Marxizmus, Marx a Engels

Marxizmus, Marx a Engels
Vznik marxizmu
V 19. storocí vystupuje v Nemecku dvojica filozofov Marx a Engels, ktorí hlásajú novú
filozofiu. Marx sa orientoval na filozofiu cloveka. Za jeho základnú vlastnost pokladá
prácu ako produktívnu cinnost. V nej clovek spredmetnuje svoje bytostné sily, pretvára
prostredie okolo seba, ci úž sociálne alebo prírodné. Súkromné vlastníctvo je podla
Marxa prícinou vzniku tried a odcudzuje cloveku produkt jeho práce a prácu samotnú.
To sa prejavuje v postavení moderného proletára. Odcudzením práce Marx chápe
nadvládu ludských výrobkov nad clovekom, ktoré voci nemu vystupujú ako cudzie sily.
Za odcudzenie pokladá aj pretváranie reálnych životných vztahov ludí v ich vedomí,
napríklad náboženstvo a ideológia. Odcudzenie možno prekonat len zrušením
súkromného vlastníctva, komunistickou premenou spolocnosti.
Základom tejto spolocnosti je materiálna výroba, v ktorej ludia produkujú všetko to, co
slúži na uspokojovanie ich potrieb. Takáto premena by však znamenala, že celé dejiny
ako prírodno - historický proces smerujú k beztriednej spolocnosti. Podla spôsobu
výroby Marx rozlišuje dva velké celky, ktoré nazýva spolocensko-ekonomické formácie.
Každá formácia má svoju základnu a politickú a právnu nadstavbu.
Spolocensko-ekonomická formácia sa rozvíja dovtedy, kým sa výrobné vztahy
nestávajú brzdou dalšieho vývoja. Ak je tak, vznikajú sociálne revolúcie, v ktorých
nová spolocenská trieda preberá vedúce postavenie v spolocnosti. takáto revolúcia
vypukla v roku 1917 , konkrétne vo februári 1917 v Rusku. Marxistická filozofia sa
rozvíjala najmä v prostredí sociálnodemokratického robotníckeho hnutia. Mala dva
smery: ortodoxný marxizmus a západný marxizmus. Ortodoxný marxizmus
reprezentovali západoeurópski a ruskí sociálni demokrati, predovšetkým Vladimír Iljic
Lenin, vlastným menom Vladimír Uljanov. Najmä po jeho smrti sa marxistická filozofia
stala súcastou oficiálnej štátnej ideológie, najprv v Sovietskom Zväze, neskôr v
krajinách bývalého východného bloku. Zjednodušenú a zvulgarizovanú podobu
predstavujú práce Josifa Visarionovica Stalina, ktoré mocenský urcovali záväzné
hranice možného filozofovania. K zmene filozofického myslenia došlo po kritike
stalinizmu v roku 1956. Napriek tomu zostala cast marxistickej filozofie pod náporom
ideologizácie v komunistických krajinách.
MARX Karol
1818 - 1883
Narodil sa v meste Trevír, v najrozvinutejšej provincii Pruska. Detstvo strávil v rodine,
ktorá žila v duchu buržoázneho osvietenstva a humanity.
Napriek tomu, že v nej vyrastalo devät detí, nepoznala biedu. Otec Heinrich Marx, bol
advokát. Zvlášt sa zameral na výchovu syna Karola, z ktorého chcel mat velkého
právnika, široko-daleko uznávaného obhajcu rozumu a ludskosti. No už po skoncení
gymnázia Karol otcove nádeje sklamal. Hoci sa dal na jeho želanie zapísat na právnickú
fakultu v Bonne, zaujímala ho predovšetkým filozofia a rušný študentský život, v
ktorom nechýbali ani láska k šlachtickej dcérke Jenny von Westphalen.
Marxovo búrliváctvo však coskoro ustúpilo vážnemu záujmu o štúdium, ktoré okrem
práva a filozofie zahrnovalo aj dejiny literatúry a iných umení, kultúry a cudzie jazyky.
Filozofia však prevládala. Po prechode na berlínsku univerzitu roku 1836 ho upútala
velkost Heglovej osobnosti. Poznanie jeho filozofie, najmä dialektiky, oznacil v liste
otcovi za medzník vo svojom živote. Marx sa od Hegla vela naucil, no jeho myslenie sa
vydalo inou cestou. Zatial' co Hegel uplatnoval svoju dialektiku v oblasti duchovných
špekulácií, Marx zacal používat dialektickú metódu na vysvetlovanie skutocnosti. V
tomto období v nom už dozrelo rozhodnutie nepripravovat sa na právnické povolanie,
ale po váhavom súhlase otca, sa dal na dráhu profesora filozofie. Po otcovej smrti
dopísal dizertáciu a v Jene roku 1841 získal titul doktora filozofie.
Otvorila sa pred ním kariéra univerzitného docenta v Bonne, no dal prednost písaniu
clánkov do pokrokových casopisov. Ked vznikli Rýnske noviny, stal sa roku 1842 ich
redaktorom. Vystupoval v nich na obranu chudoby, pranieroval brutálne opatrenia
vlastníkov pozemkov proti nemajetnej mase, vášnivo sa zasadzoval za slobodu tlace a
nelútostne kritizoval kapitalistickú spolocnost. Noviny boli coraz populárnejšie, a ked sa
Marx stal ich šéfredaktorom, zasiahla proti ich buricstvu vláda. Roku 1843 ich zakázala.
Práca v Rýnskych novinách obohatila Marxa o velké skúsenosti. Predovšetkým si
uvedomil, že na to, aby mohol hlbšie pochopit podstatu spolocenskej nerovnosti a
materiálnych záujmov ludí, sa musí dôkladne zaoberat štúdiom ekonomických a
sociálnych problémov.
Pochopil, že za reakcnej vlády v Prusku nebude môct slobodne hlásat a rozvíjat svoje
filozofické a politické názory. Rozhodol sa preto odíst do Paríža. V júni 1843 sa oženil s
Jenny, ktorá mu bola až do smrti nielen manželkou, ale predovšetkým spolahlivou
radkynou a spolupracovníckou.
V Paríži sa pre nich zacal tažký život politických emigrantov. Marx sa pustil do
uskutocnovania svojich politických plánov. Založil casopis, okolo ktorého chcel
sústredit.
najvyspelejších nemeckých a francúzskych publicistov. V spolupráci s Arnoldom Rugem
zacal vydávat Nemecko-francúzsku rocenku. V nej uverejnoval clánky, v ktorých sa už
prejavil ako vyhranený proletársky revolucionár. Svojím postojom však velmi skoro
popudil štátny aparát i spolupracovníka Rugeho, ktorý odmietol íst revolucnou cestou.
Marx zostal bez miesta a bez prostriedkov. Po case však predsa len mohol pokracovat
vo svojej práci, pretože mu financne pomohli jeho priatelia z cias vydávania Rýnskych
novín. Ked študoval problém historickej úlohy proletariátu, dostal velmi cenné podnety
od mladého filozofa Engelsa, ktorý sa zaoberal kritikou buržoáznej politickej ekonómie.
Myšlienková zhoda a velký revolucný zápal ich natrvalo spojili. Roku 1845 napísali
spolocnú knihu Svätá rodina a o rok neskôr Nemeckú ideológiu, v ktorých sformulovali
teóriu vedeckého komunizmu. Popri filozofických otázkach sa Marx zaoberal aj štúdiom
politickej ekonómie a dejín francúzskej revolúcie. Roku 1845 ho však na zákrok pruskej
vlády vypovedali z Paríža ako nebezpecného revolucionára. Prestahoval sa do Bruselu.
Roku 1847 tam uverejnil dielo Bieda filozofie, v ktorom vystúpil proti nevedeckým
teóriám vtedajších filozofov a odhalil príciny útrap Pudových más. V Bruseli a v
Londýne založil roku 1846 spolu s Engelsom Komunistické korešpondencné výbory,
ktorých úlohou bolo propagovat vedecký komunizmus. O dva roky neskôr založili v
Londýne Zväz komunistov, ktorý mal organizácie vo viacerých štátoch. Spolu s
Engelsom vypracovali program Zväzu, ktorý vošiel roku 1848 do dejín ako slávny
Manifest komunistickej strany, mobilizujúci robotníkov celého sveta svojím obsahom a
výzvou Proletári všetkých krajín, spojte sa!
Marx však ani v Belgicku nemohol dlho pokojne pracovat. Ked roku 1848 vypukla vo
Francúzsku februárová revolúcia, belgická vláda, nastrašená zacínajúcimi ludovými
nepokojmi v Bruseli, vypovedala ho do Francúzska. Odtial po marcovej revolúcii v
Nemecku odišiel do Kolína, kde založil Nové rýnske noviny. Po vítazstve kontrarevolúcie
ho postavili pred súd a znovu vypovedali z krajiny. Odišiel do Paríža, ale po jednej z
demonštrácií ho vypovedali aj odtial. S celou rodinou sa potom prestahoval do
Londýna, kde žil až do smrti.
Porevolucné roky boli pre Marxa obdobím intenzívnej a vycerpávajúcej vedeckej
cinnosti. V prácach Triedne boje vo Francúzsku a Osemnásty brumaire Ludovíta
Bonaparta zhodnotil posledný revolucný výbuch v Európe a zacal pracovat na svojom
hlavnom diele Kapitál.
V Kapitáli Marx rozobral hospodársku štruktúru kapitalizmu. Na jej základe dokázal, že
cesta k revolúcii a beztriednej spolocnosti, je zákonitá. Prvý diel Kapitálu vyšiel v
Hamburgu roku 1867. V tomto case sa Marxovi a celej jeho rodine žilo neobycajne
tažko. Bieda, hlad a choroby boli u Marxovcov, ktorým sa narodilo už štvrté dieta,
každodenným hostom. Engels im vtedy nemohol pomôct, lebo bol vo vyhnanstve vo
Švajciarsku.
Roku 1864 založil spolu s Engelsom Medzinárodné robotnícke združenie I.
internacionálu, ktorá sa stala tribúnou pokrokového proletariátu a demokratických síl v
Európe proti silám reakcie. Významné udalosti vo Francúzsku v case Parížskej komúny
v roku 1871 ho velmi nadchli. Komúna bola prvým praktickým výsledkom pôsobenia I.
internacionály.
V tých týždnoch napísal stovky listov svojim priatelom a clenom Internacionály a
vyzýval ich, aby organizovali manifestácie a rôzne akcie. Po porážke Komúny napísal
rozbor jej -skúseností v diele Obcianska vojna vo Francúzsku. Dôsledky krvavého
potlacenia parížskeho, proletariátu však velmi nepriaznivo zasiahli robotnícke hnutie
celej Európy a tlak reakcie si vynútil, aby I. internacionálu jej vodcovia rozpustili.
Popritom roku 1875 napísal dalšiu významnú prácu Kritika Gothajského programu, kde
po prvý raz sformuloval nevyhnutnost prechodného obdobia medzi kapitalizmom a
socializmom. Jeho analýza ideového a organizacného programu nemeckých socialistov
významne prispela k zrodu bojaschopnej proletárskej strany v Nemecku, ktorú Marx až
do konca svojho života podporoval a úzko s nou spolupracoval.
Hoci už v mladosti cítal takmer vo všetkých európskych jazykoch a písal v nemcine,
francúzštine a anglictine, v tomto období sa zacal ucit ruštinu, pretože ju potreboval
nielen pri štúdiu literatúry pre Kapitál, ale najmä preto, aby mohol bezprostredne
sledovat vývin ruského národnooslobodzovacieho hnutia. Na základe dôkladného štúdia
ekonomických a politických zmien v Rusku predvídal, že po Parížskej komúne sa
nevyhnutne a skoro uskutocní prvá velká revolúcia práve v Rusku.
Vyhnanstvo, ktoré Marxa stále stíhalo, núdza, z ktorej jeho rodina napriek Engelsovej
pomoci nevychádzala, ustavicný boj proti rôznorodým neproletárskym
a protiproletárskym smerom a vycerpávajúca teoretická práca velmi podlomili jeho
zdravie. V roku 1881 mu zomrela žena. A ked mu ešte zomrela najstaršia dcéra Jenny,
z duševných a fyzických útrap sa už nezotavil. Zomrel v Londýne 14. marca 1883.
ENGELS Fridrich
1820 - 1895
Nemal nijaké tituly, nebol ministrom, ani poslancom.
Nemal vysokoškolský diplom, ale udivoval svet svojimi encyklopedickými znalostami.
Narodil sa Barmene (dnešný Wuppertal). Jeho otec, bol majitelom textilnej továrne. Bol
konzervatívne zmýšlajúci clovek. Vzdelanie považoval za prejav bezbožnosti a mladému
Engelsovi, ktorý nesmel dokoncit ani gymnázium a ktorého túžba po vzdelaní ovládala
rovnakou mierou ako jeho otca túžba po zisku, nezostávalo iné, iba odíst z domu.
Ako dobrovolník pruskej armády roku 1841 chodil vo volných chvílach na filozofické
prednášky na berlínskej univerzite a zblížil sa tam s Heglovými stúpencami. Už vtedy
zacal chápat politické zásady revolucných demokratov a stal sa ich horlivým
vyznavacom. Rozhodujúcim pre jeho další vývin k materialistickému chápaniu dejín, bol
jeho pobyt v anglickom Manchestri v rokoch 1842 - 1844. Pracoval tu v obchodnej
kancelárii a zároven študoval pracovné a životné podmienky robotníkov a problémy
najrozvinutejšieho robotníckeho hnutia tých cias - chartizmu.
Roku 1844 sa vracal do Nemecka a cestou sa v Paríži po prvý raz osobne stretol s
Karolom Marxom.
O rok neskôr vydal svoje prvé väcšie dielo Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. Na
jar 1845 sa prestahoval do Bruselu, kde spolu s Marxom vydali významné diela Svätá
rodina a Nemecká ideológia. V predvecer európskej buržoáznej revolúcie dospeli obaja
myslitelia k rozhodujúcemu medzníku: založili prvú proletársku stranu na svete - Zväz
komunistov. Vypracovali jej program nazvaný Manifest komunistickej strany.
V case nemeckej buržoáznej revolúcie vydával spolu s Marxom v Kolíne Nové rýnske
noviny. Ked vyšiel na redaktorov novín zatykac, utiekol Engels do Bruselu. Tam ho
však uväznili a vypovedali z krajiny. Odišiel do Paríža, potom sa skrýval vo Švajciarsku
a napokon roku 1849 sa znovu vrátil do Nemecka. V Kolíne ho spolu s Marxom postavili
pred súd a obžalovali z urážky úradných orgánov. Pre nedostatok dôkazov a zásluhou
ich skvelej obhajoby musel súd obidvoch oslobodit.
Engels sa potom zúcastnil na ozbrojenom povstaní nemeckého ludu a po jeho potlacení
sa so zvyškami revolucnej armády presunul do Švajciarska. V Londýne, kam prišiel na
Marxovu žiadost, vedecky bilancoval revolucné obdobie v Európe v dielach Sedliacka
vojna v Nemecku, Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku.
V novembri 1850 sa prestahoval do Manchestru, kde obetoval dlhé roky nenávidenému
zamestnaniu v obchodnej kancelárii bavlnárskej firmy Ermen a Engels.
Vdaka svojmu postaveniu mohol podporovat mnohých nemeckých pokrokových
emigrantov, a najmä sústavne pomáhat Marxovi.
V tomto období Engels ustal v publikovaní, ale o to húževnatejšie si doplnal vedomosti.
Bol velkým odborníkom v chémii, vo vojenských teóriách a v neposlednom rade i vo
filológii - ovládal trinást jazykov.
Ozajstným vyslobodením pre Engelsa bol rok 1870, ked si usporiadal majetkové
záležitosti, zanechal zamestnanie v obchodnej kancelárii a odišiel do Londýna. Konecne
sa mohol nerušene venovat štúdiu problémov vedeckého socializmu i vlastnej tvorivej
práci a byt stále v styku s Marxom. Zúcastnoval sa na riadení cinnosti I. internacionály,
ktorú s Marxom založili roku 1864, organizoval boj proti nesprávnym teóriám v
robotníckom hnutí, písal clánky, no predovšetkým študoval prírodné vedy a
matematiku. Výsledkom Engelsovej vedeckej cinnosti boli dve najzávažnejšie diela
Anti-Dühring a Dialektika prírody.
Jeho hlboké priatelstvo k Marxovi pretrvávalo aj po Marxovej smrti. Engels bol jediným
clovekom schopným roztriedit obrovské množstvo prípravných rukopisov Marxovho
nedokonceného Kapitálu a zostavit z nich II. a III. diel. Tejto práci sa venoval až do
konca života i za cenu, že musel obmedzit prácu na svojich knihách. I tak však napísal
dalšie diela - Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, Ludwig Feuerbach a
rozklad klasickej nemeckej filozofie. Významný je aj jeho podiel na príprave
socialistického kongresu v Paríži roku 1889 a na vytvorení II. internacionály. Zomrel v
Londýne 5. augusta 1895.