Matica Slovenska

Matica slovenská bola založená v roku 1863 v Martine pod vedením predsedu-biskupa Štefana Moyzesa a podpredsedu Karola Kuzmányho ako výsledok slovenských národných úsilí vyjadrených v Memorande národa slovenského z roku 1861. Nadväzovala na demokratické tradície Slovenského Národného Hnutia a činnosť spolku Tatrín. Financie získavala Matica Slovenská z vlastnej vydavateľskej činnosti, darov inteligencie, no aj menej majetných Slovákov. Bola to prvá slovenská inštitúcia, na ktorej sa systematickejšie pestovali vlastivedné vedy, zakladalo sa múzejníctvo a archívnictvo, podnecovala sa literárna tvorba. Spolupracovala so spolkami iných národov no usilovala sa najmä zlepšiť postavenie a hospodársku prosperitu robotných vrstiev.

V druhej polovici 19. storočia sa Martin - dovtedy málo významné zemepanské mestečko - prihlásil k moderným európskym duchovným prúdom, ktorých slovenským ohlasom bolo emancipačné hnutie vedené poprednými vzdelancami. V dňoch 6.-7. júna 1861 sa v Martine zišlo zhromaždenie aktivistov a delegátov z rôznych kútov Slovenska a prijalo odvážny programový dokument nazvaný Memorandum slovenského národa (alebo tiež Memorandum národa slovenského). Jednou z požiadaviek zapísaných v tomto Memorande bolo aj založenie celonárodnej kultúrnej ustanovizne (inštitúcie) v štýle "matíc", aké si medzičasom založili niektoré iné slovanské národy v uhorskej monarchii – napríklad v Srbsku: Matica Srbská.

Roku 1863 sa napokon naozaj podarilo založiť Maticu slovenskú a jej sídelným mestom sa stal Martin.V 19. storočí však Matica slovenská účinkovala len 12 rokov – a to od roku 1863 do roku 1875. Toto krátke obdobie ale stačilo na to, aby sa Martin premenil na intelektuálne centrum.

Matica slovenská združila v meste kruh popredných proslovensky zmýšľajúcich vzdelancov, položila základy celonárodných zbierkotvorných a vedeckých pracovísk, bádateľskej a vydavateľskej činnosti, kníhtlače. Založila prvú národnú knižnicu, roku 1870 otvorila v Martine prvé slovenské múzeum. Vydávala desiatky odborných monografií a prvý po slovensky písaný vedecký časopis - Letopis Matice slovenskej. Zaslúžila sa o jazykové zjednotenie Slovákov a vytvorila komunikačnú platformu pre slovenských vlastencov z rôznych častí krajiny a rôznych odborov činnosti. V porovnaní s podobnými ustanovizňami ďalších slovanských národov dosiahla jednoznačne najväčší rozmach.

Po krátkom období relatívnej slobody sa však maďarizačný tlak opäť vystupňoval a roku 1875 uhorská vláda Maticu slovenskú na základe vykonštruovaných obvinení násilne zatvorila. Mnohé z jej funkcií však vzápätí prevzali ďalšie martinské inštitúcie - Turčianske kasíno, ženský spolok Živena, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Národný dom, Muzeálna slovenská spoločnosť a iné. Týmto krokom bola činnosť Matice Slovenskej prerušená na takmer polstoročie.Po páde habsburskej monarchie v roku 1919 sa aktivita Matice slovenskej obnovila.

Za dve desaťročia prvej Československej republiky Matica naširoko rozvinula edičné, bádateľské a dokumentačné aktivity a čulý spolkový život na celom území Slovenska. Najväčší rozmach takmer v stopäťdesiatročnej histórii zaznamenala v 30. - 40. rokoch 20. storočia, keď sa okolo nej sformoval jedinečný kruh vzdelancov, literátov i manažérov, na čele s Jozefom Cígerom Hronským. Matica slovenská zachovávala humánne tradície aj počas vojny. Väčšina jej funkcionárov považovala vytvorenie vlastnej štátnosti za prirodzený jav, mala výhrady voči režimu a odmietala fašizmus. Po vojne mala približne 100 000 členov. Obnovila styky so Slovákmi v zahraničí, na juhu obnovovala knižnice. Vydávala vedecké zborníky a dokonca až 16 osvetových časopisov.

Nástup komunistického režimu po roku 1948 zasiahol ostro proti odborom Matice slovenskej. Znamenal poštátnenie Matice a oklieštenie jej funkcií iba do úlohy národnej knižnice a literárneho archívu. Stalinský režim zakázal spolkovú činnosť a jej nadšencov prenasledoval. Zakázal styk Matice slovenskej so zahraničnými Slovákmi, zákon z roku 1954 zmenil Maticu slovenskú na štátnu kultúrnu ustanovizeň, vymedzil jej iba vlastivedné a dokumentačné poslanie. Všetky utvorené kolektívy sa premiestnili do novoutvorenej Slovenskej akadémie vied.

K istému oživeniu Matice slovenskej došlo v 60. rokoch. Jej práca sa znova naplno rozbehla v roku 1968. Opäť sa obnovila jej členská základňa, vlastivedná, umelecká a osvetová činnosť. Pracoviská a miestne odbory bezvýhradne podporovali demokratizačný proces Alexandra Dubčeka a federatívne usporiadanie Československa. Všeobecný normalizačný proces Maticu opäť tvrdo postihol. Podobne ako v 50. rokoch zamedzil jej spolkovú činnosť, mnohých stúpencov matičného hnutia občiansky a ľudsky ponižoval. Napriek tomu sa jej pracoviská pričiňovali o zachovávanie a kultivovanie národnej kultúry. Spracovávali archívne fondy, národnú bibliografiu, vydávali Biografický slovník, usporadúvali výstavy a konferencie s vlastivedným zameraním udržiavali aspoň v obmedzenej miere kontakty s krajinami vo svete.

November 1981 otvoril novú kapitolu dejín Matice slovenskej. V krátkom čase sa obnovili jej miestne odbory, zmenili vnútorný poriadok.Revolučné zmeny v roku 1989 umožnili Matici vrátiť sa k spolkovému usporiadaniu a obnoviť pôvodný rozsah činností. Matica slovenská na začiatku 3. tisícročia predstavuje neštátnu verejnoprávnu ustanovizeň, ktorá svoju činnosť vyvíja na odborných pracoviskách v Martine i v Bratislave a vo vyše dvoch desiatkach domov a oblastných pracovísk na celom Slovensku. Jej spolkovú základňu tvorí takmer 60 tisíc členov združených vo vyše 600 miestnych a záujmových odboroch.

Významnú rolu zohráva Matica slovenská jednak pri udržiavaní regionálnej kultúry, jednak pri organizovaní a podpore krajanského života Slovákov v zahraničí. Udržiava živý kontakt s komunitami krajanov z rôznych historických vrstiev slovenského exilu - od potomkov slovenských vysťahovalcov na Dolnú zem v polovici 18. storočia až po slovenský politický exil z druhej polovice 20. storočia.I keď Martin v priebehu 20. storočia stratil mnohé zo svojich kultúrnych funkcií a inštitúcií v prospech Bratislavy, jeho historická osobnosť sa do veľkej miery uchovala a našla svoje vyjadrenie v zákone NR SR o meste Martin ako centre národnej kultúry Slovákov.