skupiny ľudí, ktorý je relatívne nezávislý od riadiaceho systému inej skupiny.

Štátna moc
predpokladom je štátna suverenita = vlastnosť štátu vykonávať štátnu moc ako najvyššiu moc na svojom území – nezávislosť štátnej moci od inej moci vnútri štátu a navonok.

Suverenita
vnútorná – štát disponuje mocenským monopolom a právom vo všetkých oblastiach, všeobecne platnú právnu úpravu nespochybniteľnú ničím.



vonkajšia – štát nepodlieha suverenite iných subjektov okrem tých, ktorým sa dobrovoľne podriadil.



Ani štát nemôže existovať izolovane od iných štátov medzinárodné spoločenstvo a medzi nimi medzinárodné vzťahy. Táto časť je upravená Medzinárodným právom verejným, upravuje medzinárodno-právne vzťahy, základom je zásada zvrchovanej rovnosti štátov = formálna rovnosť.

Suverenita štátov v súčasnosti
nemožno hovoriť o absolútnej suverenite štátov, ich suverenita je ovplyvňovaná geopolitickým postavením štátu, mierou kultúrnosti v medzinárodných vzťahoch, hospodárskou a vojenskou silou štátu, medzištátnymi zárukami.

Zmluva medzi štátmi
len tá zakladá medzinárodno-právne práva a povinnosti, ktorá je uzatvorená podľa Dohovoru o zmluvnom práve.



Medzinárodné organizácie len dopĺňajú činnosť štátu, nenahrádzajú ju, výnimkou sú integračné zoskupenia, ktoré nahrádzajú kompetencie štátu úplne (výlučná kompetencia) alebo čiastočne (delená kompetencia).


V OSN
osobité privilégia BR OSN pri ohrození mieru (donucovacie akcie), v SR – donucovacie opatrenia bez použitia sily – cez Vyhlášky Ministerstva hospodárstva, s použitím sily NR SR vyjadrí súhlas s vyslaním ozbrojených síl mimo územie = priama účasť, vláda SR vyjadrí súhlas = nepriama účasť.

Obmedzenie absolútnej suverenity
odstránenie práva viesť vojnu, svedomité plnenie záväzkov – Pacta sund Cervanda.

Prenášanie štátnej suverenity na medzinárodné organizácie
medzinárodná kooperácia a medzinárodná integrácia, napr. regionálne integračné zoskupenia, ktoré vykonávajú nadštátnu moc, preberajú veľkú časť štátnej suverenity.



Medzinárodná kooperácia je najjednoduchším prejavom medzinárodných vzťahov = spolupráca pri zachovaní spolupracujúcich útvarov s cieľom zintenzívniť ich vzťahy štáty si vytvárajú medzinárodné orgány a medzinárodné organizácie. Právo medzinárodných orgánov a organizácií je súčasťou medzinárodného práva verejného.



Medzinárodné orgány sú orgány zriaďované štátmi na základe dohody štátov, konajú v mene zúčastnených štátov, nemajú vlastnú právnu subjektivitu. Najčastejšou formou sú napr. medzinárodné konferencie = zhromaždenie zástupcov zúčastnených štátov, ktorí sú splnomocnení prerokovať, prípadne rozhodnúť o určitých otázkach.



Medzinárodné organizácie sú vyšším stupňom kooperácie = združovania štátov na základe medzinárodnej zmluvy uzavretej najmenej 3 štátmi, má trvalú povahu, vlastné orgány, ktoré konajú v mene organizácie a usilujú sa o dosiahnutie cieľov zo zmluvy, majú určité atribúty medzinárodno-právnej subjektivity – subjektivita je odvodená z hľadiska pôvodu a čiastočná z hľadiska vecného.

Medzinárodno-právna subjektivita:
1. Týč: M-pr. S. je spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy s inými subjektami medzinárodného práva,



2. Arnold: M-pr. S. je spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností medzinárodného práva,



3. Strážnická: M-pr. S. spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa medzinárodného práva a spôsobilosť preberať medzinárodno-právne záväzky a normotvorná spôsobilosť – spoluvytváranie medzinárodno-právnych pravidiel.





Spoločná črta medzinárodných orgánov a organizácií – zásadne nemôžu bezprostredne zaväzovať zúčastnení resp. členské štáty, právne zaväzuje až ďalší súhlas štátov. Niektoré organizácie však môžu prijímať rozhodnutia bezprostredne záväzné, ale tento fakt musí byť zakotvený v Zakladajúcej zmluve, nemôžu však prijímať právne záväzky týkajúce sa fyzických a právnych osôb, ktoré sú podriadené štátnej moci. Záväzok vyplýva len pre štát, nie pre obyvateľstvo. Musí dôjsť k inkorporácii do vnútroštátneho práva v romano-germánskej skupine adaptácii (zmysel je včlenený) a transformácii (ide o formálny dualizmus – vnútroštátna norma ´ medzinárodno-právna zmluva, ktoré sú rovnako záväzné) a k adopcii v anglo-americkej skupine. Ak k tomu nedôjde neplnenie záväzkov štátu vzniká medzinárodno-právna zodpovednosť.



Transformácia – doslovný prenos. Adaptácia nie doslovný, ale obsahovo približný prenos, výhodou je vylúčenie možného zdvojenia vnútroštátneho a medzinárodného práva, napr. Novela Trestného zákonníka – medzinárodno-právne normy sa približne prenášajú do vnútroštátneho práva. Inkorporácia – vtiahnutie normy do vnútroštátneho práva bez straty formy medzinárodného práva, len sa jej prepožičiava vnútroštátna právna záväznosť – ide o formálny monizmus = jednotnú interpretáciu textu.



Transformácia a adaptácia vychádzajú z dualizmu vnútroštátneho a medzinárodného práva, medzinárodná zmluva ´ vnútroštátna norma, zodpovedajú nižšiemu stupňu právnej integrácie.



Inkorporácia (modifikovaný dualizmus) predpokladá 1-stranný akt recepcie (prvok dualizmu), ale ponecháva normatívnemu obsahu jeho medzinárodno-právnu formu vo vnútroštátnom práve (monizmus). Inkorporácia preto lepšie zodpovedá potrebám zjednotenia medzinárodných spoločenstiev a potrebe prednosti medzinárodného práva pred vnútroštátnym.



Adopcia je osvojenie, použitie pravidla medzinárodného práva vnútroštátnym sudcom v jeho rozhodovacej činnosti, ak je zmluva dostatočne jasná a presná „self executing treaties“