Vošiel do dejín ako muž bez činov. Stojí v tieni iných panovníkov. Tragédiou Maximiliána II. bolo, že bystrým duchom spoznal nebezpečenstvo svojej doby, ale nebol povolaný a schopný konať. Maximilián II. Habsburgský, najstarší syn Ferdinanda I., uhorského a českého kráľa a dediča rakúskeho vojvodstva, sa narodil v noci z 31. júla na 1. augusta 1527.
Bol to svetlovlasý veselý mladý muž, všade obľúbený, povedal o ňom benátsky vyslanec. Detstvo mal budúci cisár šťastné a mladosť búrlivú. Rodičia Ferdinand a Anna boli spokojní v manželstve a láskaví k deťom.
Maximilián hovoril takmer všetkými jazykmi svojej ríše a túto schopnosť vtedajší lekári po jeho smrti pripísali lebečnej kosti, ktorá vraj bola po smrti neobyčajne suchá a teplá.
Maximilián mal mať veľkú moc vo východných častiach habsburského mocnárstva a napokon v spore so svojím bratrancom Filipom II. získal po strýkovi Karolovi V. aj cisársku korunu Svätej ríše rímskej. Kurfirsti (kniežatá a biskupi, ktorí mali právo voliť cisára), pravdepodobne podplatení uhorskými obchodníkmi a bankármi Fuggerovcami, dali pred fanatickým Španielom Filipom prednosť Maximiliánovi.
Aj manželstvo sa Maximiliánovi vydarilo. Oženil sa so sesternicou a sestrou svojho konkurenta Filipa Máriou. Mária napriek svojej bigotnej výchove prejavila veľkú schopnosť pochopiť, ale aj ovládať a usmerňovať svojho muža, hoci výchovu svojich piatich synov radšej prenechala španielskemu dvoru a jeho “super” katolíckym veličinám.
Keď Maximilián ako 47-ročný nastúpil na otcovo miesto, po hradoch a zámkoch ríše prebehlo radostné vzrušenie a očakávanie. Doba náboženských sporov však nemala pochopenie pre jeho ľudskosť a toleranciu.
Ríša Habsburgovcov sa definitívne rozdelila na časti známe v dejinách ako rakúska a španielska. Ich spojeniu neskôr navždy zabránila tridsaťročná vojna.
Maximiliánova rakúska časť dedičstva s uhorským a českým kráľovstvom bola rozbitejšia ako španielske dedičstvo. Náboženské rozdelenie ríše podľa princípu Cuius redioeius religio (Koho vláda, toho náboženstvo) neprinieslo pokoj do nemeckej ani českej a uhorskej časti ríše. Maximilián sa síce obklopoval protestantmi, ale bol a zostal katolíkom, jeho žena ho vtom utvrdzovala a búrlivé časy mladosti sa stali len spomienkou.
“Cisár je raz Bohom dosadený ochranca starej viery,” hovorieval strýko Karol V. a jeho odkaz nemohol Maximilián ignorovať. Nemohol konvertovať na protestantizmus, snažil sa len brániť rovnováhu v náboženskom rozdelení. Rozpory však boli hlboké a trvalé a k tomu sa pridali spory s bratmi.
Vyčerpávajúce boli aj boje s Turkami. Uhorsko, vlastne už len tretina jeho územia, bolo ohrozené ťaženiami sultána i jeho spojencom Jánom Zápoľským. Budín už Turci obsadili, a tak sa hlavným i korunovačným mestom stala Bratislava. Peniaze na ochranu krajiny sa zháňali ťažko, aj keď Európa vedela, že s Turkami nie sú žiadne žarty. Obranu ponechávala na slovenské mestá, ktoré boli priamo ohrozené.
Cisár váhal a premárnil možnosť vyhnať Turkov z okolia Viedne. Od totálnej porážky ho zachránila len smrť sultána Sulejmana II. Maximilián vyjednal mier, ale zadĺžil budúce generácie ročným “čestným darom” tridsaťtisíc dukátov, ktoré museli odvádzať Turkom. Náboženské spory v nemeckej časti ríše sa mu nechcelo riešiť vôbec. “Nie je to spravodlivé ani správne, náboženské spory sa nedajú riešiť násilím,” napísal Maximilián svojmu dlhoročnému priateľovi Augustovi saskému. Dejiny mu síce dali za pravdu, ale v šestnástom storočí sa svet nevyhol krvavým náboženským vojnám medzi kresťanmi - najbližšia trvala tridsať rokov.
Maximiliánovu váhavosť pripisujú historici aj jeho srdcovej chorobe. Cisár sa napríklad nevedel rozhodnúť, či má prijať aj poľskú korunu, čo využil Štefan Bátory a dal sa korunovať za poľského kráľa.
Užíval radosti života a zabúdal na svoje zdravie. Ani liečba zlotom, ktoré vtedy lekári považovali za zázračný liek, nepomáhala. Zomrel bez spovede - vyhlásil, že “jeho kňaz je v nebi”, a ani Mária, ani nikto iný nemal odvahu kňaza zavolať. Nesúrodú ríšu prenechal Maximilián synom a potom ďalším Habsburgovcom, ktorí v nej vládli až do roku 1918.