Max Scheler Cloveka vo filozofických predstavách

Max Scheler Cloveka vo filozofických predstavách
Maxa Schelera
Od prvých náznakov intelektuálneho dobrodružstva ludského rodu, cloveka, ktoré
evidujeme v prastarých mýtoch až po dnešok, pred duchovným zrakom ludstva
vyvstáva spociatku v tlmenom svetle jeho ducha, neskôr už v zretelne koncentrovanom
svetle filozofie otázka, co je to – clovek?
Na prvý pohlad sa zdá nepochybné, že vedeckú odpoved na otázku, co je clovek, je
potrebné hladat v antropológii, t.j. v náuke o cloveku. Odpoved sa však problematizuje
pri konštatovaní, že jestvujú pocetné vedecké disciplíny, ktoré majú vo svojom názve
termín antropológia. Okrem antropologických disciplín o cloveku vypovedajú
spolocensko-vedné disciplíny a tiež takzvané humanitné disciplíny, skúmajúce fenomén
ludského ducha, a to na úrovni subjektívneho ducha jednotlivca, ako aj objektívneho
ducha, kultúry, ako napr.psychologické vedy, vedy o jazyku, religionistika. O cloveku
taktiež vypovedá rozsiahla oblast umenia, pricom umelecká výpoved nemôže byt vo
svojej špecifickosti nahradená vedeckou výpovedou, jestvujú tiež výpovede o
náboženskej a mystickej skúsenosti cloveka.
Spomenutý strucný nácrt situácie vo vedách vypovedajúcich explicitne o cloveku vedie
k formulovaniu metodologického aspektu otázky: co je clovek? Pretože táto otázka sa
nevztahuje iba na niektorú stránku cloveka, napríklad biologickú, psychickú,
spolocenskú atd., ale na cloveka v jeho celistvosti.
Kedže špeciálnovedné výpovede o cloveku sú výpovedou iba o niektorej stránke z
rozmanitej komplexnosti cloveka, ozývajú sa hlasy požadujúce vytvorit ucelený
vedecký obraz cloveka v podobe syntetizujúcej vedy o cloveku. Problém syntézy
vedeckých poznatkov o cloveku sa vyhrotil v 20.storocí najmä v súvise s explozívnym
rozšírením poznatkov o cloveku.Dochádza k paradoxnému javu. Cím pocetnejšie sú
výpovede vied o rozmanitých stránkach cloveka, cím pocetnejšie vlastnosti cloveka sa
stávajú predmetom vied, tým sa stal „obraz clovek“ nezretelnejším, hmlistejším a
problematická sa stáva aj odpoved na otázku, co je clovek.
Poklasická filozofia sa ocitá v nezvyklej situácii zaprícinenej dedicstvom duchovnej
kultúry klasického obdobia. Avšak nijaké predchádzajúce obdobie nebolo v takom
výhodnom postavení, pokial ide o zdroj našich poznatkov o podstate cloveka. Biológia,
psychológia, antropológia, etnológia, sociológia, história nahromadili nesmierne bohatú
a ustavicne sa rozrastajúcu zásobu faktov o cloveku.
Ukazuje sa ale, že vstup vedy do filozofie cloveka musí byt výrazom nielen úzkej
špecializácie a direrenciácie výskumu, ale i úsilia o syntézu jednotlivých vied, usílím
integrovat ich v univerzálnom stavaní základných otázok cloveka a jeho komplexného
postihnutia. A tak v 20.storocí vznikla myslitelská iniciatíva vytvorit filozofické ucenie o
cloveku, ktoré by integrovalo poznatky špeciálnych vied vypovedajúcich o jednotlivých
stránkach cloveka. Na základe nej vznikol vo filozofii osobitný smer, pre oznacenie
ktorého používame pojem filozofická antropológia v užšom zmysle tohto slova.
Konštituovanie takejto filozofickej disciplíny predstavovalo pokus vypracovat špeciálne
filozofické ucenie o cloveku na základe konkrétneho antropologického výskumu a
zároven systematizovat vo filozofickej antropológii údaje z rozmanitých skúmaní
biologických, psychologických, etnografických, sociologických a kultúrno-historických
vied. (/1/46,47). Filozofická antropológia pokladá za svoju hlavnú úlohu vytvorit novú
koncepciu cloveka v záujme novej, „ludskej filozofie“. /1/ Šlosiar, Filozofická
antropológia
Vychádza z tradícií romantizmu a filozofie života, najmä z ich kritiky racionalizmu a
mechanizmu. Usiluje sa prekonat izolovanost poznatkov špeciálnych vied a integrovat
ich do celostnej teórie cloveka. Na to však nestací len zozbierat ciastkové poznatky
špeciálnych vied. Filozofická antropológia si kladie otázky o cloveku ako o objekte aj
ako o subjekte.
Zakladatelom modernej filozofickej antropológie bol Max Scheler. Bol dobre
orientovaný vo vtedajších nových poznatkoch empirických vied o cloveku, ktoré
zároven využil aj pri tvorbe svojho originálneho obrazu cloveka. Zároven si bol vedomý
toho, že samotné poznatky o cloveku sú nedostatocné na objasnenie podstaty cloveka,
že práve naopak, vo svetle formulovanej podstaty cloveka stanú sa jasnejšími. Vo
svojich filozoficko-antropologických výskumoch sa sústredil na porovnávanie cloveka so
zvieratom, cím predznacil aj smer rozvoja filozofickej antropológie 20.storocia. Svoju
koncepciu cloveka Scheler konštituoval predovšetkým v knihe Miesto cloveka v kozme.
V nej rozlišuje dva významy pojmu clovek. Prvým pojmom oznacuje cloveka
zaradeného do prírodnej systematiky zvierat na vrchol radu stavovcov a cicavcov.
Druhým významom prisudzuje cloveku osobitné miesto vo svete, ktoré nie je
porovnatelné so žiadnym iným miestom živocíšneho druhu. Tento druhý význam
oznacuje pojmom podstaty cloveka.
Podla Schelera vyvoláva u vzdelaného Európana pojem „clovek“ predstavu troch
navzájom celkom nezlucitelných ideových okruhov.
Po prvé, je to židovsko-krestanská tradícia o cloveku ako tvorovi a dedecným hriechom
zataženom obraze božom, po druhé predstava o cloveku ako bytosti nadanej rozumom,
ktorá má svoj pôvod v antike a po tretie moderná prírodoveda, podla ktorej sa clovek
líši od ostatných zvierat stupnom zložitosti im spolocných vlastností. Preto sa Scheler
pokúša vymedzit nanovo „podstatu cloveka v pomere k zvieratu“ a „metafyzické
zvláštne postavenie cloveka“. Jeho východiskom je odstupnovanie psychických kvalít.
Najnižší stupen psychicna – „akási sila, ktorá ženie všetko až do najsvetlejších výšin
duchovnej cinnosti“, tvorí nevedomé, pocitové pudenie bez predstáv, ktoré
prisudzujeme už rastline a ktoré je prítomné i v cloveku. Druhou duševnou formou
podstaty je inštinkt, vrodená a úcelová (slúži zachovaniu rodu) reakcia živej bytosti na
urcité druhovo typické štruktúry v usporiadaní možných súcastí okolia. Tu Scheler
poukazuje predovšetkým na poznatky, ku ktorým dospel francúzsky entomológ
J.H.Fabre dlhorocným pozorovaním hmyzu. V inštinktívnom konaní majú pôvod dva
nové spôsoby konania „návykové“ a „inteligentné“ pricom tzv.praktická inteligencia
patrí skôr k inštinktívnej a organicky viazanej oblasti. Tu sa Scheler zmienuje o
pokusoch, ktoré v období I.svetovej vojny uskutocnoval na Teneriffe nemecký zoolog
Wolfgang Kohler na šimpanzoch a ktoré v tej dobe vzbudili velkú pozornost, lebo
presvedcivo dokazovali, že tieto cloveku príbuzné zvieratá sú schopné „inteligentného
konania“. Pokial však je už zvieratám vlastný urcitý stupen inteligencie, existuje potom
medzi zvieratom a clovekom ešte nieco viac ako púhy rozdiel v stupni rozvoja
psychických kvalít, existuje medzi nimi podstatný rozdiel?
Na to Scheler odpovedá kladne. V cloveku pôsobí cosi, cím prevyšuje každé zviera, cosi
co stojí mimo „život“ (i mimo „život“ v cloveku), co je všetkému organickému životu
dokonca protikladné: duch a centrum aktov, v ktorom sa duch prejavuje: osoba. Ako
duchovná bytost nie je clovek viazaný pudmi a prostredím, môže sa od neho odpútat a
mat k nemu odstup, co mu umožnuje prispôsobit sa vždy iným podmienkam. Je preto
pohyblivejší a formovatelnejší než akýkolvek živocích. Nežije v prostredí, ale má svet.
Podstatný rozdiel medzi clovekom a zvieratom Scheler objasnil pomocou termínov
„uzavretost svetu“ a „otvorenost svetu“. Konštatoval, že zvieratu je svet uzavretý, to
znamená, že co nie je pre jeho inštinkty a pudy zaujímavé, nie je mu ani dané.
Štruktúra prostredia zvierata je primeraná štruktúre pudov a zmyslov zvierata.
Svoje tvrdenie Scheler opieral o výskumy popredného zoológa Jakoba Johanna von
Uexkulla, ktorého filozoficky najvýznamnejšou ideou bolo konštatovanie, že rôznym
druhom zvierat zodpovedajú rôzne „svety“, ktoré sú ich životným prostredím, že každý
druh zvierat je špecializovaný na život v istom prostredí. Tento názor však protirecil
bežnému presvedceniu ludí, podla ktorého zvieratá žijúce na urcitom teritóriu majú
spolocné nediferencované prostredie, že prostredie cloveka a zvierat je totožné. Von
Uexkull svoje tvrdenie ilustroval takto: dub je niecím iným pre líšku, ktorá si pod ním
vyhrabala skrýšu, iným pre vevericku, ktorá po nom lezie, pre mravca, ktorý sa
pohybuje pod jeho kôrou. Zdôraznil, že vnemy zvierat zachystávajú tie stránky
skutocnosti, ktoré sú pre ne životne dôležité. Jedine bytost, ktorá má ducha, si otvára
svet, lebo podla Schelera motivuje svoje správanie v zásade nezávisle na pudových
impulzoch, na fyziologickom a psychickom stave ludského organizmu, vie tlmit pudové
impulzy. Dalej, dôvodí Scheler, takáto bytost vie zmenit aj predmetnú podobu vecí a
dat im hodnotu. Zviera nosí svoje prostredie ako slimák ulitu, nie je schopné
dištancovat sa od prostredia. Clovek je schopný nielen sa od neho dištancovat, ale
urobit aj cokolvek svojim predmetom, takže clovek sa môže v neobmedzenej miere
správat otvorene k svetu. Táto otvorenost je spätá s duchom a k duchovnému aktu
cloveka patrí aj vedomie o sebe samom. Clovek je teda bytost, ktorá je schopná urobit
všetko, a to aj seba samého predmetom svojho poznania, preto ako duchovná bytost
stojí sám nad sebou i nad svetom. Z tohoto dôvodu, konštatuje Scheler, clovek je
schopný napríklad aj irónie a humoru, ktoré zahrnujú aj povznesenie sa nad vlastnou
súcnostou. Sebavedomie dáva cloveku schpnost „vôle“ ktorej zameranie pretrváva v
premene najrôznejších afektívnych stavov.
Pri dalšom upresnovaní svojej koncepcie cloveka Scheler pristúpil k explikovaniu jej
metafyzickej dimenzie. Duch, ktorým clovek robí svet svojím predmetom, nemôže byt
súcastou tohto sveta, nemôže byt ani casovo ani priestorovo urcený, ale jeho miesto
„môže byt iba vo zvrchovanom základe bytia samotnom“(/2/str.68)
To súvisí s dôležitým urcením ducha, podla Schelera duch je jediné bytie, ktoré nie je
schopné sa spredmetnit. Jeho bytie spocíva v slobodnom výkone svojich aktkov.
Špecifikum cloveka, resp.charakteristiku podstaty cloveka Scheler objasnoval ešte aj
dalším prirovnaním cloveka – v ostrom protiklade – ku zvieratu. Cloveka tu oznacil za
askétu života, za bytost, ktorá vie povedat nie, a to všetkému, co podmienuje aktivitu
ducha, co ho však neurcuje.
To, že pomocou ducha clovek zaujíma asketický postoj k svoju životu, podla Schelera
znamená, že clovek obmedzuje vlastné pudové impulzy, je vždy nespokojný so
skutocnostou, ktorá ho obklopuje a usiluje sa ju vzdy transcendovat. Clovek teda nielen
pochádza zo zvierata, ale aj je zvieratom. Je zaradený do prírodnej systematiky na
vrchol radu stavovcov a cicavcov. Ale na druhej strane clovek „bytost, ktorá sa modlí“,
ktorá hladá Boha, je duch, osoba.(/3/str.48)
M.Scheler akceptoval myšlienky Sigmunda Freuda o cloveku ako o potlacovatelovi
pudov a o sublimácii pudu cloveka, no zdôraznil, že práve v potlacení pudu duch získa
energiu. Tvrdil, že hoci duch má vlastnú podstatu a zákonitost, nemá prvotnú energiu.
Scheler odmietol dvojaké chápanie ducha rozšírené v európskej kultúre. Prvé – grécke,
podla ktorého vyššia forma bytia od božstva až k tzv.hrubej hmote je vždy
/2/ Scheler, Místo cloveka v kosmu, Praha 1968
/3/ Šlosiar Filozofická antropológia
silnejšia a urcujúca pre nižšiu formu bytia. Vrcholom takého sveta je všemohúci
duchovný boh. Druhý názor, ktorý Scheler oznacil ako negatívnu teóriu ducha, spocíva
v tom, že clovek vytvára kultúru výlucne na základe odmietania, vyjadrením svojho
„Nie“. Nedostatok tejto negatívnej teórie ducha videl v tom, že neodpovedala na také
základné otázky, ako sú: co popiera v cloveku vôlu k životu, co potlacuje pudy, preco
dochádza k sublimácii, k potlaceniu pudov, preco je negovaná vôla k životu, co je to, co
nahrádza orgány a vynachádza tak materiálne, ako aj nemateriálne nástroje? Táto
teória predpokladá podla Schelera práve to, co má vysvetlit, a to ducha, rozum,
identitu jeho princípov s princípmi samotného bytia, lebo je to práve duch, ktorým
zacína potlácanie pudov a duchovná „vôla“ vedená ideami a hodnotami usmernuje
pudové impulzy na dosiahnutie stanoveného ciela“. (/4/str.81)
Uvedomenie si tejto skutocnosti viedlo Schelera k odmietnutiu grécko-antického názoru
o tom, že duch má prvotnú vlastnú moc a zdôrazneniu myšlienky, že duch pôvodne
nemá žiadnu vlastnú energiu, ale si ju vypožiciava z nižších úrovní organizácie cloveka,
zo životných pudov cloveka.
V dalších svojich metafyzických úvahách o duchu sa inšpiroval myšlienkou Barucha
Spinozu o súcne, ktoré je prícinou seba samého a od ktorého všetko závisí. Súcno,
ktoré je prícinou seba samého, môže byt podla Schelera božským súcnom, pokial sa
pudenie sveta uskutocnuje v cloveku a prostredníctvom cloveka. Lebo clovek je práve
to miesto, kde dochádza „k sebauskutocnovaniu, povedzme takmer k sebazbožstveniu,
o ktoré sa usiluje súcno, ktoré je prícinou seba samého a kvôli vzniku ktorého pocítalo
so svetom ako dejinami“.
(/5/ str.108)
/4/ Scheler, Místo cloveka v kosmu, Praha 1968
/5/ Tamže
Clovek, ludská osoba a ludské srdce sú „jediným miestom vzniku boha, ktoré je nám
prístupné“, konštatuje Scheler a pokracuje tvrdením, že „vznik cloveka a vznik boha sú
na sebe od pociatku závislé. Ak sa nechápe clovek ako clen týchto oboch atribútov
najvyššieho súcna“, ktorými sú duch a pudenie, „nemôže dospiet k svojmu urceniu,
podobne ako nemôže dosiahnut svoje urcenie ens a se bez spolupôsobenia cloveka“.
(/6/ str.87)
Na záver štúdie Miesto cloveka v kozme M.Scheler zdôvodnil aj svoju metafyziku
hodnôt. Hoci s pochopením uznáva potrebu cloveka opierat sa o všemohúcnost mimo
cloveka a mimo sveta, ktorú ludia stotožnujú s dobrotou a múdrostou, predsa Scheler
túto ich potrebu odmieta a zdôraznuje „elementárny akt osobnej úcasti cloveka na
božstve, akt identifikácie s duchovným smerom jeho aktov“ a upozornuje, že absolútne
súcno nie je pre oporu cloveka a na odstránenie jeho slabostí. Pokial by sa však malo
hovorit o nejakej opore, tá, podla Schelera, spocíva „v diele na uskutocnovaní hodnôt
doterajších dejín sveta, ako ich doposial vytvorilo „božstvo“, ktoré sa stáva
„bohom“.(/7/str.109)
Obraz o filozofickej antropológii Maxa Schelera by nebol úplný bez oboznámenia sa so
základnými ideami jeho štúdie Poriadku lásky (Ordo amoris), bez ozrejmenia hodnoty
lásky v bytí cloveka, ako aj v bytí vôbec. Scheler pokladal emocionálnu skúsenost a
emocionálne akty v celku ludskej skúsenosti za základné a zdôraznil primát lásky
vzhladom na poznanie. Stotožnil sa s názorom J.W.Goetheho, že akt lásky funduje akt
poznania, cím vlastne odmietol iný náhlad, že
/6/ Scheler, Místo cloveka v kosmu, Praha 1968
/7/ Scheler, Místo cloveka v kosmu, Praha 1968
totož z aktu poznania vyrastá akt lásky. Láska nie je spolocenský cit, nie je to súcit,
altruizmus. Láska voniec nie je cit. Rýdza láska sa vždy obracia k sebe. Súcet všetkých
hodnôt milovanej osoby nikdy nevysvetlí lásku. Vždy tu ostáva nieco „naviac“ nieco
nevysvetlitelné, totiž konkrétna milovaná osoba, pravý objekt lásky. Najvyššou formou
lásky je láska božia, nie však láska k bohu, ale ako ludské spoluuskutocnovanie božej
lásky ku svetu. Zdôraznuje, že láska vždy podnecuje poznanie a chcenie, je matkou
samotného rozumu a ducha, že skôr ako je clovek „ens cogitans“ alebo „ens volens“, je
ens amans“, t.j. skôr ako je clovek bytost mysliaca a bytost vôle, je bytost milujúca.
Emocionalitu cloveka tvoriacu významný aspekt ludského bytia Scheler chápal ako
súcast štruktúry bytia vôbec.
Kedže Scheler vymedzil ludskú lásku ako parciálnu funkciu univerzálnej sily (ktorá, ako
uvádza v diele Miesto cloveka v kozme, je pudením, a v cloveku sa realizujúci duch
dosahuje svoje zbožstvenie), mohol tvrdit, že láska je „jadrom svetového poriadku,
ktorý je božským poriadkom .. a zahrnuje i cloveka“.(/8/ str.49)
Termínom ordo amoris Scheler nadviazal na svätého Augustína. V štúdii Ordo amoris
spomína aj termín „poriadok srdca“, o ktorom hovoril matematik a filozof náboženstva
Blaise Pascal. Pri objasnovaní Pascalovho výroku – Srdce má svoje dôvody, ktoré
rozum nepozná – poznamenal, že o týchto dôvodoch rozvažovanie, rozumovanie nic
nevie a nikdy nic nemôže vediet. Rozum je tu totiž ako slepec pre farbu a hluchý pre
tón. Scheler bol presvedcený, že existuje akýsi poriadok srdca, logika srdca,
matematika srdca, ktorá je rovnako prísna a objektívna ako logika uvažovania.
S láskou je, podla Schelera, nerozlucne spätá nenávist, ktorú definuje, že nenávist,
ktorú pocitujeme voci nejakej
/8/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
veci, pochádza z lásky, ktorú máme k inej veci. Kým funkciou lásky je otvárat cloveku
svet, nenávist mu svet uzatvára. Ale ak uvažujeme o svete, treba v nom vidiet
predovšetkým cloveka, cez ktorého dospieva božstvo k svojmu sebavyjadreniu, „jeho
hodnotový svet“. Toto otváranie sveta láskou je vlastne tvorivostou, láska je totiž
svojou podstatou tvorivá.
Všetko, co na nejakom cloveku poznávame ako nieco morálne dôležité, dá sa, podla
Schelera, redukovat na potenciu lásky a nenávisti, na ordo amoris. Zdôraznuje, že „kto
má ordo amoris nejakého cloveka, ten má toho cloveka“ a vzhladom k nemu ako
morálnemu subjektu má to, cím je formula kryštálu pre kryštál.(/9/ str.37). Lebo viac
ako v poznaní a v chcení (vo vôli) je totiž podstata cloveka ako duchovnej bytosti,
zakotvená v jednoduchých „základných líniách jeho srdca“. Zmocnit sa láskou srdca
cloveka znamená dokonca zmocnit sa nielen najhlbšieho zdroja, ktorý tajne živý
všetko, co od takého cloveka pochádza, ale znamená to zmocnit sa aj „urcujúceho
prazákladu toho, co ho neustále chystá obklopit – v priestore ako je jeho morálne
okolie, v case ako jeho osud“.(/10/str.37).
Schelerova teória lásky je zároven teóriou nenávisti. To, že Scheler uvažuje len o
poriadku lásky, resp. o poriadku srdca, má zrejme svoje metafyzické dôvody.
Láska-nenávist a ich neodlucitelnost jestvujú totož len u cloveka a nemôžu jestvovat
ako urcenie bytia vôbec (v teologickej interpretácii Schelera ani ako urcenie Boha). Pre
bytie vôbec platí, že láska je stránkou pudenia a ducha, ktorá vedie všetko jestvujúce v
smere hodnotovej dokonalosti. Preto jestvuje iba „poriadok lásky“.
/9/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
/10/Tamtiež
Postup cloveka k hodnotovo vyššiemu, k hodnotovej dokonalosti je v intenciách
Schelerovej línie uvažovania, jadrom fenoménu tvorivosti vôbec. Milovat potom
znamená spoluúcastnit sa s milovanou osobou na tomto hodnotovom smerovaní, na
tvorivom rozvoji osobnosti milovaného. Táto interpretácia Shelerovej metafyziky lásky
sa najviac približuje k pojmu produktívnej lásky, o ktorej uvažuje vo svojom diele Erich
Fromm.
Možnost cloveka postupovat k vyšším hodnotám, k hodnotovej dokonalosti, je v
Schelerovej koncepcii bytia daná objektívne v samotnej štruktúre bytia. Hodnoty sú
nezávislé od cloveka, jestvuje „od cloveka nezávislá ríša usporiadaných hodnôt vecí“,
ktoré môžeme iba poznat, nie však vytvárat.
(/11/ str.41)
V súlade s rozclenením bytia cloveka na úroven vitálnu, duševnú a duchovnú, Scheler
priradil týmto úrovniam aj city a ich spektrum. Napríklad k vitálnym citom priradil
únavu, sviežost, úzkost, pocit zdravia a nemoc. V rámci duševných citov rozlišoval
smútok, radost, duševnú bolest. Duchovné city clenil zas na blaženost a zúfalstvo.
Jednotlivým citom okrem ich spektra zodpovedajú aj úrovne hodnôt. Hodnotami
Scheler rozumel to, na co smerujú city a city sú zamerané na svoj predmet. Clovek sa
preto pohybuje vždy vo zvláštnej hierarcii najjednoduchších hodnôt, ktorú nosí so
sebou ako schránku a nemôže sa z nej vymanit.(/12/ str.37)
Schelerova myšlienka o tom, že štruktúra okolia každého cloveka je v poslednej
inštancii rozclenená podla hodnotovej štruktúry cloveka tvorí paralelu k názoru,
vyjadrenému v knihe Miesto cloveka v kozme, že štruktúra okolia, prostredia
/11/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
/12/ Tamže
zvierata je primeraná štruktúre jeho pudov a zmyslov.
Táto paralela inšpiruje k rozšíreniu jeho myšlienky o otvorenosti cloveka svetu tým, že
clovek ako jednotlivec a ludské spolocentvá realizujú svoju ludskú podstatu tak, že
otvoria uzavretost svojho systému hodnôt tým, že vytvoria nové hodnoty, resp.
poznávajú vyššie hodnoty a smerujú k nim.
Maxa Schelera môžeme právom nazvat aj filozofom fenoméhu krestanskej lásky,
pretože pojmovo, filozoficky najpregnantnejšie, a to aj pomocou fenomenologickej
analýzy vyjadril to, co sa o krestanskom zážitku lásky snažili filozofickými pojmami
sprostredkovat iným ludom Aurélius Augustinus a Blaise Pascal. V krestanstve sa totiž
láska chápe ako „prostriedok“, cesta, ako sa dostat a zotrvat v osobnostnom vztahu
medzi duchovnými bytostami a na tejto ceste prežívat osobitnú blaženost.
/11/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
/12/ Tamže
Použitá literatúra
1. Ján Šlosiar, Filozofia cloveka
2.
Ján Šlosiar, Filozofická antropológia
3. Ján Šlosiar, Filozofia XIX. a XX. storocia
4. Mária Furstová, Jurgen Trinks, Filozofia
5. Božena Seilerová, Clovek vo filozofickej antropológii.