Mechanistická škola

Mechanistická škola
Prestíž metodológie klasickej prírodovedy v sociológii a vplyv mechanistického
svetonázoru a silne materialistických tendencií na sociológiu sa najjasnejšie prejavuje v
mechanistickej škole, ktorá je skrytou svetonázorovou základnou mnohých
naturalistických smerov. K mechanistickej škole môžeme zaradit sociologické
koncepcie, ktoré porovnávajú sociálne procesy a javy s fyzikálnymi procesmi a javmi, a
využívajú pre vysvetlenie sociálneho sveta aj pojmy z mechaniky, fyziky, energetiky a
podobne v širšom zmysle slova.
Mechanistická škola rozvíjala dve koncepcie:
1. koncepcia je fyzikalizmus , podla ktorého sa všetky prírodné javy môžu a majú
redukovat na fyzikálne princípy.
2. koncepcia logického pozitivizmu, ktorú rozpracoval Carnap, a Neurath a podla ktorej
pravdivost výroku v rámci urcitej vedy závisí od toho, ci ho možno redukovat na jazyk
fyziky.
Mechanisti rozvinuli pojem spolocnosti ako štatistického zoskupenie castí (na rozdiel
od organických koncepcií spolocnosti), ktorého prototypom bol pojem mechanizmu
chápaný ako odlišný od živého organizmu. Agregátna koncepcia spolocnosti pomáhala
použit štatistické metódy v sociológii, ktoré sa opierali o príslušný pojem
celku.Kvantitatívne údaje a ich grafické znázornenie rozsiahle využíval americký
ekonóm a sociológ Henry Charles Carey (1793 – 1879), autor jednej z prvých
rozvinutých mechanistických teórií v sociológii 19. storocia.
Hlavné Careyove sociologické práce: Základy sociálnej vedy (1858 – 1860) a Jednota
zákona vo vztahoch fyzikálnej, sociálnej, psychickej a morálnej vedy (1872), zdielajú
monizmus a princípy Spencerovej mechanistickej evolúcie.
Carey, ktorý vychádzal z obecnej redukcionistickej logiky mechanizmu, hladal
jednoduché zákony, ktoré ovládajú hmotu vo všetkých jej formách a platia ako vo
fyzike, tak aj v spolocenských vedách a líšia sa len objektom uplatnenia a spôsobom
vyjadrenia. Napríklad fyzikálne zákony gravitácie, prítažlivosti a odpudzovania sa
prejavujú ako asociácie a koncentrácia obyvatelstva. Clovek je pre Careya len
molekulou spolocnosti a asociácie len odroda „velkého zákona molekulárnej
prítažlivosti“. Vo svojich úvahách casto používal naivné mechanistické zovšeobecnenie
a analógiu a neúmerne precenoval ich silu. Z princípu neznicitelnosti hmoty podla jeho
názoru vyplýva, že výroba a spotreba sú len premenou látok, obchod je len
premiestnením látok v priestore a podobne.
Revolúcia v prírodovede 20. storocia nezabránila pokusom vysvetlovat sociálno
mechanistickým spôsobom. Niektorí prírodovedci rozvíjali fyziológiu, najmä vynikajúci
chemik Wilhelm Friedrich Ostwald (1853 – 1932). Vo svojich Energetických základoch
vied o kultúre Ostwald predpokladal, že energetika môže dat spolocenským vedám
urcité základné princípy, nie však všetky vysvetlenia, ktoré potrebujú. Z
najobecnejšieho energetického hladiska je kultúrny proces premenou volnej energie na
viazanú. Cím väcšie množstvo viazanej užitocnej energie získame v tejto premene, tým
významnejší je pokrok kultúry.
Toto univerzálne kritérium, založené na zákonoch rozptylovania energie a
vzrastajúcej neusporiadanosti, umožnuje nielen merat spolocenský pokrok, ale aj
zvýšenie životaschopnosti organizmu alebo biologického druhu ako celku, co vyplýva z
jednoty svetového evolucného procesu. Evolúciu, ktorá sa uskutocnuje pocas viac alebo
menej dlhého casového obdobia, charakterizuje vzrastajúca diferenciácia a zložitost
organizácie a funkcií organizmu, živocíšneho druhu, ludskej skupiny, spolocnosti a pod.
Posledným základom spolocenského pokroku je to, že v dôsledku postupne sa
zdokonalujúcej organizácie ludských skupín clovek stále lepšie využíva volnú energiu
sveta. Také využitie sa realizuje dvoma spôsobmi: delbou a spájaním práce, ktoré sú
podstatou sociálnej evolúcie. Podobne Ostwald prevádza do jazyka energetizmu dalšie
sociologické a ekonomické kategórie, hlavne spolocenský rád a štát, ktoré chápe ako
podmienky najlepšej premeny energie.
Autorita matematickej prírodovedy napomáhala rozšíreniu mechanistického typu
myslenia na zaciatku 20. storocia. Idei sociálnej fyziky rozvíjali Leon Winiarski, Antonio
Barcelo, Alfred Lotka a iní.Teoretici, ktorí sa v prírodovede nevyznali, jednoducho
uvádzali pre objasnenie sociálnych javov lubovolné zákony fyziky, mechaniky, chémie a
biológie, hodiace sa pre daný prípad, alebo ktoré daný sociológ poznal. Rozšírenou
chybou mechanicizmu bolo „preobliekanie“ bežných ideí sociológie, filozofie a dejín do
fyzikálnej terminológie, co viedlo len k svojráznym vysvetleniam. Také boli aj pokusy o
„termodynamický výklad dejín“, ktoré casto využívali vtedy populárne, avšak chybné
fyzikálne teórie typu “tepelnej smrti vesmíru“. Pohyb, život, zmena, dejiny existujú
pokial existuje nerovnost energie.
Na základe termodynamických zákonov stálosti množstva energie a prechodu energie
od vyššej úrovne k nižšej predpovedali stav sociálnej neusporiadanosti v budúcnosti
ako mrtvu a nehybnú rovnost, ktorá sa podobá tepelnej smrti vesmíru. Z logického
hladiska mnohí teoretici mechanicizmu porušujú zákon rovnosti obsahu. Napríklad
výroky Careya a dalších “sociálnych fyzikov“ o nehybnosti a gravitácii sa podávajú tak,
akoby sa špeciálne vztahovali k sociálnym javom, a pritom sú použitelné na všetky
objekty fyzickej prírody. Dôsledkom toho je, že sa neberú v úvahu skutocné špecifické
rysy sociálneho sveta. Rozvinutú kritiku mechanicizmu v sociológii podal V. I. Lenin v
knihe Metarializmus a empiriokriticizmus. Z hladiska tendencií súcasnej vedy k
zbližovaniu najvzdialenejších oblastí vedenia, k hladaniu univerzálnych princípov pre
tieto oblasti a tiež k štruktúrnej jednote rôznorodých systémov a javov sa niektoré
stránky mechanistickej školy odrážajú v pokusoch o využitie kybernetiky a obecnej
teórie systémov v sociológii.
Mechanicisti, ktorí tvorili metodiku císelného hodnotenia premeny prírodnej energie
na sociálne ekonomickú, prispeli významne k teórii sociálneho merania a k rozvoju
štatistiky.Použitá literatúra: Dejiny buržoazní sociologie 19. a zacátku 20. století, Praha
1892