Martin Luther

/ 10. november 1483 – 18. február 1546 /


Doba a cirkev pred Lutherom

Pätnáste storočie, v ktorom sa narodil Martin Luther bolo obdobie zámorských objavov i veľkých zmien, ktoré sa odohrali na Európskom kontinente – zanikla Byzantská ríša, kniežatstvo Moskvy sa vymanilo spod tatárskeho panstva, začali sa vojny o Taliansko, v Nemecku sa dostala k moci dynastia Habsburgovcov. Nastal rozpad západu, pápežská moc prekonala svoj rozmach, ktorý dosiahla za Inocenta III., cirkevní vodcovia sa sali úplne svetskými. Cirkev utrpela na prestíži pre svetáckosť, nemravnosť a schizmy pápežov. Hierarchia bola priveľmi pyšná a v mníšstve nastal úpadok. Kultúrne poslanie benediktínov vystriedala františkánska pokora, potom križiacka bojovnosť a na sklonku stredoveku úpadok dovŕšila nevedomosť, lenivosť, pokrytectvo a pôžitkárstvo. Zbožnosť vyznávala Krista ako prísneho Sudcu. Veriaci boli vedení k záslužníctvu skutkov. Veľký poklad dobrých skutkov umožňoval poskytovať odpustky pre hriešnikov. Odpustky sa dostávali pre púť do Svätej zeme, Ríma alebo iného svätého miesta. Túžbu po odpustkoch podporovalo učenie o očistci, ktorého sa veriaci báli pomaly viac ako pekla. Túžba po reformácii cirkvi žila už od 10. storočia. Povstávali rôzne sekty – kathari, albigenskí. Hnutie za obnovu vychádzali i z kláštorov – Cluny. Za povšimnutie stoja osobnosti ako Peter Valdén, Arnold z Brescie, John Wicklef, Ján Hus i František z Assisi. Náprava Cirkvi bola na programe rôznych cirkevných snemov – v Pise /1409/, v Kostnici /1414 – 1418/, v Bazilei /1431 – 1449/. Snemy marili pápeži, ktorí sa starali o svoju moc a obohatenie, a nie o reformu cirkvi. Scholastika sa dostala do kázní a tie sa stali nudnými. Nový život prinášal humanizmus, ktorý poznával človeka ako indivíduum, pestoval vzdelanosť a vedu. Výdobytkom doby sa stalo objavenie kníhtlače. Prvou tlačenou knihou bola Gutenbergova Biblia r. 1455. Cirkev spočiatku privítala kníhtlač, potom sa jej však zdalo nebezpečné dať ľuďom do rúk Bibliu, pretože jej rôznym výkladom vznikalo nebezpečenstvo, ktorého výsledkom boli rôznorodé sekty. Kníhtlač prišla v ústrety reformácii.

Lutherov rod pochádzal z dediny Mohra, ktorá leží uprostred kopcov na západe Durínskeho lesa. Nebolo tam kostola ani kaplnky. Obyvatelia boli zväčša roľníkmi. Lutherov otec Ján so ženou a prvým synom odišli z rodiska do mansfeldského grófstva hľadať šťastie, tam sa im narodil druhý syn - Martin Luther /10. november 1483/. Mali spolu 8 detí, deviate zomrelo. Dostali prísnu rodinnú výchovu. Martin Luther začal chodiť do mestskej školy v Mansfelde, kde sa učili len štyri predmety – čítať, písať, spievať a latinčina. Rátať sa naučili pri speve. Prísna výchova spôsobovala bojazlivosť detí, od detstva si Martin zachoval predstavu Krista ako prísneho Sudcu. Martin pokračoval v štúdiách v Magdeburgu. Tam videl vzor zbožnej kajúcnosti v žobravom františkánskom mníchovi s ťažkým vrecom. Ako 18-ročný bol prijatý na artistickú fakultu slobodných umení univerzity v Erfurte. Náplň štúdia bolo trivium (gramatika, rétorika, dialektika) a quadrivium (aritmetika, geometria, muzika, astronómia). Bol bystrým študentom. Roku 1505 bol promovaný za magistra artium. V erfurtskej knižnici sa po prvý raz stretol s Bibliou, hoci mal už 20 rokov, Bibliu dovtedy nemal. V tom istom roku začal študovať podľa otcovej vôle právo. Koncom júna 1505 išiel navštíviť rodičov, keď sa vracal späť cez les strhla sa nečakane búrka, vedľa neho udrel blesk, ocitol sa na kolenách a v úzkosti volal: „Pomôž sv. Anna! Budem mníchom.“. Búrka sa šťastlivo skončila a svoj sľub splnil. Vstúpil do Čierneho kláštora augustiniánov v Erfurte. Pre vstup potreboval súhlas otca, ktorý mu ho odmietol dať, nadával jemu i mníchom, zriekol sa ho. Až počas epidémie, keď mu zomreli dvaja synovia, prestal sa búriť a Martin mohol byť prijatý za novica. Prijal meno zakladateľa rádu – Augustín. V septembri 1506 bol definitívne prijatý do rádu a podľa príkazu sa pripravoval na kňaza. 4. apríla 1507 bol vysvätený za kňaza.
Martin Luther sa nečakane dostal do Wittenbergu, do mesta ležiaceho na okraji civilizácie. Bolo to mesto bez sadov a stromov. Malo okolo 2000 obyvateľov. Stál tam 1 farský kostol, 3 kaplnky, 1 ústav a 2 kláštory – františkánsky a augustiniánsky. Mesto malo novozaloženú univerzitu so štyrmi fakultami – lekárskou, právnickou, filozofickou a teologickou. Tu začal Martin Luther ako 25-ročný prednášať. Prvým dekanom teologickej fakulty sa stal Ján Staupitz – vikár a superintendent 40 augustiniánskych kláštorov v Nemecku.
Túžba po reformácii cirkvi sa prejavila aj v kláštornom živote, vznikli dva prúdy – „observanti“ – ktorí chceli zachovať všetky pravidlá svojho rádu; „konventuáli“ – ktorí chceli nechať rozhodnutia o cvičeniach zbožnosti na konvent kláštora. Predstavení chceli zjednotiť konventy slobodného smeru s observantmi, aby mohla byť zavedená observancia v miernejšej forme a tak sa prekonalo rozdelenie, získali aj povolenie, avšak práve observanti sa búrili. Medzi tými, ktorí v odpore vydržali bol Erfurt a Norimberg. Mali možnosť sa odvolať k pápežovi. Rozhodli poslať do Ríma dvoch zástupcov, jeden z nich bol Martin Luther. Po Vianociach prišli do Ríma. Splnili sa tu Lutherove želania – generálna spoveď, sv. omša, púť po siedmych chrámoch a návšteva katakomb s hrobmi martýrov. V bazilike S. Paolo fuori le mura bola vraj šatka sv. Veroniky, rameno sv. Anny, a zamurované kosti 300 dietok, ktoré Herodes zavraždil v Betleheme, v ďalšom chráme ukazovali Kristovu stopu, bol tu i hrob Samaritánky. Neďaleko bolo 28-stupňové schodisko vraj z Pilátovho súdneho domu, kolenačky s odriekaním otčenáša a bozkávaním stupňov tu pútnici mali možnosť vyslobodiť dušu z očistca, čo Luther urobil rád. Neskôr spomínal v kázni, že mu tam napadlo – kto vie, či je to pravda? Mnohé relikvie z kríža a od Márie – ampulka jej materského mlieka, zväzok jej vlasov, závoj, plienka a iné zaručovali pútnikom mnoho odpustiek. Luther mal vtedy dojem, že Rím je skôr mesto mŕtvych, než živých, dotkla sa ho tu laxnosť kňazov, označovali za dobrého kresťana hlupáka. Roku 1511 sa dozvedeli, že apelácia svätej stolici sa nepripúšťa, pobyt sa skončil bez úspechu.
Koncom leta 1511 bol Martin Luther prepustený do Wittenbergu. Podriadil sa svojmu predstavenému Staupitzovi. Bol vymenovaný za kazateľa rádu, r. 1512 získal licenciát, keďže Luther nemal peniaze, taxu promócie zložil jeho volenec Fridrich Múdry. Od získania novej hodnosti sa stali prednášky jeho trvalým povolaním.
Mníšsky život neurobil Martina Luthera šťastným, ani sviatosť pokánia ho nenaplňovala, ustavične sa trápil pocitom hriešnosti. Prísna Božia spravodlivosť, ktorá ho sprevádzala od detstva v predstavách ho zvierala. Hľadal východisko v Písme, bázeň ho hnala až do nenávisti voči výrazu – spravodlivosť. Staupitz pripomínal Lutherovi, že Boh je voči hriešnikovi milosrdný a pripomínal Krista, ktorý ako Baránok Boží nesie hriechy sveta. Výsledok Lutherových duševných zápasov sa dostavil pri výklade žalmov – „Spravodlivý bude žiť z viery.“ – objavil tu pasívnu spravodlivosť, ktorá je veriacemu Bohom daná na rozdiel od aktívnej, ktorú konáme sami. Spoznal v evanjeliu milostivého Boha, ktorý sa nám v Kristu stal Otcom. Justificatio sola fide – ospravedlnenie iba vierou je začiatkom Lutherovej reformácie.
Získajúc meno, mohol Luther vplývať na reformu vysokoškolského štúdia. K zavŕšeniu prispela dišputa jeho žiaka, ktorý ostro vystúpil proti okamovskému učeniu, že človek môže z vlastných síl a schopností naplniť Božie prikázania. Vyjadriť sa mali aj profesori. S Lutherom súhlasili a tak sa 151 téz stalo novým učením. No na iné univerzity táto protischolastická teológia nemohla preniknúť.
Vzbura bola Lutherovi cudzia, z poslušnosti k Božiemu slovu chcel reformovať teologické štúdium. Okolnosťami však bol strhnutý do sváru cirkvi vo svete. Podnetom boli odpustky, podľa ktorých možno trest zameniť peňažnou pokutou. V jubilejných rokoch sa dali získať jubilejné odpustky. Založil ich pápež Bonifác VIII. v r. 1300. Lehoty medzi jubilejnými rokmi sa postupne skracovali. Odpustky sa začali predávať aj mimo jubilejných rokov. Pápež Lev X. našiel pokladnicu prázdnu, chcel postaviť chrám sv. Petra a to si vyžadovalo obrovské náklady, preto vyhlásil na osem rokov úplné odpustky, arcibiskupov poveril ich predávaním. Taxy poplatku za odpustok boli odstupňované podľa stavu, hodnosti a hriechu. Podľa Luthera najväčšie nebezpečenstvo odpustkov spočívalo v ich falošnom chápaní. Pravé pokánie, nie je vonkajšia pokuta za hriechy, ale je vnútornou vecou kresťana. Poverený predávaním odpustkov bol aj dominikánsky mních Ján Tetzel. Luther sa začal celou touto otázkou bližšie zaoberať a verejne vyhlásil, že nie je pravda, že odpustkami sa dá dosiahnuť odpustenie všetkých hriechov. Pokánie spočíva v skutočnej ľútosti. Odpustkami sa ľud učí báť sa trestu za hriech a nie hriechu. Ľud treba napomínať, aby miloval trest a bral na seba kríž. Dňa 4. 9. 1517 vydal Luther svoju kázeň. Mnohým sa odpustky pozdávali a keď boli napomínaní k pokániu, ľahkomyseľne ukazovali odpustkové cedule. Keď sa Luther dozvedel o Tetzelovom tvrdení, že odpustok platí, aj keď človek svoj hriech neoľutoval a nekajal sa, rozhodol sa napísať listy, ktoré rozposlal biskupom. Pripojil k nim svojich povestných 95 výpovedí (Príloha č.1), ktoré pribil na severnú bránu zámockého kostola vo Wittenbergu. Bolo zvykom, že profesori, kňazi alebo mnísi, keď mali medzi sebou nejaký spor, riešili ho verejnou dišputou. Nik sa na dišputu neprihlásil, no tézy sa rýchlo šírili v nemeckom preklade medzi ľudom.
Lutherove výpovede boli poslané do Ríma. Tetzel sa rozčúlil, zaktivizoval svoj rád dominikánov, na dišpute sa postavil proti Lutherovi, no nič nevyvracal, ale všetko vyhlasoval za bludy. Nastala medzi nimi roztržka. Luther si získal mládež, no dominikánov nepresvedčil. Vypracoval vysvetlenie svojich výpovedí a venoval ich pápežovi. Podriaďuje sa rozhodnutiu sv. Otca, ale odvolať nič nemôže. Cirkev potrebuje reformáciu, ktorá nie je záležitosťou jedného človeka, ale celého kresťanstva.
Pápež poveril generála rádu dominikánov Kajetána, aby vymenoval 12 doktorov teológie, medzi ktorými bol aj Tetzel. Luther dostal rozkaz dostaviť sa do 60 dní do Ríma. Luther bleskurýchle vypracoval obhajobu svojich výpovedí. Volenec Fridrich Múdry mu však sprostredkoval súd v Nemecku. Kajetán súhlasil s vypočutím Luthera, dúfal, že ho presvedčí a vyvedie z bludov. No nepodarilo sa mu to. Luther si aj jeho znepriatelil. Zo stráženého Augsburgu unikol Luther do Norimbergu, keď už bol vo Wittenbergu, odvolal sa na všeobecný cirkevný snem. Pápežský dekrét odsúdil jeho učenie o odpustkoch. Pápežský komisár Miltitz chcel zaviazať Luthera k nečinnosti a postupne spor utlmiť. Výsledkom bol sľub, že v otázke odpustkov bude Luther mlčať, ak budú mlčať jeho protivníci. Miltitz sľúbil, že požiada pápeža, aby Lutherovu záležitosť určil niektorému nemeckému biskupovi, no nepodarilo sa. Ani Lutherovi protivníci nemlčali, čo Luther chápal ako oslobodenie od sľubu, ktorý dal. Miltitzovo úsilie vyšlo nazmar. Na nevzdal sa a presvedčil Luthera, aby napísal pokorný list pápežovi. Bol to posledný Lutherov list adresovaný pápežovi /6.10. 1520/. Luther sa rozlúčil s Rímom a oddal sa pokojnému štúdiu Písma.
Lutherove názory boli čoraz kritickejšie, písal, že nevie, či pápež nie je antikristom, alebo apoštolom antikrista. Na programe bola „Lipská dišputa“, ktorú vyvolal prof. Ján Maier, zvaný Eck. Predmetom dišputy malo byť učenie o milosti a slobodnej vôli. Eck mal dišputovať s Lutherovým priateľom prof. Karlstadtom. Chcel Luthera usvedčiť z husitského kacírstva a Luther tomu ani veľmi neodporoval. Dišputa sa diala v saskom prostredí, ktoré nemalo na husitstvo dobré spomienky, čo hralo v neprospech Luthera. Na Lutherovu stranu sa postavili humanisti. No pre Luthera bolo najvýznamnejšie priateľstvo s Filipom Melanchtonom, ktorý bol tiež humanista.
Rok 1520 bol pre Lutherovu literárnu činnosť plodný. Uverejnil 30 spisov, medzi nimi boli tieto najhlavnejšie: Reč o dobrých skutkoch; Kresťanskej šľachte nemeckého národa: O náprave kresťanského stavu; O babylonskom zajatí cirkvi; O slobode kresťana.
Proces Ríma trval proti Lutherovi tri roky. Všetky úsilia o umlčanie stroskotali. 1. februára 1520 vymenoval pápež komisiu na prípravu buly. Obsahovala 41 téz generálne zatratených, zákaz obhajovať Martina Luthera a rozkaz spáliť jeho spisy. Podpísal ju pápež Lev X. 1. júna 1520. Lutherovho volenca Fridricha Múdreho žiadal, aby sám vykonal trest na Lutherovi, alebo aby ho uväznil a vydal pápežovi. Luther vydal obranný spis – Proti bule antikrista, v ktorom vyhlasuje: „Ak pápež neodvolá a nezatratí túto bulu, nepotresce dr. Ecka s jeho druhmi, tak nech nikto nepochybuje, že pápež je nepriateľom Božím, prenasledovateľom Kristovým, rušiteľom kresťanstva a skutočným antikristom.“ Lutherove spisy sa už verejne pálili a tak pobúrený Luther 10. decembra 1520 hodil do ohňa knihu kanonického práva pápežských dekrétov a potom bulu. Dňa 3. januára 1521 bola vydaná pápežská kliatba nad Lutherom a jeho prívržencami bulou, nad každým miestom, kde by sa zdržiaval bol vyslovený interdikt.
Ďalší Lutherov osud závisel od nového cisára. Karol V. bol verným synom katolíckej cirkvi. Pápežské breve žiadalo cisára, aby ríšskou kliatbou dokončil pápežské odsúdenie. No boli tu stavy ríše, ktorých súhlas cisár potreboval kvôli nastávajúcej vojne s Francúzskom. Stavy sa zhromažďovali na snem do Wormsu a netajili sa sympatiami k Lutherovi. Cisár sľúbil vypočutie Luthera. Lutherova cesta bola triumfálna, vítali ho masy ľudu. Mal odpovedať na 2 otázky: 1, Či tieto knihy sú jeho, 2, Či ich chce odvolať alebo nie. Na prvú prisvedčil a na druhý si vyžiadal čas na rozmyslenie. Rozhodol sa, že ich odvolá len v prípade, že bude premožený samotným Písmom, nie pápežom, či koncilom, ktorým neverí. Na druhý deň cisár oznámil, že sa s ním bude zaobchádzať ako s kacírom. Bol zostavený Wormský edikt, v ktorom bol Luther označený za tvrdošijného kacíra a bola nad ním vyhlásená ríšska kliatba – nik ho nesmel prijať, poskytnúť mu byt, jedlo, pitie, mal byť odovzdaný cisárovi, treba spáliť jeho spisy a nijaké knihy v ríši sa nesmú tlačiť bez súhlasu vrchnosti.
Po tomto rozhodnutí sa ho nik nesmel verejne zastať. Priatelia našli riešenie. Keď cestoval lesom bol prepadnutý a privedený na hrad Wartburg, kde sa skrýval pod menom junker Juraj. Z mnícha sa stal bradatý rytier. Nepriatelia sa tešili, že je už mŕtvy. Prežil tu 300 dní, ktoré vyplnil literárnou prácou. S jeho pobytom je nerozlučne spojená epochálna práca – preklad Novej zmluvy. Preložil ju z gréckej pôvodiny. Biblia sa stala ľudovou knihou.
Začínala sa ozývať nespokojnosť najprv proti omši a celibátu. Lutherov žiak B. Bernhardi sa oženil. Mníšske sľuby začínali byť ohrozené. V novembri vystúpilo z wittenbergského kláštora trinásť augustiniánskych mníchov. Luther napomínal poddaných pred rebéliou. Dňa 25. decembra 1521 bola v mestskom chráme vo Wittenbergu prvýkrát prisluhovaná Večera Pánova evanjelickým spôsobom.
Kým bol Luther v ústraní, reformáciu šírili potulní kazatelia. Reformačný pohyb vychádzal od augustiniánskych mníchov. Dňa 6. marca 1522 prišiel Luther do Wittenbergu a vysvetľoval sporné otázky učenia – O omši, celibáte, obrazoch, spovedi... Jeho kázne pôsobili upokojujúco, no bol stále pod hrozbou wormského ediktu. Reformáciu nešírili len kázne, ale aj martýri – 1. júla 1523 na námestí v Bruseli boli upálení prví luteráni Ján Es a Henrich Vos.
V tejto vážnej dobe, plnej spoločenského vrenia sa ľudia neuspokojovali s náboženskými reformami. Márne ich Luther miernil a napomínal k pokoju. V Durínsku sa zakladali tajné zväzy revolučne naladených sedliakov vraj proti potláčaniu evanjelia a hrozili vzburou. Vodcom sa stal nepriateľ kniežat, rímskokatolíckej cirkvi i luteránstva – Tomáš Munzer. Chystal sa na boj proti nenávidenej šľachte. Luther navrhoval rokovanie a zmierenie, vyčítal kniežatám a pánom, že dali príčinu k tejto vzbure. K prvým otvoreným vzburám prišlo v apríli 1524, boj vyvrcholil v máji 1525. Radikáli zvíťazili a vlámaním sa do kláštorov, pustošením sa dopúšťali hanebností, ktoré ich zbavovali sympatií. Katolícke kniežatá obviňovali Luthera z tejto vzbury. 15. mája boli sedliaci porazení, T. Munzer so spoločníkom boli popravení a ich hlavy vystavené. Lutherova popularita klesala, revolucionári mu nikdy neodpustili, že sa k nim nepridal. Reformácia však bola zachránená. Luther odsudzoval útočnú, dobyvačnú vojnu, no uznával právo obrany. Tak sa vyjadril v niektorých svojich spisoch. Ešte pred koncom sedliackej vojny, 5. mája 1525 zomrel saský volenec Fridrich Múdry, nástupcom sa stal jeho brat Ján Vytrvalý.
Luther sa 9. októbra 1524 po prvý raz objavil bez mníšskeho šatu. Namiesto mníšskej kapucne nosil doktorský baret a plášť – talár, ktorý je dosiaľ zachovaný v luteráku. Hoci na dosiaľ manželstvo ani nepomyslel, zrazu sa oženil. Za manželku si vzal bývalú mníšku Katarínu von Bora. Bola z tých mníšok, ktoré vplyvom reformácie ušli z kláštora. Keď sa Luther oženil, jeho otec bol konečne spokojný. Domovom sa stal wittenbergský kláštor. Mali spolu 6 detí. Prvorodený syn Ján sa narodil 7. júna 1526, 10. decembra 1527 sa narodila dcéra Alžbeta, ktorá žila len 9 mesiacov, 4. mája 1529 sa narodila Magdaléna, zomrela ako 12-ročná, 9. novembra 1531 sa narodil syn Martin, študoval teológiu a zomrel 24-ročný, 28. januára 1533 sa narodil syn Pavel, najmladšia dcéra Margaréta sa narodila 17. decembra 1534 a stala sa farárovou manželkou. Posledný potomok Martina a Kataríny Lutherovcov po synovi Pavlovi, advokát Martin Gottlob Luther zomrel v Drážďanoch roku 1759.
Lutherove reformačné myšlienky sa šírili nielen v Nemecku, na juhu vo Švajčiarsku našli odlišnú podobu v interpretácii humanisticky orientovaného Zwingliho. Bolo tu rozdielne chápanie okolo učenia o Večeri Pánovej. Zwingli tvrdil, že chlieb je iba symbolom tela Pánovho, Luther sa proti tomu postavil vo svojich spisoch. Politická situácia sa pre evanjelikov zhoršila, nezostávalo im nič iné ako protestovať. Evanjelici sa chceli spojiť. Ako predpoklad zjednotenia bola zorganizovaná dišputa v Martburgu – 1. – 3. októbra 1529. Prišiel Zwingli so svojimi stúpencami i Luther. Dišputovali o článkoch učenia: Dedičný hriech, božstvo Kristovo, Trojica, slovo Božie ako prostriedok milosti a účinkovanie Ducha sv. Najdlhšie sa diskutovalo o Kristovom tele a jeho všadeprítomnosti. Luther neprijal, že „telo“ pri Večeri Pánovej treba chápať metaforicky. Švajčiari hovorili o duchovnom užívaní, Luther zdôrazňoval skutočnú prítomnosť Krista. Dišputu prerušil mor v meste, skončila tak, že obe strany trvali na svojom a tak podpísali tzv. Marburské články, pri ktorých sa v 14 z pätnástich zhodli.
Saský volenec Ján Vytrvalý poveril Luthera a Melanchtona, aby vypracovali články viery. V októbri 1529 vzniklo 17 Švábskych článkov. Bol zvolaný snem do Augsburgu, kde sa malo odstrániť turecké nebezpečenstvo a urovnať náboženská otázka. Saský volenec Ján poveril wittenbergských teológov, aby pripravili články o otázkach viery a tak vznikli Torgavské články. Luther nemohol do Augsburgu ísť, pretože na ňom spočívala kliatba, zostal na hrade v Coburgu, aby bol naporúdzi v listovom spojení. 25. júna 1530 bolo na sneme prečítané augsburské vyznanie, ktoré vzniklo po viacerých prepracovaniach na podklade Švábskych článkov s Marburskými a Torgavskými, ktorých hlavným spoluautorom bol Luther.
Dňa 10. novembra 1545 slávil Martin Luther posledný raz svoje narodeniny. Na rozlúčke priateľov vážne napomínal, aby boli vernými evanjelikmi, lebo po svojej smrti predvída odpadnutie. Zomrel o tretej hodine ráno 18. februára 1546. Rakvu uložili pod kazateľnicu, na ktorú Luther tak často vystupoval. O rok neskôr bez jediného výstrelu padol Wittenberg. Cisárovi radcovia nad Lutherovým hrobom odporúčali vykopať a spáliť kosti kacíra, ale cisár vyhlásil, že s mŕtvym sa nebojuje. Lutherov hrob zostal dodnes neporušený.